Malé Karpaty sú horský krajinný celok Fatransko-tatranskej oblasti na západnom Slovensku. Patria k Alpsko-himalájskej sústave, podsústavy Karpaty, provincie Západné Karpaty, subprovincie Vnútorné Západné Karpaty a Fatransko-tatranskej oblasti.
Charakteristika Ide o nevysoké stredohorské pásmo dlhé asi 100 kilometrov. Malé Karpaty začínajú v Bratislave na Dunaji (pásom od územia severne od Devína po Bratislavský hradný kopec) a tiahnu sa až po Nové Mesto nad Váhom a Bzince pod Javorinou, kde sa končia horskou skupinou Nedze. Šírka pohoria je relatívne malá. Vo svojom najširšom mieste – medzi Lozornom a Svätým Jurom – dosahujú iba 16 kilometrov, v najužšom mieste, pri Novom Meste nad Váhom (medzi Čachticami a Prašníkom) ich šírka klesá pod tri kilometre. Výškové rozpätie pohoria je od 132 m n.m. na Dunaji po 768 m n.m. v najvyššom vrchu Záruby.
Geologickou súčasťou Malých Karpát sú rakúske Hainburské vrchy (Hainburger Berge) s najvyšším vrchom Hundsheimer Berg (480 m n.m.), oddelené od hlavného masívu širokým korytom Dunaja a Devínskou bránou.
Poloha Malé Karpaty sú najzápadnejším a najkrajnejším pohorím karpatského oblúka. Začínajú sa pri Bratislave, tiahnu sa severovýchodným smerom tvoriac prirodzenú hranicu medzi Záhorskou nížinou (na západe) a Podunajskou nížinou (na juhu a na východe).
Na západe a severozápade leží Borská nížina, na severe hraničí Myjavská pahorkatina a Považské podolie a na juhovýchode sa nachádza Podunajská pahorkatina a Podunajská rovina.
Geomorfológia Malých Karpát right|thumb|Malé Karpaty v okolí hradu Červený Kameň right|thumb|Bučiny predstavujú typické lesné spoločenstvá Malých Karpát right|thumb|Sandberg nad Devínskou Novou Vsou je významná paleontologická lokalitaMalé Karpaty patria do skupiny tzv. nízkych vysočín (skupina horstiev s výškovým rozpätím 300800 m n.m.). Napriek relatívne nízkej nadmorskej výške však vzhľadom na to, že sa zdvíhajú zo šírej roviny, pôsobia mohutným dojmom. Najzreteľnejšie to badať na styku pohoria s Podunajskou a Záhorskou nížinou, kde od úpätia vystupujú o 450550 metrov.
Morfologické hranice Malých Karpát oproti Záhorskej a Podunajskej nížine sú výrazné hlavne v južnej z strednej časti pohoria. Na styku s Bielymi Karpatami je hranica menej výrazná.
Najvyšším vrcholom celého pohoria sú Záruby () ležiace v centrálnej časti pohoria. S nadmorskou výškou 754 metrov nasleduje Vysoká, tretím najvyšším vrchom je Vápenná (). Výšku 700 metrov dosahuje ešte Čertov kopec (), Havranica (), Veterlín (), Čelo (), Čmeľok (), Veľká homoľa () nad Modrou, Skalnatá () a Javorina ().
Geomorfologicky sa Malé Karpaty delia na štyri základné podcelky – Devínske Karpaty, Pezinské Karpaty, Brezovské Karpaty a Čachtické Karpaty. Okrem Brezovských Karpát, ktoré majú iba jeden podcelok – Dobrovodskú kotlinu – sa zvyšné tri podcelky ďalej členia na menšie časti.
+Geomorfologické členenie Malých KarpátMazúr, E., Lukniš, M. 1986, Geomorfologické členenie SSR a ČSSR. Časť Slovensko. Slovenská kartografia, BratislavaCelokPodcelokČasť Malé Karpaty Devínske Karpaty Devínska Kobyla Bratislavské predhorie Lamačská brána Devínska brána Pezinské Karpaty Homoľské Karpaty Kuchynská hornatina Stupavské predhorie Biele hory Smolenická vrchovina Lošonská kotlina Plavecké predhorie Bukovská brázda Brezovské Karpaty Dobrovodská kotlina Čachtické Karpaty Plešivec Nedze
Pohorie možno rozdeliť na niekoľko výškových stupňov. Výške 300450 m n.m. zodpovedajú stráne pohoria na styku s nížinami a stráne riečnej eróznej siete. Stupňu 450550 metrov zodpovedajú zarovnané, málo rozčlenené plošiny, ktoré charakteristicky dotvárajú ráz pohoria. Najhojnejšie sa vyskytujú pod hlavným hrebeňom, hlavne v oblasi Bielych hôr. Výškový stupeň 550760 m n.m. tvoria najstaršie zvyšky reliéfu, v podobe výrazne modelovaných, kulisovite usporiadaných hrebeňov.
