Demokratická strana je hlavnou liberálnou politickou stranou v Spojených štátoch. Nachádza sa v strede až v ľavom strede politického spektra a je najstaršou aktívnou politickou stranou na svete. Bola založená v roku 1828. Jej hlavným rivalom je Republikánska strana a od 50. rokov 19. storočia obe strany dominujú americkej politike.
Demokratická strana spočiatku podporovala jacksonovskú demokraciu, agrarizmus a geografický expanzionizmus, pričom sa stavala proti národnej banke a vysokým clám. V rokoch 1828 až 1856 demokrati vyhrali šesť z ôsmich prezidentských volieb, pričom dvakrát podľahli whigom. V roku 1860 sa strana rozdelila kvôli otroctvu na severnú a južnú frakciu. Strana zostala ovládaná agrárnymi záujmami, čo v časoch pozláteného veku kontrastovalo s republikánskou podporou veľkého biznisu. V rokoch 1860 až 1908 vyhrali demokratickí kandidáti prezidentské voľby len dvakrát,Grover Cleveland v rokoch 1884 a 1892. hoci v tomto období ešte dvakrát vyhrali ľudové hlasovanie. Počas pokrokovej éry niektoré frakcie strany podporovali progresívne reformy a v rokoch 1912 a 1916 bol Woodrow Wilson zvolený za prezidenta.
V roku 1932 bol po kampani zameranej na silnú reakciu na Veľkú hospodársku krízu zvolený za prezidenta Franklin D. Roosevelt. Jeho programy Nového údelu vytvorili širokú demokratickú koalíciu, ktorá zjednotila bielych južanov, severných robotníkov, odborové zväzy, afroamerické, katolícke a židovské komunity, progresívcov a liberálov. Od konca 30. rokov sa konzervatívna menšina v južnom krídle strany spojila s republikánmi, aby spomalila a zastavila ďalšie progresívne domáce reformy. Po ére hnutí za občianske práva a Veľkej spoločnosti, progresívnej legislatívy pod vedením Lyndona B. Johnsona, ktorý v 60. rokoch často dokázal prekonať konzervatívnu koalíciu, prešli mnohí bieli južania k Republikánskej strane, keďže severovýchodné štáty sa stali spoľahlivejšie demokratickými. Od 70. rokov 20. storočia sa v dôsledku deindustrializácie v strane oslabil vplyv odborov a v 80. rokoch strana stratila mnoho bielych voličov z robotníckej triedy, ktorí prešli k republikánom pod vedením Ronalda Reagana. Zvolenie Billa Clintona za prezidenta v roku 1992 znamenalo posun strany smerom k centrizmu a tretej ceste, čím sa jej ekonomický postoj posunul smerom k trhovo orientovanej politike. Barack Obama dohliadal v roku 2010 na prijatie zákona o dostupnej zdravotnej starostlivosti.
V 21. storočí nachádza Demokratická strana najväčšiu podporu vo veľkých mestách, metropolitných oblastiach a v niektorých predmestiach či menších univerzitných mestách. Dôležitú časť jej voličov tvoria mladší voliči, ženy, Afroameričania, sekulárni voliči, slobodní ľudia, LGBTQ osoby a časť vysokoškolsky vzdelaných voličov (najmä tých s akademickým titulom). V sociálnych otázkach sa zasadzuje za právo na potrat, reguláciu strelných zbraní, práva LGBTQ osôb, opatrenia proti zmene klímy a legalizáciu marihuany. V ekonomických otázkach strana podporuje reformu zdravotníctva, platenú nemocenskú dovolenku, platenú rodičovskú dovolenku a zameriava sa na podporu odborov. V zahraničnej politike strana podporuje liberálny internacionalizmus a pomoc Ukrajine, ako aj tvrdší postoj voči Číne a Rusku.
Dejiny vľavo|náhľad|317x317bod|Vznik politických strán v Spojených štátoch. Prerušovaná čiara označuje neoficiálne spojenie
Predstavitelia Demokratickej strany často odvodzujú jej pôvod od Demokraticko-republikánskej strany, ktorú v roku 1792 založili Thomas Jefferson, James Madison a ďalší vplyvní odporcovia konzervatívnych federalistov. Táto strana zanikla skôr, ako bola zorganizovaná moderná Demokratická strana; Jeffersonova strana inšpirovala aj whigov a moderných republikánov. Historici tvrdia, že moderná Demokratická strana bola prvýkrát zorganizovaná koncom 20. rokov 19. storočia po zvolení Andrewa Jacksona, čím sa stala najstaršou aktívnou politickou stranou na svete. Vybudoval ju prevažne Martin Van Buren, ktorý zhromaždil široký káder politikov v každom štáte okolo vojnového hrdinu Andrewa Jacksona z Tennessee.
