Prof. doc. MgA. Juraj Jakubisko (* 30. apríl 1938, Kojšov – † 24. február 2023, Praha) bol slovenský filmový režisér, scenárista, kameraman, a výtvarník. Jeho filmy sa vyznačujú osobitou poetikou, bizarnosťou a hravosťou. Jeho druhou manželkou bola slovenská herečka a filmová producentka Deana Horváthová-Jakubisková.
V roku 2001 sa stal docentom FAMU.
V ankete RTVS Najväčší Slovák v roku 2019 bol vyhodnotený na 45. mieste.
Životopis Juraj Jakubisko sa narodil 30. apríla 1938 v dedine Kojšov v gelnickom okrese na východe Slovenska. Vyštudoval Strednú umelecko-priemyselnú školu v Bratislave, kde sa spoznal s Elom Havettom. Na Filmovú Akadémiu múzických umení v Prahe sa spoločne dostali akurát v čase nástupu česko-slovenskej novej vlny. Počas štúdia natočil veľa krátkych filmov a dokumentov.
Po úspešnom absolvovaní pražskej FAMU v roku 1966 nasledovalo veľmi produktívne a doteraz najzaujímavejšie Jakubiskovo obdobie. V priebehu necelých štyroch rokov natočil tri dlhometrážne filmy. Debutoval úspešným filmom Kristove roky (1967) a pokračoval filmami Zbehovia a pútnici (1968) a Vtáčkovia, siroty a blázni (1968). Kvôli nepriaznivej politickej situácii v Česko-Slovensku nemohol po normalizácii dokončiť svoj v poradí štvrtý dlhometrážny film Dovidenia v pekle, priatelia (tento film dokončil až v roku 1990).
V roku 1971 dostal zákaz na točenie hraných filmov a bol presunutý do Krátkeho filmu v Bratislave, kde sa mohol venovať len krátkometrážnym či strednometrážnym filmom. V tomto období Jakubisko natočil filmy Stavba storočia (1972), Ondrej Nepela (1974), Výstavba tranzitného plynovodu ZSSR, NDR, Západná Európa (1974), Filmy v mesiaci ČSSP (1976), Dožinky '77 (1978). Aj napriek silnej cenzúre sa mu v tomto období podarilo natočiť film na objednávku Bubeník Červeného kríža (1977), ktorý zarezonoval výnimočnými výtvarnými kvalitami. V roku 1975 sa oženil s Ľudmilou Vašovou, s ktorou má dcéru Janettu. V roku 1984 sa Jakubisko rozviedol.
Na konci osemdesiatych rokov mu bolo dovolené natočiť ďalší hraný film a tak vznikla snímka Postav dom, zasaď strom (1979). Po filme (aj napriek diváckemu úspechu) prišli opätovné kritiky zo strany štátnych funkcionárov. Znovu prišli sankcie, no nie také kruté. Mohol natáčať iba historické filmy, rozprávky a komédie. Do roku 1989 nakrútil trojdielny televízny film Nevera po slovensky (1979), rozprávku Perinbaba (1985) a sedemdielny televízny seriál Teta (1987), ktorý neskôr zostrihal na filmovú verziu s názvom Pehavý Max a strašidlá (1987). V tomto období natočil oceňovaný film Tisícročná včela (1983). Tri mesiace pred pádom komunistického režimu mal premiéru jeho posledný film z osemdesiatych rokov Sedím na konári a je mi dobre (1989).
V roku 1985 sa znovu oženil. Spolu so svojou novou ženou Deanou Horváthovou-Jakubiskovou založili v roku 1991 produkčnú spoločnosti J&J Jakubisko Film, ktorú Deana Horváthová-Jakubisková vedie. Spolu majú syna Jorika. V roku 1990, už bez akéhokoľvek politického tlaku natočil televízny film Takmer ružový príbeh (1990). V roku 1992 pokračoval filmom Lepšie byť bohatý a zdravý ako chudobný a chorý. Od roku 1993 žil v Prahe, kde natočil svoj ďalší film Nejasná správa o konci sveta (1997), ktorý bol aj prvým filmom v produkcii J&J Jakubisko Film. V novom tisícročí natočil filmy ako Post coitum (2004) a Bathory (2008) a Perinbaba a dva svety (2023).
Detstvo a jeho vplyv na filmy Kojšovčania žili tradičným dedinským životom, s vlastnými tradíciami a zvyklosťami. Týmito tradíciami sa Jakubisko inšpiroval aj vo svojej filmovej tvorbe. Napríklad odkaz na tradíciu zaviešania zvončekov na novomanželskú posteľ použil vo filmoch ako Zbehovia a pútnici či Perinbaba. Taktiež miestny pohrebný rituál priam až dokumentaristicky znázornil vo filme Kristove roky.