Dnešná povrchová tvárnosť Malých Karpát je výsledkom dlhotrvajúceho pôsobenia geomorfologických procesov a symbiózou pôsobenia exogénych a endogénnych síl.
Okrem plošín sú veľmi rozšírenou geomorfologickou formou doliny. Sú orientované prevažne kolmo na smer pohoria; iba niektoré idú rovnobežne s pohorím. Ich priemerná hĺbka na začiatku dosahuje okolo 50 metrov. Lemované sú miernejším stráňami. Smerom k úpätiam vrchov a k svojim záverom sa viac zahlbujú (dosahujú hĺbku 75100 metrov).
Zoznam vrcholov v Malých Karpatoch
Geologické pomery left|thumb|upright|Občasný Hlbočiansky vodopád (dĺžka 9 m) je jediným vodopádom v Malých KarpatochMalé Karpaty predstavujú hrasťovú štruktúru, ktorá sa nachádza v severozápadnej časti Panónskej panvy a oddeľuje od seba Viedenskú a Dunajskú panvu. Jadro hráste predstavujú komplexy kryštalinických hornín predalpínskeho veku a ich druhohorný obal, prekrytý dvomi alpínskymi príkrovovými jednotkami.
Medzi Jablonicou a Trstínom sa pohorie delí na dve časti: južná a juhovýchodná pozostáva hlavne z kryštalického jadra s druhohorným obalom (tatrikum). Kryštalinikum Malých Karpát sa čiastočne líši od ostatného tatrika, člení sa na spodnú pezinsko-perneckú a vrchnú harmónsku sériu. Kryštalinikum bolo pôvodne tvorené prvohornými sedimentami, počas hercýnskeho vrásnenia však boli premenené v dôsledku intrúzií žúl na viacerých miestach na fylity. Žuly tvoria dva masívy: bratislavský a modranský, ktoré od seba delí línia kryštalických bridlíc medzi Pezinkom a Pernekom (tzv. pezinsko-pernecká séria). Tiež pomerne početné paleozoické bázické sopečné horniny boli premenené na amfibolity. V perme bolo územie Malých Karpát súšou. V triase bola jeho časť zaplavená morom, v jeho priebehu sa však niekoľkokrát vynorili, čím sa líšia od ostatných jadrových pohorí Slovenska.
Severozápadná časť Malých Karpát je tvorená hlavne príkrovmi mezozoika. Sú to hlavne triasové až kriedové vápence a bazalty chočského a krížňanského príkrovu (jeho vysocká jednotka). Príkrovy sú však porušené pokriedovými spätnými prešmykmi. Vyskytuje sa tu aj sedimentárny obal tatrika a popríkrovové vrchnokriedové a neogénne sedimenty. Tatrický obal tvoria štyri jednotky (devínska, kuchynská, kadloubecká a solírovská). Z podložia tatrika tu vystupujú i horniny infratatrika, ktoré reprezentuje borinská a orešianska jednotka.
Severná časť Malých Karpát je tvorená vápencovými podložiami, ktoré sa charakteristicky podpísali na špecifickej chuti bieleho vína dopestovaného v obciach Čachtice a Častkovce.
Pozdĺž okrajov pohoria na niektorých miestach vystupujú aj paleogénne a neogénne horniny, ktoré boli zabudované do jeho stavby pri otváraní Viedenskej a Dunajskej kotliny v strednom miocéne.
Vodné toky vytvorili v pohorí početné doliny, v horných častiach sa zachovali široké náhorné plošiny s vystupujúcimi izolovanými vrchmi a krátkymi hrebeňmi.
Kras Malých Karpát Špecifickosťou územia Malých Karpát je jeho kras. Na relatívne malej ploche pohorie vyniká bohatstvom krasových javov. Malokarpatský kras zaberá plochu takmer 180 km².
Kras v Malých Karpatoch je zastúpený podzemným ale aj povrchovým krasovým fenoménom. Jeho príkladom je viacero vyvieračiek a vodných tokov krasového charakteru (vyvieračka nad Limbachom, potok nad Medenými Hámrami, Stupavský potok, vyvieračka Mariáš pri Dobrej Vode, vyvieračky v Sološnickej doline). Značný počet povrchových krasových javov nachádzame v Plaveckom krase, Kuchynsko-orešanskom krase a Smolenickom krase (tu sa v rovnomennej doline nachádza aj jediný vodopád Malých Karpát – Hlbočiansky).
Podzemný kras má zastúpenie v podobe viacerých jaskýň a závrtov. Mnoho krasových jám a jaskýň je v páse vápencov Vápennej, na planine Báborská a na planine Pohanská. Viacero z jaskýň sú významnými paleontologickými a archeologickými náleziskami, napr. Deravá skala nad Plaveckým Mikulášom či jaskyňa Pohanská na rovnomennom kopci nad Plaveckým Podhradím. Na východnom úbočí pohoria sú krasové javy v okolí Lošonca a Smoleníc (s jedinou verejnosti prístupnou jaskyňou Malých Karpát – Driny).
