Luxembursko, dlhý tvar Luxemburské veľkovojvodstvo (, , ), je malý vnútrozemský štát v západnej Európe. Na západe a severe hraničí s Belgickom, na východe s Nemeckom a na juhu s Francúzskom. Jeho hlavné a najľudnatejšie mesto Luxemburg je jedným zo štyroch inštitucionálnych sídiel Európskej únie (spolu s Bruselom, Frankfurtom a Štrasburgom) a sídlom viacerých inštitúcií EÚ, najmä Súdneho dvora Európskej únie, najvyššieho súdneho orgánu. Kultúra, obyvatelia a jazyky Luxemburska sú silne prepojené s jeho francúzskymi a nemeckými susedmi; zatiaľ čo luxemburčina je jediným národným jazykom Luxemburčanov a Luxemburského veľkovojvodstva, francúzština je jediným jazykom pre legislatívu a všetky tri jazyky – luxemburčina, nemčina a francúzština – sa v krajine používajú na administratívne záležitosti.
S rozlohou je Luxembursko siedmou najmenšou krajinou Európy. V roku 2023 malo 660 809 obyvateľov, čo z neho robí jednu z najmenej zaľudnených krajín v Európe, hoci s najvyšším prírastkom obyvateľstva; cudzinci tvoria takmer polovicu obyvateľstva. Luxembursko je zastupiteľskou demokraciou, na čele ktorej stojí konštitučný monarcha, veľkovojvoda Henrich I., čo z neho robí jediné zostávajúce suverénne veľkovojvodstvo na svete.
Luxembursko je vyspelá krajina s vyspelou ekonomikou a jedným z najvyšších HDP na obyvateľa na svete podľa odhadov MMF a Svetovej banky. Úroveň ľudského rozvoja a rovnosti LGBT v krajine patrí k najvyšším v Európe. Historické mesto vrátane jeho opevnenia bolo v roku 1994 vyhlásené za svetové dedičstvo UNESCO vďaka výnimočnej zachovalosti jeho rozsiahleho opevnenia a historických štvrtí. Luxembursko je zakladajúcim členom Európskej únie, OECD, OSN, NATO a Beneluxu. V rokoch 2013 a 2014 bolo prvýkrát členom Bezpečnostnej rady OSN.
Dejiny Za začiatok histórie Luxemburska sa považuje rok 963, keď gróf Siegfried získal od cisárskeho opátstva svätého Maximina v neďalekom Trieri skalnatý výbežok a jeho opevnenie z rímskej doby, známe ako Lucilinburhuc, "malý hrad", a okolie. Siegfriedovi potomkovia zväčšovali svoje územie prostredníctvom sobášov, výbojov a vazalstva. Do konca 13. storočia vládli luxemburskí grófi na rozsiahlom území. V roku 1308 sa luxemburský gróf Henrich VII. stal rímskym kráľom a neskôr cisárom Svätej ríše rímskej; z rodu Luxemburgovcov vzišli počas vrcholného stredoveku štyria cisári Svätej ríše rímskej. V roku 1354 povýšil Karol IV. grófstvo na Luxemburské vojvodstvo. Vojvodstvo sa nakoniec stalo súčasťou Burgundského kraja a potom jednou zo sedemnástich provincií habsburského Nizozemska.
V priebehu storočí sa mesto a pevnosť Luxemburg – s veľkým strategickým významom vďaka svojej polohe medzi Francúzskym kráľovstvom a územím Habsburgovcov – postupne vybudovali ako jedno z najrenomovanejších opevnení v Európe. Po tom, čo Luxembursko patrilo Francúzsku za vlády Ľudovíta XIV. aj Rakúsku za vlády Márie Terézie, sa stalo súčasťou Prvej francúzskej republiky a cisárstva za vlády Napoleona.
Dnešný štát Luxembursko vznikol prvýkrát na Viedenskom kongrese v roku 1815. Veľkovojvodstvo s mohutnou pevnosťou sa stalo nezávislým štátom v osobnom vlastníctve holandského kráľa Viliama I. s pruskou posádkou, ktorá mala mesto strážiť pred ďalším vpádom z Francúzska. V roku 1839, po nepokojoch belgickej revolúcie, bola čisto francúzsky hovoriaca časť Luxemburska odstúpená Belgicku a luxembursky hovoriaca časť (okrem Arelerlandu, oblasti okolo Arlonu) sa stala dnešným štátom Luxembursko.
Pred rokom 963 n.l. Prvé stopy osídlenia na území dnešného Luxemburska pochádzajú z obdobia paleolitu, teda spred približne 35 000 rokov. Od 2. storočia pred n. l. sa v oblasti medzi riekami Rýn a Mása usadili keltské kmene.
O šesť storočí neskôr Rimania pomenovali keltské kmene obývajúce presne tieto regióny súhrnným názvom Treveriovia. V Luxembursku bolo objavených mnoho príkladov archeologických nálezov dokazujúcich ich existenciu, z ktorých najznámejší je Oppidum z Titelbergu.