Od nominácie Williama Jenningsa Bryana v roku 1896 sa strana v hospodárskych otázkach vo všeobecnosti stavia na ľavicu od Republikánskej strany. Od roku 1948 boli demokrati liberálnejší v otázke občianskych práv, hoci konzervatívne frakcie v rámci Demokratickej strany, ktoré boli proti nim, pretrvávali na juhu až do 60. rokov 20. storočia. V oblasti zahraničnej politiky obe strany niekoľkokrát zmenili svoje postoje.
Pozadie náhľad|Andrew Jackson bol siedmy prezident (18291837) a prvý demokratický prezident
Demokratická strana sa vyvinula z Jeffersonovej republikánskej alebo Demokraticko-republikánskej strany, ktorú zorganizovali Jefferson a Madison ako opozíciu voči Federalistickej strane. Demokraticko-republikánska strana uprednostňovala republikanizmus, slabú federálnu vládu, práva štátov, agrárne záujmy (najmä južanských plantážnikov) a prísne dodržiavanie ústavy. Strana bola proti národnej banke a Veľkej Británii. Po vojne v roku 1812 federalisti prakticky zanikli a jedinou celoštátnou politickou stranou zostala Demokraticko-republikánska strana, ktorá mala tendenciu štiepiť sa podľa regionálnych hraníc. Éra vlády jednej strany v Spojených štátoch, známa ako éra dobrých pocitov, trvala od roku 1816 do roku 1828, keď sa prezidentom stal Andrew Jackson. Jackson a Martin Van Buren spolupracovali so spojencami v jednotlivých štátoch na vytvorení novej Demokratickej strany na celoštátnej báze. V 30. rokoch 19. storočia sa Whigovská strana spojila do hlavného súpera demokratov. Pred rokom 1860 Demokratická strana podporovala expanzívnu prezidentskú moc, záujmy otrokárskych štátov, agrarizmus a expanzionizmus, pričom bola proti národnej banke a vysokým clám.
19. storočie vľavo|náhľad|Martin Van Buren bol ôsmym prezidentom Spojených štátov (18371841) a druhým demokratickým prezidentom
Demokraticko-republikánska strana sa rozdelila v otázke výberu nástupcu prezidenta Jamesa Monroea. Frakcia, ktorá podporovala mnohé staré jeffersonovské zásady, vedená Andrewom Jacksonom a Martinom Van Burenom, sa stala modernou Demokratickou stranou. Historička Mary Beth Nortonová vysvetľuje premenu v roku 1828:Jacksonovci verili, že vôľa ľudu nakoniec zvíťazila. Prostredníctvom štedro financovanej koalície štátnych strán, politických vodcov a vydavateľov novín ľudové hnutie zvolilo prezidenta. Demokrati sa stali prvou dobre organizovanou národnou stranou... a úzka stranícka organizácia sa stala charakteristickým znakom americkej politiky 19. storočia.
thumb|left|James K. Polk bol 11. prezidentom Spojených štátov (18451849). Výrazne rozšíril územie USA
Za platformami vydávanými štátnymi a národnými stranami sa skrýval všeobecne zdieľaný politický pohľad, ktorý charakterizoval demokratov:Demokrati predstavovali širokú škálu názorov, ale zdieľali základný záväzok voči Jeffersonovej koncepcii agrárnej spoločnosti. Centrálnu vládu považovali za nepriateľa individuálnej slobody. "Korupčná dohoda" z roku 1824 posilnila ich nedôveru voči politike Washingtonu. ... Jacksonovci sa obávali koncentrácie ekonomickej a politickej moci. Verili, že vládne zásahy do ekonomiky prospievajú záujmovým skupinám a vytvárajú korporatívne monopoly, ktoré zvýhodňujú bohatých. Snažili sa obnoviť nezávislosť jednotlivca - remeselníka a obyčajného farmára - tým, že ukončili federálnu podporu bánk a korporácií a obmedzili používanie papierovej meny, ktorej nedôverovali. Ich definícia správnej úlohy vlády bola skôr negatívna a Jacksonova politická moc sa zväčša prejavovala v negatívnych činoch. Uplatňoval právo veta častejšie ako všetci predchádzajúci prezidenti spolu. ... Jackson nezdieľal ani humanitárne obavy reformátorov. Nemal pochopenie pre amerických Indiánov a inicioval odsun Čerokíjov po Stezke sĺz.Protichodné frakcie pod vedením Henryho Claya pomohli vytvoriť stranu Whigov. Demokratická strana mala malú, ale rozhodujúcu prevahu nad whigmi až do roku 1850, keď sa whigovia rozpadli v otázke otroctva. V roku 1854, rozhnevaní Kansas-Nebraským zákonom, opustili protiotrockí demokrati stranu a pridali sa k severným whigom, aby vytvorili Republikánsku stranu.
