Vojenská taktika (resp. bojová taktika) je najnižšia zložka vojenského umenia (vedľa vojenskej stratégie a vojenského operačného umenia). Pri vojenskej taktike sa študujú základy boja a jeho zákonitosti, stanovujú sa spôsoby využitia bojových prostriedkov na útok a obranu, skúmajú sa sily a prostriedky nepriateľa a jeho spôsoby vedenia boja, vypracovávajú sa optimálne spôsoby organizácie a vedenia boja v rôznych podmienkach danej situácie. V užšom zmysle môže byť vojenská taktika aj konkrétna metóda použitá v bitke.

Úvod

Primárnym cieľom taktiky je zničenie nepriateľa v boji. Úlohou taktiky je optimálne využitie síl, ktoré má veliteľ k dispozícii, ich optimálne rozmiestnenie a optimálne načasovanie, kedy sú nasadené.

Základom je napadnutie slabých alebo čo najslabších miest nepriateľa, prípadne v pre neho najnevhodnejšom čase.

Založená je na koordinácii vlastných jednotiek a presnom načasovaní útokov. Hojne sa proti nepriateľovi využíva terén, prípadne počasie a aj moment prekvapenia.

Oklamanie protivníka je tiež veľmi užitočné – napr. užitočné môže byť nalákať ho do pasce.

Za excelentnú taktiku sa považuje, keď niekto využije prevahu protivníka proti nemu samému.

V priebehu času prechádzala taktika dlhým obdobím stagnácie či prudkého vývoja v závislosti od technického vývoja zbraní a filozofického pohľadu na vojnu.

Najlepšia analógia k taktike je poker , lebo:

nevidí sa do kariet blafuje sa snaží sa uhádnuť súperove karty

Šach sa k taktike dá prirovnať horšie, to skôr k stratégii.

Taktika ako podmnožina

Taktika sa volí pre konkrétnu vopred zvolenú oblasť boja, konkrétnu situáciu a konkrétne bojisko. Nezaoberá sa výberom vhodného bojiska či konkrétnej situácie. To je úloha operatiky. To znamená, že taktik si musí poradiť s už danou situáciou, ktorú mu určili iní a vyťažiť z nej čo najviac. Taktik sa nezaoberá cieľmi mimo oblasti pôsobenia pozemných vojsk, diplomacie a ekonomiky. To sa zaraďuje do oblasti stratégie.

Z toho vyplýva, že taktika je podmnožina operatiky. Samozrejme, pre pohodlnosť niektorých sa tieto termíny niekedy prekrývajú a operatika býva označovaná ako taktika.

Taktika sa zaoberá bezprostrednými operáciami, stratégia operácie plánuje dopredu. Ale to neznamená, že sa navzájom neovplyvňujú.

Lepší taktik vyhrá bitku, lepší stratég vyhrá vojnu…

…ale na mnohých taktických porážkach sa môže zosypať aj tá najlepšia stratégia.

Filozofický rozdiel medzi taktikou a stratégiou je rovnaký, ako rozdiel medzi rozumom a múdrosťou, ako definovaný Platónom - čiže taktika koná len na základe rozumu a konkrétnych faktov.

Faktory Iniciatíva Vo väčšine životných situácií je výhodnejšie urobiť prvý ťah, udrieť prvý, prísť prvý, dobehnúť prvý, atď. Vo vojne je veľmi výhodné mať prvý výstrel – ak nie je nepriateľ pripravený, tak už tento výstrel neopätuje.

Hovorí sa, že vojnová strana A má iniciatívu, keď:

Protivník B nemá kedy robiť vlastné naplánované ťahy, ale musí sa stále prispôsobovať strane A (má plné ruky práce).

Pri vojenskej jednotke alebo aj armáde rozhoduje, či väčšina vojakov alebo zbraní tento prvý výstrel alebo prvý úder môže uskutočniť. Ak tak môže byť, tak hovoríme, že má taktickú iniciatívu. Nepriateľ, ktorý taktickú iniciatívu nemá, má zhoršené podmienky, aj keď má palebnú prevahu.

Taktická iniciatíva teda dokáže veľmi dobre vyvážiť prevahu v zbraniach a technike, ale aj naopak, lepšou technikou je možné vyvážiť väčšiu iniciatívu protivníka.

Iniciatívu možno získať:

Väčšou pohyblivosťou (obratnosť aj rýchlosť) Lepšími informáciami o nepriateľovi (obľúbená je špionáž) Väčším dostrelom (alebo aj dosahom pri letectve) – vtedy nemôže nepriateľ paľbu opätovať, s väčším dosahom často prichádza aj vyššia nepresnosť.

Faktor náhody

Aj najlepšie prepočítaná taktika môže zlyhať na náhode. Tá sa nedá úplne vylúčiť, ale sa dá aspoň zmenšiť. Pre tých, ktorí radi idú na istotu, je dobré používať štatistiku a teóriu pravdepodobnosti. Celé sa to nazýva kontrolované riziko.