Z Kojšova sa neskôr presťahovali do Košíc, ktoré boli v tom čase kozmopolitným mestom. Bok po boku tu žili Slováci, Maďari, Rusíni, Židia a Česi. V Košiciach Juraj Jakubisko navštevoval kino Čas, kde pozerával grotesky s Charlie Chaplinom alebo Busterom Keatonom, a tak spoznal nový svet – svet filmu. Okrem kina sa rád pozeral aj na „divadlo“ u dominikánov. Zoskupenie poštárov tu aranžovalo rôzne živé obrazy z Biblie spolu so živými obrazmi Lenina a Stalina. Niekomu by sa toto spojenie mohlo zdať zvláštne, no samotný Juraj Jakubisko z tohto spojenia spravil jeden z princípov svojej filmovej poetiky.
Štúdium Sklon k výtvarnej tvorbe priviedol Juraja Jakubiska na Strednú umelecko-priemyselnú školu v Bratislave. Bol prijatý do oddelenia grafiky, no prestúpil na fotografiu. Práve na oddelení fotografie sa vtedy zoznámil so svojim budúcim dlhoročným kamarátom Elom Havettom. Absolvovaním umeleckej strednej školy nadobudol Jakubisko výtvarné vzdelanie, ktoré využíva vo svojich filmoch doteraz. Práve výtvarno je najsilnejšou stránkou jeho filmov.
Spolu s Elom Havettom sa prihlásili na Filmovú Akadémiu múzických umení v Prahe, kde bol Juraj Jakubisko prijatý na odbor réžia, neskôr si k réžii pridal aj kameru a tak vyštudoval vysokú školu v dvoch odboroch. Študoval práve v čase nástupu novej generácie česko-slovenských filmárov. Toto hnutie nesie názov česko-slovenská nová vlna. Patria do nej režiséri ako Věra Chytilová, Miloš Forman, Jan Němec, Jaromil Jakeš, Pavel Juráček a Štefan Uher (predovšetkým jeho hraný debut Slnko v sieti). Aj napriek silnej cenzúre z toho obdobia mali študenti z FAMU prístup k filmom od zahraničných režisérov ako Federico Fellini, François Truffaut alebo Jean-Luc Godard, vďaka čomu mali aspoň ako tak prívetivé východisko k tvorbe originálnych filmov. Počas štúdia na vysokej škole bol Juraj Jakubisko veľmi aktívny. Natočil mnoho krátkych študentských filmov: Každý deň má svoje meno (19601961), Mlčení (196162), Déšť (1965), Čekají na Godota (1966) a spolu s Elom Havettom Mikulaschki týdeník (196163). Taktiež spolupracoval na filmoch iných režisérov česko-slovenskej novej vlny. Pre Věru Chytilovú robil asistenta réžie k filmu Strop (1963), vo filme Evalda Schorma Turista (1961) si zahral a Jaromilovi Jirešovi pomáhal ako spoluautor námetu a scenára k filmu Sál ztracených kroků (1960). Už počas štúdia Jakubisko natočil pre košickú ČST Tri rozprávky (1963) na motívy rozprávok Petra Jilemnického, film Vysťahovalec (1966) a dokument Korytári (1966).
Filmografia
60. roky Najzaujímavejšie a nanešťastie veľmi krátke obdobie v Jakubiskovej doterajšej kariére bolo medzi rokmi 1967 až 1970. Za tento čas dokončil tri významné filmy nielen pre česko-slovenskú, ale aj pre svetovú filmovú kinematografiu.
Kristove roky (1967) Už počas vysokoškolského štúdia začal mladý Juraj Jakubisko pracovať na scenári k svojmu celovečernému debutu, ktorý ponúkol vedúcemu I. tvorivej skupiny Štúdia hraných filmov Bratislava – Koliba Albertovi Marenčinovi. V roku 1967 tak vznikol film s názvom Kristove roky. Na finálnej podobe filmu mal veľkú zásluhu aj spoluator scenára Lubor Dohnal. Kameramanom bol Igor Luther. Všetci traja, Juraj Jakubisko, Lubor Dohnal, Igor Luther boli z rovnakej generácie, preto sa dá film Kristove roky označiť ako generačný film. Hlavnou postavou je 33-ročný výtvarný umelec Juraj. Ten po absolvovaní školy hľadá nielen zamestnanie, no aj spôsob životnej sebarealizácie. Juraj si postupne začne uvedomovať bezcieľnosť svojho doterajšieho života bez záväzkov a povinností. Ako protiklad voči nemu vystupuje jeho brat Andrej, ktorý je vojenským pilotom. Na rozdiel od Andrejových nestálych vzťahov má Andrej ženu. Spočiatku protikladné postavy sa časom k sebe čoraz viac približujú. Film je po estetickej stránke veľmi kvalitne zvládnutý, obsahuje veľa absurdných scén a bizarností. Jedna časť filmu poukazuje na fakt, že ide iba o obraz, nie o skutočnosť, naopak druhá sa všetkých príznakových prvkov vzdáva a udalosti zobrazuje priam dokumentaristickým spôsobom. Na to, že ide o režisérov debut, je film veľmi zrelý. Bol úspešný aj na domácej, aj na zahraničnej pôde. Pozbieral mnoho ocenení, medzi inými aj prestížnu Cenu československej kritiky za rok 1967 či tri ocenenia na 16. MFF v Mannheime v roku 1967.