Približne v rokoch 58 až 51 pred Kr. vtrhli do krajiny Rimania, keď Július Cézar dobyl Galiu a časť Germánie až po hranicu s Rýnom, a tak sa oblasť dnešného Luxemburska stala na nasledujúcich 450 rokov súčasťou Rímskej ríše, ktorá žila v relatívnom mieri v rámci Pax Romana.
Podobne ako Kelti v Galii, aj Kelti v Luxembursku si osvojili rímsku kultúru, jazyk, morálku a spôsob života, vďaka čomu sa v skutočnosti stali niečím, čo historici neskôr označili za galsko-rímsku civilizáciu. Medzi dôkazy z tohto obdobia patria Dalheim Ricciacum a Vichtenská mozaika, ktoré sú vystavené v Národnom múzeu histórie a umenia v Luxemburgu.
Od 4. storočia na toto územie prenikali germánski Frankovia a v roku 406 n. l. sa stalo súčasťou Franskej ríše. Sálski Frankovia, ktorí sa usadili v tejto oblasti, sa často označujú za tých, ktorí priniesli germánsky jazyk do dnešného Luxemburska, pretože starú frančinu, ktorou hovorili, považujú jazykovedci za priameho predchodcu moselského franského dialektu, z ktorého sa neskôr vyvinul okrem iného aj dnešný luxemburský jazyk. náhľad|262x262bod|Strana textu zo Zlatého kódexu z Echternachu, významného zachovaného kódexu, ktorý vznikol v opátstve Echternach v 11. storočí. Christianizácia Luxemburska sa zvyčajne datuje do konca 7. storočia. Najznámejšou postavou v tejto súvislosti je Willibrord, northumbrijský misionársky svätec, ktorý spolu s ďalšími mníchmi založil v roku 698 n. l. opátstvo Echternach. O niekoľko storočí sa opátstvo stalo jedným z najvplyvnejších opátstiev severnej Európy. V 11. storočí tu vznikol Zlatý kódex z Echternachu, významný zachovaný kódex písaný výlučne zlatým atramentom. V tomto období sa v Echternachu vyrábala aj tzv. cisárska biblia a Zlaté evanjeliá Henricha III.
Vznik a rozšírenie Luxemburského grófstva (963 – 1312) Po viacnásobnom rozdelení Karolínskej ríše, ktoré sa začalo Verdunskou zmluvou v roku 843, sa dnešné luxemburské územie postupne stalo súčasťou Stredofranskej ríše (843 – 855), Lotharingie (855 – 959) a nakoniec Lotrinského vojvodstva (959 – 1059), ktoré sa samo stalo súčasťou Svätej ríše rímskej.
Písomne zaznamenané dejiny Luxemburska sa začínajú získaním Lucilinburhucu (dnes Luxemburský hrad), ktorý sa nachádza na skale Bock, ardenským grófom Siegfriedom v roku 963 prostredníctvom výmenného aktu s opátstvom svätého Maximina v Trevíri. Okolo tejto pevnosti postupne vzniklo mesto, ktoré sa stalo centrom štátu s veľkou strategickou hodnotou v rámci Lotrinského vojvodstva. V priebehu rokov pevnosť rozširovali Siegfriedovi potomkovia a v roku 1083 sa jeden z nich, Konrád I., ako prvý nechal titulovať "luxemburským grófom" a spolu s tým fakticky vytvoril nezávislé Luxemburské grófstvo (ktoré bolo stále štátom v rámci Svätej ríše rímskej).
Do polovice 13. storočia sa luxemburským grófom podarilo získať značné bohatstvo a moc a rozšíriť svoje územie od rieky Mása až po Moselu. V čase vlády Henricha V. boli Bitburg, La Roche-en-Ardenne, Durbuy, Arlon, Thionville, Marville, Longwy a v roku 1264 aj konkurenčné grófstvo Vianden (a s ním Sv. Vít a Schleiden) buď priamo pripojené, alebo sa stali vazalskými štátmi luxemburského grófstva. Jediný väčší neúspech počas ich mocenského vzostupu nastal v roku 1288, keď Henrich VI. a jeho traja bratia zahynuli v bitke pri Worringene, keď sa neúspešne pokúšali pripojiť k svojmu kráľovstvu Limburské vojvodstvo. Napriek porážke však bitka pri Worringene pomohla luxemburským grófom dosiahnuť vojenskú slávu, ktorá im dovtedy chýbala, keďže svoje územie zväčšovali najmä prostredníctvom dedičstiev, manželstiev a lén.
Vzostup luxemburských grófov vyvrcholil, keď sa Henrich VII. stal rímskym kráľom, kráľom Talianska a napokon v roku 1312 cisárom Svätej ríše rímskej.
