náhľad|Vitruviánsky muž od Leonarda da Vinciho (okolo roku 1490) Humanizmus je demokratický a etický životný postoj, ktorý potvrdzuje, že ľudia majú právo a zodpovednosť dať svojmu životu zmysel a podobu.
Význam pojmu „humanizmus“ sa menil v závislosti od nasledujúcich intelektuálnych hnutí, ktoré sa s ním stotožňovali. Počas talianskej renesancie sa antickými dielami inšpirovali talianski učenci, čím vzniklo hnutie renesančného humanizmu. V období osvietenstva humanistické hodnoty posilnil pokrok vo vede a technike, čo dodalo ľuďom sebavedomie pri skúmaní sveta. Začiatkom 20. storočia v Európe a Spojených štátoch prekvitali organizácie venujúce sa humanizmu a odvtedy sa rozšírili do celého sveta. Na začiatku 21. storočia tento pojem vo všeobecnosti označuje zameranie na blaho človeka a obhajuje ľudskú slobodu, autonómiu a pokrok. Vníma humanizmus ako zodpovednosť za podporu a rozvoj jednotlivcov, zasadzuje sa za rovnakú a prirodzenú dôstojnosť všetkých ľudských bytostí a zdôrazňuje záujem o človeka vo vzťahu k svetu.
Od 20. storočia sú humanistické hnutia zvyčajne nenáboženské a sú v súlade so sekularizmom. Najčastejšie sa humanizmus vzťahuje na neteistický pohľad, ktorý sa zameriava na ľudskú činnosť a na pochopenie sveta sa spolieha skôr na vedu a rozum než na zjavenie z nadprirodzeného zdroja. Humanisti sa zvyčajne zasadzujú za ľudské práva, slobodu prejavu, progresívnu politiku a demokraciu. Ľudia s humanistickým svetonázorom tvrdia, že náboženstvo nie je predpokladom morálky, a namietajú proti prílišnému prepojeniu náboženstva so vzdelávaním a štátom.
Súčasné humanistické organizácie pracujú pod hlavičkou Humanists International. Známymi humanistickými združeniami sú Humanists UK a American Humanist Association.
Etymológia Slovo „humanizmus“ pochádza z latinského slova humanitas, ktoré prvýkrát použil Cicero a ďalší myslitelia v starovekom Ríme na označenie hodnôt súvisiacich so slobodným vzdelaním. Táto etymológia sa zachovala v modernom univerzitnom poňatí humanitných vied - umenia, filozofie, histórie, literatúry a súvisiacich disciplín. Toto slovo sa znovu objavilo počas talianskej renesancie ako umanista. Slovom humanista sa označovala skupina študentov klasickej literatúry a zástancov klasického vzdelania.
Definícia Neexistuje jediná, všeobecne prijímaná definícia humanizmu a vedci dávajú tomuto pojmu rôzne významy. Podľa filozofa Sidneyho Hooka sú humanisti proti zavádzaniu jednej kultúry v niektorých civilizáciách, nepatria k cirkvi ani k zavedenému náboženstvu, nepodporujú diktatúry a neospravedlňujú používanie násilia na sociálne reformy. Hook tiež uviedol, že humanisti podporujú odstránenie hladu a zlepšenie zdravotníctva, bývania a vzdelávania. Humanistický filozof H. J. Blackham v tej istej editovanej zbierke tvrdil, že humanizmus je koncepcia zameraná na zlepšenie sociálnych podmienok ľudstva zvýšením autonómie a dôstojnosti všetkých ľudí. V roku 1999 Jeaneane D. Fowlerová uviedla, že definícia humanizmu by mala zahŕňať odmietnutie božstva a dôraz na blaho a slobodu človeka. Poznamenala tiež, že chýba spoločný systém viery alebo doktrína, ale vo všeobecnosti sa humanisti usilujú o šťastie a sebarealizáciu.
V roku 2015 sa významný humanista Andrew Copson pokúsil definovať humanizmus takto:
Humanizmus chápe vesmír naturalisticky; veda a slobodné bádanie nám pomôžu pochopiť viac o vesmíre. Tento vedecký prístup neredukuje ľudí na menej ako ľudské bytosti. Humanisti kladú dôraz na snahu o vlastný, zmysluplný a šťastný život. Humanizmus je morálny; morálka je spôsob, ako môžu ľudia zlepšiť svoj život. Humanisti sa zapájajú do praktickej činnosti s cieľom zlepšiť osobné a spoločenské podmienky.