Náhoda má veľa definícii, v taktike sa dá ale definovať:

Máme 2 množiny informácii: A je množina faktov, B je množina odhadov. Ak je výsledok vojenskej operácie závislý od množiny B, tak hovoríme o faktore náhody.

Faktor náhody sa dá vyjadriť aj číselne. A to ako pomer kombinácií množiny B a kombinácií z množiny A:

Je tu ale ešte malý problém pre plánovačov: množina B nikdy nemusí byť úplná.

Takže veľa bitiek bolo nakoniec vyhratých so šťastím, len sa to inak opísalo.

ale:

Schopný generál, čo má samú smolu, nie je schopný

Generáli, čo majú smolu, sa často učia a zlepšujú rýchlejšie ako generáli, ktorí majú šťastie. Ich metódy bývajú prepracovanejšie. Všeobecne platí, že na porážkach sa učí rýchlejšie ako na víťazstvách.

Generáli, čo majú šťastie, vedia však neskôr riskovať do krajnosti, „až kým sa ucho neodtrhne“.

Príkladom faktoru náhody je napr. počasie, ale najmä neznalosť situácie protivníka, tzv. vojnová hmla.

Faktor adaptácie Dobrá taktika sa dá „recyklovať“, teda použiť viackrát. Ale aj ten najhlúpejší protivník sa skôr či neskôr prispôsobí a táto taktika je proti nemu už nepoužiteľná. To znamená, že protivník sa adaptoval.

Ale skúsený protivník sa vie adaptovať dokonca tak, že jeho nepriateľ proti nemu už nevymyslí nič, čo by ho prekvapilo.

V dlhodobej vojne treba adaptáciu do plánovania zakalkulovať, inak zažijeme nepríjemné prekvapenia.

Faktor zbraní

Vplyv zbraní na taktiku je obrovský – nedá sa zanedbať, silu jedného vojaka dokáže zmnohonásobiť. Stalo sa, že s opakovačkami dokázal jeden vojak pobiť desiatky vojakov s predovkami. Jediný problém môže byť, keď sa absolutizuje, t. j. napr. že s lepšími zbraňami vyhráme vždy.

Vojnová hmla

Toto sú oblasti na vojenskej mape, o ktorých nemáme nijaké informácie o nepriatelovi. Nemôžeme povedať, kde v tejto oblasti nepriateľ je, ani či tam vôbec je. Dobré je tam vyslať prieskum.

Metódy Voľba taktiky

Iná taktika sa používa proti nepriateľovi, ktorý o nás nevie nič a my o ňom všetko a iná proti nepriateľovi, s ktorým máme preteky v zbrojení. Vtedy sú sily vyrovnané a o výsledku rozhodujú najmenšie maličkosti.

Maličkosti vojny nevyhrávajú, ale prehrali už hromadu vojen.

Tento súbor faktov sa nazýva taktická situácia. A tie sú:

Sila protivníkových jednotiek Výzbroj a typ jednotiek, vlastných aj nepriateľských (letecké, tankové, pešie) Smer a ciele pohybu týchto jednotiek Ciele útoku Logistická situácia – zásobovacie cesty, kapacita zásobovania, stav zásob a munície – nebezpečná slabina. Pohyblivosť jednotiek – dôležitý fakt – jeho nezohľadnenie býva nebezpečné Terén – celkom solídny fakt – ťažko ignorovať niečo, cez čo treba prejsť alebo preletieť Miera informovanosti – životne dôležitý fakt, pri nulovej informovanosti sa niekedy povie: topím sa vo vojnovej hmle.

Voľba podľa situácie:

Absolútna prevaha – najjednoduchšia situácia; prevaha vo všetkých parametroch, netreba taktizovať, tu sa volí frontálny útok. Pozor, nepodceňovať súpera, inak môže byť útok s ťažkými stratami odrazený. Prevaha v palebnej sile – najlepšia je statická obrana – v tomto prípade bývajú straty najmenšie, ale je potrebné dbať na nebezpečenstvo presakovania a obchvatných manévrov. Je však potrebné si uvedomiť, že obrana slúži len na oslabenie súpera. Vojna sa s ňou nevyhráva. Výnimkou však môže byť opotrebovávacia vojna. Prevaha v pohyblivosti – najlepšia taktika je udrieť a zmiznúť, známa aj ako prepadová taktika. Treba ale neustály prieskum! Treba niekedy aj niekoľkokrát obetovať z už dobytého alebo aj vlastného územia. Napádať protivníkové slabiny ako napr. zásobovanie. Ak vieme rýchlo vybudovať silnú obranu, tak sa ešte aj odporúča Obkľúčenie.

Situácií však môže byť viac, väčšinou sa ani nedajú popísať a preto veľa vecí závisí od osobnosti veliteľa a jeho vojakov. A aj kreativita a schopnosť neísť vyšlapanými chodníčkami sa cení.