Zlatý vek: rod Luxemburgovcov bojuje o nadvládu v strednej Európe (1312 – 1443) Po nástupe Henricha VII. na cisársky trón začala dynastia Luxemburgovcov vládnuť nielen Svätej ríši rímskej, ale rýchlo začala získavať čoraz väčší vplyv aj v ostatných častiach strednej Európy.
Henrichov syn Ján Slepý sa okrem luxemburského grófa stal aj českým kráľom. Zostáva významnou postavou luxemburských dejín a folklóru a mnohí historici ho považujú za stelesnenie rytierstva v stredoveku. Je známy aj tým, že v roku 1340 založil Schueberfouer a v roku 1346 hrdinsky zahynul v bitke pri Kreščaku. Ján Slepý je v Luxembursku považovaný za národného hrdinu. náhľad|230x230bod|Karol IV., cisár Svätej ríše rímskej a český kráľ v 14. storočí z rodu Luxemburgovcov. V 14. a na začiatku 15. storočia vládli ako cisári Svätej ríše rímskej a českí králi ďalší traja členovia rodu Luxemburgovcov: Jánovi potomkovia Karol IV., Žigmund (ktorý bol aj uhorským a chorvátskym kráľom) a Václav IV. Karol IV. vytvoril dlho platnú Zlatú bulu z roku 1356, dekrét, ktorý stanovil dôležité aspekty ústavného usporiadania ríše. Luxembursko zostalo nezávislým lénom (grófstvom) Svätej ríše rímskej a v roku 1354 ho Karol IV. povýšil na vojvodstvo, pričom jeho nevlastný brat Václav I. sa stal prvým luxemburským vojvodom. Zatiaľ čo jeho príbuzní boli zaneprázdnení vládnutím a rozširovaním svojej moci v rámci Svätej ríše rímskej a na iných územiach, Václav v roku 1364 pripojil Chinské grófstvo a spolu s ním dosiahlo územie nového Luxemburského vojvodstva najväčší rozsah.
Počas týchto 130 rokov luxemburský rod súperil s habsburským rodom o nadvládu v rámci Svätej ríše rímskej a strednej Európy. Všetko sa skončilo v roku 1443, keď luxemburský rod postihla nástupnícka kríza, ktorú urýchlila absencia mužského dediča, ktorý by nastúpil na trón. Keďže Žigmund aj Alžbeta Görlitzská boli bez dedičov, všetky majetky luxemburskej dynastie sa prerozdelili medzi európsku šľachtu. Luxemburské vojvodstvo sa stalo majetkom Filipa Dobrého, burgundského vojvodu.
Keďže rod Luxemburgovcov vymrel a Luxembursko sa teraz stalo súčasťou Burgundského Nizozemska, znamenalo to začiatok takmer 400 rokov cudzej nadvlády nad Luxemburskom.
Luxembursko pod vládou Habsburgovcov a opakované francúzske vpády (1444 – 1794) V roku 1482 zdedil Filip Pekný celé vtedajšie habsburské Nizozemsko a s ním aj Luxemburské vojvodstvo. Takmer 320 rokov zostalo Luxembursko majetkom mocného rodu Habsburgovcov, najprv pod rakúskou vládou (15061556), potom pod španielskou vládou (15561714) a potom sa opäť vrátilo pod rakúsku vládu (17141794). Luxemburské vojvodstvo sa stalo majetkom Habsburgovcov a podobne ako mnohé krajiny v Európe v tom čase sa výrazne zapojilo do mnohých konfliktov o nadvládu v Európe medzi krajinami v habsburskom vlastníctve a Francúzskym kráľovstvom.
V roku 1542 francúzsky kráľ František I. dvakrát napadol Luxembursko, ale Habsburgovcom pod vedením Karola V. sa zakaždým podarilo vojvodstvo znovu získať.
V roku 1556 sa Luxembursko stalo súčasťou Španielskeho Nizozemska, a keď sa Francúzsko a Španielsko dostali do vojny v roku 1635, vyústilo to do Pyrenejského mieru, v ktorej sa rozhodlo o prvom rozdelení Luxemburska. Na základe tejto zmluvy Španielsko odstúpilo luxemburské pevnosti Stenay, Thionville a Montmédy a okolité územie Francúzsku, čím sa po prvýkrát po stáročiach fakticky zmenšila rozloha Luxemburska.
V súvislosti s deväťročnou vojnou v roku 1684 Francúzsko opäť napadlo Luxembursko, dobylo ho a okupovalo až do roku 1697, keď ho vrátilo Španielom, aby si získalo podporu Bourbonovcov počas predohry k vojne o španielske dedičstvo. Keď v roku 1701 vypukla vojna, Luxembursko a Španielske Nizozemsko spravovala profrancúzska frakcia pod vedením bavorského kurfirsta Maximiliána II. Emanuela a postavila sa na stranu Bourbonovcov. Vojvodstvo bolo následne počas konfliktu obsadené prorakúskymi spojeneckými vojskami a po jeho skončení v roku 1714 pripadlo Rakúsku.
Luxembursko pod francúzskou nadvládou (1794 – 1815)