náhľad|Mozaika objavená v tzv. Cicerónovej vile (Villa di Cicerone) v Pompejách, zobrazená scéna možno predstavuje hru Synaristoi „Ženy pri obede alebo Ženy pri raňajkách“, stratenú hru Novej komédie, ktorej autorom bol Menandros, cca 150125 pred Kr., National Archaeological Museum 9987, Neapol. náhľad|Mozaika zobrazujúca dve divadelné masky (tragickú a komickú) na podstavci. Objavená bola na Aventínskom pahorku v Ríme, konkrétne v areáli Deciových kúpeľov (Thermae Decianae), Musei Capitolini MC0392, Rím. Komédia (kómódia, odvodeného od kómos, veselého sprievodu, v ktorom sa spievalo a tancovalo) je jedným z divadelných žánrov. Jej zámerom je pobaviť diváka. Na rozdiel od antickej tragédie (kde často vystupovali králi a bohovia) jej hrdinami boli bežní ľudia. K najvýznamnejším autorom antickej komédie, ktorej základy dodnes ovplyvňujú svetovú dramatickú tvorbu, patria Aristofanes a Plautus.
Starogrécka komédia Z antickej komédie sa do dnešných dní dochovala len atická komédia (napísaná v Aténach), ktorá sa delí na tri fázy: starú komédiu (486400 pred Kr.), strednú komédiu (asi 400323 pred Kr. a novú komédiu po roku 323 pred Kr. Počiatky komédie zrejme siahajú prinajmenšom do 6. storočia pred Kr. a najstaršou dochovanou hrou sú Acharňania od Aristofana (uvedená v roku 425 pred Kr.). Podľa Aristotela sa komédia možno vyvinula zo zboru mužov, ktorí počas bujarých sprievodov na Dionýziach v Aténach nosili falické symboly ako znaky plodnosti, boli maskovaní (často za zvieratá alebo satyrov) a počas cesty si vymieňali žarty a urážky s prihliadajúcimi divákmi (nie je ale isté, kedy sa z tohto zvyku vyvinula dráma). Korene komédie, ktoré majú zrejme dórsky pôvod, siahajú do sicílskej a megarskej drámy. Raná komédia sa skladala na Sicílii (sicílska komédia Epicharmos), ale najstaršia atická komédia je známa ako „stará komédia“ (alebo aristofanovská komédia). Toto označenie sa vzťahuje na hry uvedené v 5. storočí pred Kr. Jediné úplne zachované hry z tohto obdobia pochádzajú od Aristofana, ale komickí básnici tvorili už pred ním a zachovali sa nám zlomky a záznamy o 32 ďalších tvorcoch komédií. Medzi ďalších autorov starej komédie patrí Kratinos, Krates, Ferekrates, Eupolis a Platón.
Hry starej komédie sa skladali zo zborového spevu, ktorý sa striedal s dialógmi, ale ich vzorec nebol taký pravidelný ako pri tragédii. Zbor bol zložený z 24 mužov, herci boli traja a často sa objavoval štvrtý herec alebo početní štatisti (parachoregemata) na nekultové úlohy. Obzvlášť dôležitý bol zbor, ktorý často predstavoval napr. zvieratá, osy alebo vtákov. Mnoho hier bolo pomenovaných podľa zboru, Babylončania, Vtáky či Osy. Herci mali na sebe komické kostýmy so strojeným nadsadením. Hry boli humorné a bez zábran, často sa využívali vtipy o sexe, vylučovaní a iných telesných funkciách. Na rozdiel od tragédie nečerpali námety z mýtov. Namiesto toho sa vysmievali, parodovali a karikovali súčasné postavy a problémy, rovnako ako bohov, mýty a náboženské obrady. Vystúpenia komédií na súťažiach počas Mestských Dionýzií (alebo Veľkých Dionýzií) v starovekých Aténach prebiehali pod dohľadom a vedením vysokého štátneho úradníka (možno ich už skôr uvádzali dobrovoľníci), ktorým bol archón eponymos, a to zrejme od roku 448 alebo 487 pred Kr. (archón eponymos vyberal i troch básnikov pre tragédie a päť básnikov pre komédie, ktorým následne pridelil „choréga“ – sponzora). Na Lénajách (dohliadal na ne archón basileus) boli komédie prvýkrát zaradené tesne pred rokom 440 pred Kr. Pôvodne sa na Mestských Dionýziách a Lénajách uvádzalo päť komédií, ale počas peloponézskej vojny iba tri. Komédie sa v 4. storočí pred Kr. tiež uvádzali na vidieckych Dionýziách (alebo Malých Dionýziách). Hry starej komédie sa mohli skladať z prológu (prologos) pred výstupom zboru, po ktorom nasledoval parodos, vstupná pieseň zboru. Ďalej prišiel agón („zápas“), debata alebo fyzický boj medzi dvoma protivníkmi (hlavný hrdina a jeho nepriateľ), prerušovaný zborovými piesňami. Herci potom opustili javisko a v parabasi vystúpil zbor do popredia a oslovil divákov, často s témami nesúvisiacimi so zápletkou. Nasledovali rôzne epeisodia, scény či epizódy, a potom záverečná scéna čiže exodos.náhľad|Červenofigúrový kalichový kratér z Paesta od maliara Astea (cca 350 pred Kr.) zobrazuje komickú scénu z flyackej komédie, v ktorej sa lakomec pokúša zachrániť svoju truhlicu pred lupičmi pod dohľadom boha Dionýza. Dielo slúži ako unikátny doklad podoby starogréckeho divadla, typického pre svoje groteskné masky a parodický charakter.