Zbehovia a pútnici (1968) Po úspešnej spolupráci s kameramanom Igorom Lutherom chcel Jakubisko spoločne natočiť jeho ďalší film. Igor Luther však dostal lukratívnu ponuku od francúzskeho spisovateľa a režiséra Alain Robbe-Grilleta, ktorú prijal. Sám Jakubisko sa preto pri svojom v poradí druhom filme postavil za kameru. Úlohy kameramana sa zhostil výborne, vo filme sa nachádza mnoho experimentov s kamerou (hra s farbami, „nervózny” pohyb kamery, netradičné perspektívy…). Na scenári spolupracoval s Ladislavom Ťažkým a Karolom Sidonom. Film s názvom Zbehovia a pútnici (1968) obsahuje tri poviedkové časti o troch vojnách (o prvej svetovej vojne, o druhej svetovej vojne, o apokalyptickej vízii). Každá z poviedok sa riadi vlastnou osobitou poetikou. Nanešťastie sa film krátko po dotočení dostal do trezoru, kde zostal až do roku 1989. Zbehovia a pútnici sú významným filmom nielen pre slovenskú a svetovú kinematografiu, ale taktiež pre samotného Juraja Jakubiska, ktorý sa o filme zmienil takto : “Jediný film, ktorý by som už nevedel lepšie nakrútiť…”
Vtáčkovia, siroty a blázni (1969) Po vpáde ruských vojsk v roku 1968 sa situácia v národnej kinematografii nezmenila ihneď. Juraj Jakubisko stihol vytvoriť film Vtáčkovia, siroty a blázni (1969). Scenár napísal spolu s Karolom Sidonom, s ktorým nadviazal intenzívnu spoluprácu. Scenár bol veľmi stručný, pretože sa Jukubisko spoliehal na improvizáciu na placi. Film plný expresívnych obrazov je prvým z „trilógie osudu a šťastia”, ako túto trilógiu nazval sám Jakubisko. Prvým nie je len kvôli poradí, no aj vďaka predznamenávaniu nových postupov, ktoré v ďalších dvoch častiach trilógie využíva. Všetky tri filmy, Vtáčkovia, siroty a blázni (1969), Sedím na konári a je mi dobre (1989), Lepšie byť bohatý a zdravý ako chudobný a chorý (1992), využívajú tému ľúbostného trojuholníka. Film Vtáčkovia, siroty a blázni zasadil do obdobia v roku 1968, kedy mala Jakubiskova generácia mnoho očakávaní a nádejí, no zároveň aj sklamaní. Jedným z pozitív bola možnosť natáčať filmy, Dušan Hanák debutoval filmom 322 a Elo Havetta debutoval filmom Slávnosť v botanickej záhrade. Príbeh je o dvoch kamarátoch Yorickovi a Andrejovi a ich spoločnej láske Marte. Film natočený počas chaotickej pražskej jary sa na dlhé obdobie zavrelo do trezoru ihneď po jeho vytvorení.
70. – 80. roky Zákaz točiť hrané filmy prišiel pred zostrihaním v poradí štvrtého Jakubiskového filmu Dovidenia v pekle, priatelia (1990) v roku 1970. Natočený materiál bol doručený talianskemu producentovi, ktorý ho zostrihal podľa svojich predstáv, diametrálne odlišných od tých Jakubiskových. Juraj Jakubisko sa od tejto verzie dištancoval. Svoju verziu dokončil až v roku 1990. Po zákaze točenia hraných filmov bol Jakubisko presunutý do Krátkeho filmu v Bratislave. Ale aj tvorba krátkych či dokumentárnych filmov bola prísne redukovaná. Témy boli ideologické, diktované zhora. Išlo o filmy ako Stavba storočia (1972), Ondrej Nepela (1974), Výstavba tranzitného plynovodu ZSSR, NDR, Západná Európa (1974), Filmy v mesiaci ČSSP (1976), Dožinky '77 (1978). Ale aj v týchto filmoch badať výrazný filmársky rukopis po vizuálnej stránke diela. Pri filme Stavba storočia (1972) bol Juraj Jakubisko režisérom, kameramanom a scenáristom. Elektrizujúcu hudbu zložil Marián Varga so svojou kapelou Collegium Musicum. Jakubisko vo filme pracuje so symbolmi a vytvára tak viaceré roviny, ktoré môže divák vo filme vidieť. Najvýraznejším filmom z tohto obdobia je jednoznačne Bubeník Červeného kríža (1977). Išlo propagačný film pre Červený kríž, vďaka čomu mal aj výraznejšiu slobodu pri tvorbe oproti ostatným projektom z tej doby. Film je najzaujímavejší svojou obraznosťou. Kameramanom bol Ján Ďuriš. Filmom Jakubisko dokázal, že jeho kvality sa nestratili, len na istý čas boli kvôli nepriaznivým okolnostiam pribrzdené.
Postav dom, zasaď strom (1979)