Podľa Medzinárodnej humanistickej a etickej únie: Humanizmus je demokratický a etický životný postoj, ktorý potvrdzuje, že ľudia majú právo a zodpovednosť dať svojmu životu zmysel a podobu. Zasadzuje sa za budovanie humánnejšej spoločnosti prostredníctvom etiky založenej na ľudských a iných prirodzených hodnotách v duchu rozumu a slobodného skúmania prostredníctvom ľudských schopností. Nie je teistická a neuznáva nadprirodzené názory na realitu. Slovníky definujú humanizmus ako svetonázor alebo filozofický postoj. Podľa slovníka Merriam Webster je humanizmus „... doktrína, postoj alebo spôsob života zameraný na ľudské záujmy alebo hodnoty; najmä: filozofia, ktorá zvyčajne odmieta nadprirodzenosť a zdôrazňuje dôstojnosť a hodnotu jednotlivca a jeho schopnosť sebarealizácie prostredníctvom rozumu“.
Dejiny
Predchodcovia Stopy humanizmu možno nájsť v starogréckej filozofii. Predsokratovskí filozofi boli prvými západnými filozofmi, ktorí sa pokúšali vysvetliť svet na základe ľudského rozumu a prirodzených zákonov bez toho, aby sa spoliehali na mýtus, tradíciu alebo náboženstvo. Protagoras, ktorý žil v Aténach okolo roku 440 pred Kr., predložil niektoré základné humanistické myšlienky, hoci sa zachovali len fragmenty jeho diela. Vyslovil jeden z prvých agnostických výrokov; podľa jedného fragmentu: „O bohoch nemôžem vedieť ani to, že existujú, ani to, že neexistujú, ani to, akú majú podobu, pretože mi v tom bráni mnoho vecí, ich nejasnosť a krátkosť ľudského života“. Sokrates hovoril o potrebe „poznať seba samého“; jeho myšlienka zmenila zameranie vtedajšej filozofie z prírody na človeka a jeho blaho. Bol to teista popravený za ateizmus, ktorý skúmal podstatu morálky pomocou argumentácie. Aristoteles (384322 pred Kr.) učil racionalizmus a systém etiky založený na ľudskej prirodzenosti, ktorý sa tiež podobá humanistickému mysleniu. V treťom storočí pred naším letopočtom Epikuros rozvinul vplyvnú filozofiu zameranú na človeka, ktorá sa zameriavala na dosiahnutie eudaimónie. Epikurejci pokračovali v Demokritovej atomistickej teórii - materialistickej teórii, podľa ktorej je základnou jednotkou vesmíru nedeliteľný atóm. Ľudské šťastie, dobrý život, priateľstvo a vyhýbanie sa excesom boli kľúčovými zložkami epikurejskej filozofie, ktorá prekvitala v posthelénskom svete i mimo neho. Medzi vedcami sa opakovane objavuje názor, že humanistické črty starogréckeho myslenia sú koreňmi humanizmu o 2 000 rokov neskôr.
Ďalšie predchádzajúce hnutia, ktoré niekedy používajú rovnaký alebo ekvivalentný slovník ako moderný západný humanizmus, možno nájsť v čínskej filozofii a náboženstvách, ako sú taoizmus a konfucianizmus.
Arabské preklady starogréckej literatúry počas Abbásovského kalifátu v ôsmom a deviatom storočí ovplyvnili islamských filozofov. Mnohí stredovekí moslimskí myslitelia sa pri hľadaní poznania, zmyslu a hodnôt usilovali o humanistický, racionálny a vedecký diskurz. Široká škála islamských spisov o láske, poézii, histórii a filozofickej teológii ukazuje, že stredoveké islamské myslenie bolo otvorené humanistickým myšlienkam individualizmu, príležitostnému sekularizmu, skepticizmu, liberalizmu a slobode slova; školy boli založené v Bagdade, Basre a Isfaháne.