Stredná komédia je aténska komédia približne z obdobia 400323 pred Kr., ktorá sa vyvinula na konci peloponézskej vojny. Bola to doba experimentov a nie je známa ani jedna hra, ktorá by tento typ zastupovala, aj keď za začiatok nového smerovania možno pokladať neskoré diela Aristofana. Úloha komického zboru ustúpila do pozadia a vytratila sa parabasis, rovnako ako komický vypchatý kostým a zväčšený kožený falus, ktorý herci nosili. Námety sa čerpali z mytológie a politická satira postupne ustupovala menej drsnému humoru, ktorý sa zaoberal otázkami bežného života, napríklad zmýlenej identity. Hry mali kozmopolitnejšiu povahu. Nedochovala sa žiadna hra (len vo fragmentoch) z obdobia strednej komédie. Medzi jej autorov (často ne-Aténčanov) patrili Antifanes, Euboulos, Anaxandrides, Timokles a Alexis. Od roku 339 pred Kr. bolo povolené uvádzať komédie, ktoré sa predtým na súťažiach hrali len raz.
Nová komédia je aténska komédia od smrti Alexandra Veľkého (323 pred Kr.) do smrti Filémóna Staršieho (asi 267/263 pred Kr.). Hrala sa po celom gréckom svete. Hry sa delili na päť dejstiev s nesúvisiacimi zborovými medzihrami. Boli situované do Atén, ale ich autori prichádzali do Atén často z iných miest. Herci ešte stále nosili masky, na sebe už mali len bežný odev. Témy už neboli politické, ale pravdepodobne podobne ako v strednej komédii sa zaoberali rodinnými vzťahmi, vrátane lásky, pomýlenej totožnosti, intríg otrokov a dávno stratených detí. V hrách vystupovali ustálené postavy ako kupliari, neviestky, vojaci, zamilovaní mladí muži, žoviálni starci a mrzutí starci. Ich obľuba pretrvala až do rímskeho obdobia, ale z novej komédie sa toho zachovalo málo, aj keď nedávno boli na papyrusoch objavené Menadrove hry. Medzi dramatikov tohto obdobia patrili Menandros, Difilos a Filémón.
Rímska komédia Zrod rímskej drámy sa datuje do roku 240 pred Kr., kedy Livius Andronicus prvýkrát uviedol latinské spracovanie gréckej predlohy. Vývoj žánru sa následne uberal dvoma hlavnými smermi: fabula palliata (komédia v gréckom prostredí) a fabula togata (komédia v rímskom prostredí). Najvýznamnejšími autormi palliáty boli Plautus a Terentius, ktorí čerpali z Novej atickej komédie (Menandros, Difilos), no pretvorili ju do špecifickej rímskej podoby. Zatiaľ čo Plautus kládol dôraz na komiku situácií a živý jazyk, Terentius sa sústredil na psychologickú hĺbku postáv, čím ovplyvnil neskorší európsky klasicizmus. Fragmentárne sú doložené aj diela autorov ako Naevius a Caecilius Statius. V 2. a 1. storočí pred Kr. sa presadila togata, ktorej postavy vystupovali v typickom rímskom odeve – tóge, pričom za jej majstra sa považuje Lucius Afranius. Na rozdiel od gréckeho divadla, Rimania neprijali satyrskú drámu; jej miesto nahradila ľudová atellána (fabula Atellana – rímska ľudová fraška improvizačného charakteru) a neskôr v období rímskeho cisárstva mimus (z gréc. mimos „napodobňovateľ“, bol druh antického ľudového divadla, v ktorom sa kládol dôraz na gesto a výraz herca). Herci mimu sa odlišovali tým, že vystupovali naboso (planipes), zatiaľ čo herci v klasickej komédii nosili nízku obuv (soccus).