A neslobodno zabúdať na neprestajný prieskum. Inak môže riziko strašne narásť a zmeniť sa na nezodpovedný hazard. Inteligentný protivník totiž pozoruje správanie i zvyky súpera a dokáže situáciu nakamuflovať.

Zhromažďovanie faktov

To je jej silná stránka ale aj zároveň jej slabina: fakty sa dajú nepriateľom kamuflovať – fakty sa totiž získavajú len na základe projekcie skutočnosti.

Prakticky sa tieto fakty získavajú prieskumom alebo špionážou.

Využitie chýb protivníka

Každý robí chyby. Otázka je, koľko chýb si môže veliteľ v danej taktickej situácii dovoliť. Pokiaľ ich vlastný veliteľ pozná, tak nie je o čom. Problém je ich len zistiť.

Typy chýb:

Nevynútené chyby – ťažké a neodpustiteľné, napr. nevyužitie známych faktov – neskúsenosť veliteľa alebo chýbajúce vlastnosti ktoré má veliteľ mať. Napr. stres alebo strata orientácie nie je výhovorka. Nevyužitie známych chýb protivníka teda patrí do tejto kategórie. Veliteľ čo sa dopúšta tohoto druhu chýb sa označuje ako neschopný veliteľ (nemusí byť ešte diletant alebo hlúpy). Vynútené chyby – na základe vojnovej lsti, manipulácie alebo objektívnej situácie (silná prevaha protivníka, zrútenie logistiky atď.) alebo vôbec vyčerpanie taktických možností. Vynútená chyba môže byť aj kvôli chybe vyššieho veliteľa (či už vynútenej alebo nie).

Vojnové hry

Taktika nie je stavarina. Zakaždým sa začína odznovu. Preto je dobré si zľahka odsimulovať to, ako to na bojisku bude vyzerať, aké ťahy môže proti našim použiť nepriateľ a aké varianty máme my. Celkom dobrá metóda ale jej hlavná slabina je taká ako pri všetkých simuláciách: presnosť modelu. Ak si to odsimulujeme s nepresným modelom (veľkým generálom sa to stalo), tak nám už nik nepomôže.

Presnosť modelu závisí od:

informácií o teréne informácií o zbraniach a počte protivníka informácií o rozmiestnení protivníka presnosti podmodelov (simulačný model zbraní, modelu účinku zbrane voči inej zbrani atď.)

Na vypočítanie podmodelov máme obyčajne viac času (pokiaľ nemá nepriateľ nejaké nové záhadné zbrane) ako na zistenie informácií o nepriateľovi.

Pozor: niekedy je lepšie menej počítať a je dobré vedieť si odsimulovať to v hlave (treba na to cvik). A drzosť aj tu niekedy víťazí.

Vývoj zbraní

Používa sa pomerne málo lebo nová zbraň sa obyčajne nevymyslí a nevyrobí za deň. Ale niekedy aj narýchlo vyrobené a improvizované zbrane prispôsobené situácii vedia vyhrať aj beznádejnú bitku. Dôvod je popísaný v kapitole (vojnové hry)

Psychológia Úvod Úlohou psychológie v taktike je: pasívna – odhadovanie protivníka a jeho zámerov aktívna – ovplyvňovanie protivníka, ako napríklad: nútiť ho k nesprávnym odhadom otupovanie ostražitosti – v takom prípade dokáže aj skúsený protivník spraviť školácke a fatálne chyby

Znalosť psychológie nepriateľa je užitočná, lebo sa vie odhadnúť ako nepriateľ zareaguje pri nedostatku faktov a možno ho tak ľahšie vodiť za nos.

Ľahšie sa odhaduje ale aj ovplyvňuje psychológia skupiny- jednotlivci sú nevypočítateľný. Čím väčšia je skupina, tým je vypočítateľnejšia.

Vojnová lesť Predkladanie falošných faktov nepriateľovi sa nazýva vojnová lesť. Výsledok vojnovej lsti je skoro okamžitý v porovnaní s manipuláciou.

Vojnové umenie je založené na klamaní – Sun-c’

Manipulácia Na rozdiel od vojnovej lsti tu nepriateľa doslova dlhodobo (podľa inteligencie súpera, sprostého deň, múdreho aj roky) spracúvame až pokiaľ dobrovoľne nekoná ako my chceme.

Je to najnebezpečnejšia zbraň, pretože neraz neguje akúkoľvek prevahu v sile a výzbroji vynútenými chybami protivníka.

Príklady: tak dlho ustupovať až si nepriateľ myslí že je silnejší. Postupne sa prepne na prenasledovací mód a keď už zanedbal všetky možné obranné opatrenia, tak nečakane zaútočíte. Veľmi mocné armády boli takto porazené (bitka na rieke Kalke, bitka pri Charkove).