Renesancia
náhľad|Portrét Petrarcu, ktorý namaľoval Altichiero v roku 1376 Intelektuálne hnutie neskôr známe ako renesančný humanizmus sa prvýkrát objavilo v Taliansku a výrazne ovplyvnilo súčasnú aj modernú západnú kultúru. Renesančný humanizmus sa objavil v Taliansku a obnovený záujem o literatúru a umenie nastal v 13. storočí v Taliansku. Talianski učenci objavili starogrécke myslenie, najmä Aristotela, prostredníctvom arabských prekladov z Afriky a Španielska. Ďalšími centrami boli Verona, Neapol a Avignon. Významnou postavou je Petrarca, ktorý sa často označuje za otca humanizmu. Petrarca vyrastal v Avignone; už v mladosti inklinoval k vzdelaniu a študoval popri svojom vzdelanom otcovi. Petrarcovo nadšenie pre antické texty ho priviedlo k objaveniu rukopisov, ako sú Cicerove Pro Archia a De Chorographia od Pomponia Mela, ktoré mali vplyv na rozvoj renesancie. Petrarca napísal latinské básne ako Canzoniere a De viris illustribus, v ktorých opísal humanistické myšlienky. Jeho najvýznamnejším prínosom bol zoznam kníh, v ktorých načrtol štyri hlavné disciplíny - rétoriku, morálnu filozofiu, poéziu a gramatiku, ktoré sa stali základom humanistických štúdií (studia humanitatis). Petrarcov zoznam sa vo veľkej miere opieral o antických spisovateľov, najmä o Cicera. náhľad|Dávid od Michelangela, 1501-1504. Umelecké dielo z obdobia renesancie ilustruje dôraz kladený na anatomické detaily človeka. Oživenie klasicistických autorov pokračovalo aj po Petrarcovej smrti. Florentský kancelár a humanista Coluccio Salutati urobil zo svojho mesta významné centrum renesančného humanizmu; do jeho okruhu patrili ďalší významní humanisti - vrátane Leonarda Bruniho, ktorý znovu objavil, preložil a spopularizoval antické texty. Humanisti výrazne ovplyvnili vzdelávanie. Vittorino da Feltre a Guarino Veronese vytvorili školy založené na humanistických princípoch; ich učebné osnovy boli široko prijaté a v 16. storočí bola humanistická paideia dominantným pohľadom na preduniverzitné vzdelávanie. Paralelne s pokrokom vo vzdelávaní renesanční humanisti dosiahli pokrok v oblastiach, ako je filozofia, matematika a náboženstvo. Vo filozofii Angelo Poliziano, Mikuláš Kuzánsky a Marsilio Ficino ďalej prispeli k pochopeniu antických klasických filozofov a Giovanni Pico della Mirandola podkopal dominanciu aristotelovskej filozofie oživením skepticizmu Sexta Empirika. Náboženské štúdiá ovplyvnil rast renesančného humanizmu, keď pápež Mikuláš V. inicioval preklad hebrejských a gréckych biblických textov a ďalších textov v týchto jazykoch do súčasnej latinčiny.
Humanistické hodnoty sa z Talianska rozšírili v 15. storočí. Študenti a učenci odchádzali do Talianska študovať a potom sa vracali do svojej vlasti s humanistickým posolstvom. V Benátkach, Bazileji a Paríži vznikli tlačiarne venované antickým textom. Koncom 15. storočia sa centrum humanizmu presunulo z Talianska do severnej Európy, pričom popredným humanistickým učencom bol Erazmus Rotterdamský. Najdlhšie trvajúcim účinkom renesančného humanizmu boli jeho vzdelávacie osnovy a metódy. Humanisti trvali na význame klasickej literatúry pri zabezpečovaní intelektuálnej disciplíny, morálnych noriem a civilizovaného vkusu pre elitu - vzdelávací prístup, ktorý dosiahol súčasnosť.
Osvietenstvo V období osvietenstva sa znovu objavili humanistické myšlienky, tentoraz však ďalej od náboženstva a klasickej literatúry. Veda a intelektualizmus napredovali a humanisti tvrdili, že racionalita môže nahradiť deizmus ako prostriedok na pochopenie sveta. Začali sa formovať humanistické hodnoty, ako napríklad tolerancia a odpor voči otroctvu. Objavili sa nové filozofické, sociálne a politické myšlienky. Niektorí myslitelia úplne odmietli teizmus a vznikol ateizmus, deizmus a nepriateľstvo voči organizovanému náboženstvu. V období osvietenstva Baruch Spinoza nanovo definoval Boha ako pojem, ktorý označuje celok prírody; Spinoza bol obvinený z ateizmu, ale o tejto otázke mlčal. Naturalizmus presadzovali aj významní encyklopedisti. Barón d’Holbach napísal polemiku Systém prírody, v ktorej tvrdil, že náboženstvo je založené na strachu a v dejinách pomáhalo tyranom. Diderot a Helvetius spojili svoj materializmus s ostrou politickou kritikou.
Počas osvietenstva sa začala formovať aj abstraktná koncepcia ľudstva - kritický bod pre budovanie humanistickej filozofie. Predchádzajúce apely na "ľudí" sa teraz posunuli smerom k "človeku"; na ilustráciu tohto bodu poukazuje vedec Tony Davies na politické dokumenty, ako je Rousseauova Spoločenská zmluva (1762), v ktorej hovorí: "Človek sa rodí slobodný, ale všade je v reťaziach". Podobne aj Thomas Paine vo svojom diele Práva človeka používa jednotný tvar slova, čím odhaľuje univerzálne chápanie "človeka". Paralelne bakoniánsky empirizmus - hoci nie humanizmus ako taký - viedol k materializmu Thomasa Hobbesa.