Komédia v starovekej Indii náhľad|Guru Māni Mādhava Chākyār a jeho skupina hrajúca hru Thoranayudham z repertoára Koodiyattamu (1962). Koodiyattam je považované za jedinú prežívajúcu formu sanskritského divadla na svete s históriou staršou ako 2000 rokov. Guru M. M. Chakyar (svetovo uznávaný indický umelec, ktorý pomocou očí dokázal vyjadriť komplexné emócie rasa) ju vyviedol z izolácie chrámov a sprístupnil ju širšiemu publiku a modernému svetu. Komédia v starovekej Indii bola neoddeliteľnou súčasťou sanskritskej drámy a riadila sa prísnymi pravidlami o dramatických umeniach kódifikovanými v diele Nátjašástra (), pripisovaná Bharatovi Munimu, pochádzajúcej približne z rokov 200 pred Kr. až 200 po Kr.. V tomto diele humor nebol vnímaný len ako zábava, ale ako jeden z deviatich základných estetických zážitkov (rasa) veselej nálady a s ňou súvisiaceho emocionálneho stavu (bháva) – radosti.https://beliana.sav.sk/heslo/komédia Hásja rasa – „veselá nálada“ (hása) je definovaná ako stav vyvolaný napodobňovaním anomálií v správaní, reči alebo vzhľade iných. Hásja rasa vzniká zo stabilného emočného stavu (sthájibháva) smiechu. Tento cit sa prejavuje cez šesť druhov smiechu, ktoré sa delia podľa spoločenského postavenia postavy: od jemného úsmevu (smita) u vznešených osôb až po hlučný smiech spojený s trasením celého tela (atihasita) u postáv nižšieho postavenia. V indickej estetike (rasa šástra) sa termínom anubháva označovali vonkajšie prejavy emócií, ktorými postava na javisku komunikovala svoje vnútro divákovi.náhľad|Detailná snímka z divadelnej hry Arive Prahasana, napísanej a uvádzanej v kannadčine (jazyk Kannada patrí do dravidskej jazykovej rodiny). Hra patrí do sféry moderného kannadského divadla, ktoré sa snaží oživovať klasické literárne formy a približovať ich súčasnému divákovi prostredníctvom vtipu a irónie.
Indická poetika rozlišovala niekoľko foriem, v ktorých dominoval humor: Prahasana (fraška) je satirický žáner zameraný na zosmiešňovanie pokrytectva autorít, mníchov či brahmanov. Je charakteristická zveličovaním a snahou poukázať na spoločenské neduhy. Bhána (monológ) je dramatická forma, v ktorej jediný herec (zvyčajne záletník alebo príživník) rozpráva o svojich milostných dobrodružstvách, pričom predstiera dialóg s neviditeľnými postavami. Vithi je krátka jednoaktovka, ktorá sa spolieha na vtipné slovné hračky a intelektuálny humor.
Ústrednou postavou humoru v klasickej indickej dráme je Vidušaka, ktorý je zavalitý, plešatý a neokrôchaný brahman slúžiaci zvyčajne ako dôverník kráľovi alebo nejakému hrdinovi. Aj keď je Vidušaka brahmanom, jeho humor pramení z jeho „nízkych“ túžob, najmä z nenásytného hladu a lenivosti. Pôsobí ako komický protipól k ušľachtilým hrdinom. Zatiaľ čo hrdinovia hovoria sanskritom, Vidušaka (podobne ako ženy a sluhovia) hovorí ľudovým jazykom prakrit, čo vytvára ďalší rozmer humoru.
V indickom divadle bola komédia spojená s bielou farbou (ako symbol viditeľných bielych zubov pri smiechu) a jej božskými patrónmi boli Pramathovci (v sanskrte Pramatha, sú v hinduistickej mytológii nebeské bytosti), sprievodci boha Šivu. Na rozdiel od gréckej tradície indické hry často miešali komické prvky s vážnymi, pričom takmer vždy končili šťastne. Jednou z najstarších dochovaných hier je Mṛcchakaṭikā – „Hlinený vozík“, pripisovaná kráľovi Šúdrakovi (pravdepodobne 2. stor. pred Kr. až 5. stor. po Kr.), ktorá obsahuje silné prvky situačnej komiky, milostných zápletiek a spoločenskej satiry.
Komédia v stredovekej Európe V období raného stredoveku dochádzalo v Európe k fascinujúcemu paradoxu, kedy kresťanskí vzdelanci odmietali „pohanský“ obsah antických hier, no obdivovali ich vycibrený latinský štýl (učenci ako sv. Hieronym zápasili s obdivom k vycibrenému štýlu (napr. Cicera alebo Terentia) napriek ich „pohanskému“ obsahu).