náhľad|Stephen A. Douglas bol senátorom za štát Illinois
Vo voľbách v roku 1860, v ktorých získala prevahu Republikánska strana, sa demokrati rozdelili v otázke otroctva na severné a južné strany. Radikálni zástancovia otroctva Fire-Eaters viedli odchody na dvoch konventoch, keď delegáti nechceli prijať rezolúciu podporujúcu rozšírenie otroctva na územia, aj keď si to voliči týchto území neželali. Títo južanskí demokrati navrhli za prezidenta úradujúceho prootrockého viceprezidenta Johna C. Breckinridgea z Kentucky a za viceprezidenta generála Josepha Lanea z Oregonu. Severní demokrati navrhli za prezidenta senátora Stephena A. Douglasa z Illinois a za viceprezidenta bývalého guvernéra Georgie Herschela V. Johnsona. Toto štiepenie demokratov viedlo k víťazstvu republikánov a Abraham Lincoln bol zvolený za 16. prezidenta Spojených štátov.
Keď vypukla americká občianska vojna, severní demokrati sa rozdelili na vojnových a mierových demokratov. Konfederované štáty americké sa zámerne vyhýbali organizovaným politickým stranám. Väčšina vojnových demokratov sa vo voľbách v roku 1864 spojila s republikánskym prezidentom Abrahamom Lincolnom a Republikánskou stranou národnej únie, na ktorej kandidátke bol Andrew Johnson, aby prilákal spoludemokratov. Johnson nahradil Lincolna v roku 1865, ale zostal nezávislý od oboch strán.
Demokrati ťažili z odporu bielych južanov voči rekonštrukcii po vojne a z následného nepriateľstva voči Republikánskej strane. Po tom, ako v 70. rokoch 19. storočia vykupitelia ukončili Rekonštrukciu, a po často mimoriadne násilnom zbavovaní volebných práv Afroameričanov, ktoré viedli takí bieli nadradení demokratickí politici ako Benjamin Tillman z Južnej Karolíny v 80. a 90. rokoch 19. storočia, sa Juh, ktorý volil demokratov, stal známym ako "pevný Juh". Hoci republikáni vyhrali všetky prezidentské voľby okrem dvoch, demokrati zostali konkurencieschopní. V strane dominovali propodnikateľsky orientovaní bourbonskí demokrati na čele so Samuelom J. Tildenom a Groverom Clevelandom, ktorí zastupovali obchodné, bankové a železničné záujmy, boli proti imperializmu a zámorskej expanzii, bojovali za zlatý štandard, boli proti bimetalizmu a bojovali proti korupcii, vysokým daniam a clám. Cleveland bol zvolený za prezidenta v rokoch 1884 a 1892, pričom sa neuskutočnili žiadne ďalšie prezidentské voľby.
20. storočie Začiatky 20. storočia náhľad|Vodcovia Demokratickej strany v prvej polovici 20. storočia od roku 1913: William Jennings Bryan, Josephus Daniels, Woodrow Wilson, Breckinridge Long, William Phillips a Franklin D. Roosevelt
Agrárni demokrati, ktorí požadovali bezplatné striebro a vychádzali z myšlienok populistov, zvrhli v roku 1896 bourbonských demokratov a nominovali Williama Jenningsa Bryana na prezidenta (túto nomináciu demokrati zopakovali v rokoch 1900 a 1908). Bryan viedol energickú kampaň, v ktorej útočil na východné peňažné záujmy, ale prehral s republikánom Williamom McKinleym.
V roku 1910 prevzali demokrati kontrolu nad Snemovňou reprezentantov a Woodrow Wilson zvíťazil vo voľbách za prezidenta v rokoch 1912 (keď sa republikáni rozišli) a 1916. Wilson účinne viedol Kongres k tomu, aby novými progresívnymi zákonmi ukončil otázky ciel, peňazí a protimonopolných opatrení, ktoré dominovali politike 40 rokov. Nepodarilo sa mu dosiahnuť, aby Senát schválil Versaillskú zmluvu (ukončenie vojny s Nemeckom a vstup do Spoločnosti národov). Slabú stranu hlboko rozdelili otázky ako KKK a prohibícia v 20. rokoch 20. storočia. Organizovala však nových etnických voličov v severných mestách.
Po skončení prvej svetovej vojny a počas veľkej hospodárskej krízy Demokratická aj Republikánska strana do veľkej miery verili v americkú výnimočnosť oproti európskym monarchiám a štátnemu socializmu, ktoré existovali inde vo svete.