K najvýznamnejším, no verejnosti neprístupným jaskyniam patria Deravá skala, Tmavá skala, Čachtická jaskyňa a jaskyne pozdĺž Borinského potoka. V minulosti bola verejnosti sprístupnená Plavecká jaskyňa.
Hydrologické pomery Vodné toky územia Malých Karpát patria výlučne do povodia rieky Dunaj a jeho väčších prítokov. Jeho najväčší prítok na slovenskom území Morava, s významnejšími potokmi Brezovský potok, Trstienka, Sološnický potok, Vývrat, odvodňuje severozápadné úbočie Malých Karpát. Malú časť územia na juhu odvodňuje potok Vydrica, ktorá preteká naprieč pohorím. Do Malého Dunaja ústi potok Čierna voda, ktorý odvodňuje juhovýchodné svahy. Významnou zbernicou vôd zo severovýchodných svahov Malých Karpát je rieka Dudváh.
Klimatologické pomery Klimatický charakter Malých Karpát vyplýva z ich takmer kolmej polohy na všeobecné severozápadné prúdenie vzduchu obvyklé v tejto oblasti. Vzhľadom na prízemné prúdenie v oblasti Devínskej a Lamačskej brány patrí okolie Bratislavy k najveternejším miestam nižších polôh na Slovensku. Malé Karpaty poveternostne patria do teplej až mierne teplej oblasti s priemernými januárovými teplotami okolo -3 °C a júlovými 1820 °C; priemerná ročná teplota dosahuje 79 °C. Priemerný úhrn zrážok predstavuje okolo 650900 mm; najvýraznejší je na svahoch vrchov, smerom do nížin klesá na 600650 mm.
Rastlinstvo a živočíšstvo right|thumb|Náš najväčší chrobák roháč veľký (Lucanus cervus) patrí k vzácnym druhom hmyzu right|thumb|Predstaviteľom dravej zveri je líška hrdzavá (Vulpes vulpes)Fytogeograficky sa Malé Karpaty radia do oblasti predkarpatskej (panónskej) flóry s prevažujúcim zastúpením teplomilných rastlín. Slabo zastúpené sú nížinné druhy, ktoré tu nemajú vhodné stanovištia. Z lesných porastov prevažujú dubovo-hrabové lesy v nižších polohách; vyšším polohám úplne dominujú bučiny, miestami prechádzajúce do jaseňovo-javorových lesov. Z ihličnatých stromov sú zastúpené jedľa biela (Abies alba) nad Modrou, tis (Taxus) v okolí Plaveckého Mikuláša a borovica sosna (Pinus sylvestris), sekundárne vysadená najmä na západnom predhorí.
Charakter rastlinného pokryvu ovplyvňuje pestré geologické zloženie. Vzhľadom na to, je územie Malých Karpát považované v mnohých ohľadoch za endemickú lokalitu. Rastie tu množstvo druhov, neznámych z iných oblastí Slovenska. Z fytogeografického hľadiska je zaujímavá oblasť vrchu Devínska Kobyla pri Bratislave, najmä jej južné svahy. Vyskytujú sa tu teplomilné druhy, napr. poniklec černastý (Pulsatilla nigricans), poniklec veľkokvetý (Pulsatilla grandis) divozel tmavočervený (Verbascum phoeniceum), ľan chlpatý (Linum hirsutum), rešetliak skalný (Rhamnus saxatilis), viaceré druhy čeľade vstavačovitých (Orchidaceae) a ďalšie druhy. Hojný je výskyt tráv.
Inou významnou lokalitou so svojráznou flórou (i faunou) je kopec Sandberg (260 m n.m.) nad Devínskou Novou Vsou s pieskomilnými druhmi.
Na vápencových a dolomitických horninách v masíve hrebeňa Vysokej rastie viacero horských druhov – arábka alpínska (Arabis alpina), vápnička skalná (Kernera saxatilis), večernica snežná (Hesperis nivea) či zvonovník hlavatý (Phyteuma orbiculare).
Druhové zloženie fauny zodpovedá goegrafickým podmienkam Malých Karpát. Z jednotlivých podcelkov horstva osobitné postavenie zaujíma Devínska Kobyla (514 m n.m.), vyznačujúca sa veľkými prírodnými hodnotami. Zistilo sa tu napr. vyše šesťsto druhov motýľov (Lepidoptera), z ktorých viaceré teplomilné druhy sa na iných územiach Slovenska nevyskytujú. Z iných radov hmyzu (Insecta) si pozornosť zasluhujú sága stepná (Saga peda), modlivka zelená (Mantis religiosa) a náš najväčší chrobák roháč veľký (Lucanus cervus). Žije tu aj náš najväčší pavúk strehúň škvrnitý (Lycosa singoriensis)