Apollo 1, pôvodne označované ako AS-204, mal byť prvý americký pilotovaný kozmický let v rámci programu Apollo. Skončil tragickou nehodou na štartovacej rampe počas predletovej skúšky. Dňa 27. januára 1967 sa posádka pripravovala vnútri kabíny, ktorá sa nachádzala na vrchole nosnej rakety Saturn IB na štartovacom komplexe 34. V dôsledku chyby na kabeláži kabíny preskočila iskra, ktorá v atmosfére tvorenej čistým kyslíkom spôsobila požiar, pri ktorom všetci traja astronauti zahynuli.
Posádka Gus Grissom (3), veliaci pilot † Edward H. White II (2), senior pilot † Roger B. Chaffee (1), pilot †
Prvá záložná posádka (apríl – december 1966) James A. McDivitt, veliaci pilot David R. Scott, senior pilot Russell L. „Rusty“ Schweickart, pilot
Táto posádka potom letela na Apolle 9.
Druhá záložná posádka (december 1966 – január 1967) Walter M. „Wally“ Schirra, Jr., veliaci pilot Donn F. Eisele, senior pilot Walter Cunningham, pilot
Táto posádka potom letela na Apolle 7.
Emblém misie Emblém pre Apollo 1, v tom čase známe pod označením AS-204 (AS = Apollo-Saturn), navrhla posádka v júni 1966 za asistencie Allena Stevensa, ktorý bol zamestnancom firmy North American Aviation. Letový emblém zobrazuje kozmickú loď Apollo na obežnej dráhe Zeme, ktorá letí nad juhovýchodom Spojených štátov, čo symbolizuje začiatočný bod misie – Floridu. Na embléme možno nájsť aj Mesiac, ktorý predstavuje cieľ programu Apollo. V pozadí sú umiestnené hviezdy a pruhy vlajky Spojených štátov. V žltom medzikruží sú napísané mená astronautov a názov misie.
Prípravy na let V roku 1967 bol nevyhlásený súboj o Mesiac medzi Spojenými štátmi a Sovietskym zväzom v plnom prúde. Preto vývoj novej kozmickej lode na mesačnú výpravu prebiehal vo veľkej rýchlosti. Prvá kozmická loď bola dodaná na kozmodróm Cape Kennedy už v auguste 1966. Objednávku získala firma North American Aviation napriek tomu, že nevyhrala výberové konanie. Dokázala si pomôcť vďaka zákulisným jednaniam.
thumb|left|Hlavná posádka Apolla 1 (AS-204), 21. marec 1966. Zľava doprava: Gus Grissom, Edward White a Roger Chaffee
V januári 1966 menoval asistent riaditeľa pre operácie letových posádok Deke Slayton posádku prvého pilotovaného letu programu Apollo. Veliacim pilotom misie Apollo 1 (AS-204) sa stal Gus Grissom, senior pilotom Edward White a pilotom Donn Eisele. Počas tréningu na palube špeciálne upraveného lietadla KC-135 na simuláciu beztiažového stavu si však Eisele dvakrát vykĺbil rameno a 27. januára musel podstúpiť operáciu. Slayton na jeho miesto dosadil Rogera Chaffeeho. Zloženie posádky Apolla 1 NASA zverejnila 21. marca 1966. V záložnej posádke sa začali pripravovať Jim McDivitt, David Scott a Russell Schweickart. Apollo 1 malo byť prvým pilotovaným letom kozmickej lode Apollo Block I na obežnej dráhe Zeme.
thumb|Posádka Apolla 1 vyjadrila svoje obavy z problémov kozmickej lode tým, že riaditeľovi programu Apollo Joeovi Sheaovi predložila túto paródiu portrétu
Oficiálny výcvik posádok pre program Apollo sa začal 1. mája 1966. Ako prvá začala trénovať posádka Apolla 1. Na rozdiel od predchádzajúceho programu Gemini mali byť misie programu Apollo dlhšie (12 – 14 dní), ale predbežne sa na rozdiel od Gemini nepočítalo s nijakými výstupmi do otvoreného vesmíru. Okrem toho, že AS-204 mal byť prvý americký kozmický let s trojčlennou posádkou, na jeho palube mala byť po prvýkrát použitá televízna kamera RCA. Okrem toho sa mal po prvýkrát skúšať systém spojovacích zariadení. Počítalo sa, že výsledná obežná dráha, na ktorú bude kozmická loď Apollo navedená, bude mať výšku 370 – . Náplňou letu mali byť predovšetkým lekárske experimenty, ale aj astronomické merania a pozorovania Zeme.
Dňa 29. septembra 1966 NASA zverejnila zloženie posádky misie Apollo 2 (AS-205), ktorá mala byť druhým pilotovaným letom lode Apollo Block I na obežnej dráhe Zeme. Za veliaceho pilota bol určený Walter Schirra (prezývaný „Wally“), senior pilotom sa stal Donn Eisele a pilotom Walter Cunningham. Nakoniec sa už 15. novembra rozhodlo, že ďalší let Apolla Block I je nadbytočný a ruší sa. NASA tieto zmeny oficiálne oznámila 22. decembra. Schirra, Eisele a Cunningham prešli do záložnej posádky Apolla 1 (AS-204) a McDivitt, Scott a Schweickart sa presunuli na misiu Apollo 2 (AS-205/208). V dňoch 15. až 16. decembra sa v Stredisku pilotovaných letov (Manned Spacecraft Center) v Houstone konala tlačová konferencia, na ktorej hlavná a záložná posádka opísala nadchádzajúcu misiu a odpovedala na otázky novinárov. Apollo 1 sa plánovalo ako misia s otvoreným koncom v trvaní až 14 dní, pričom manažéri misie mali počas prvých šiestich obletov Zeme vyhodnocovať stav posádky a kozmickej lode na každom oblete, aby určili, či let môže pokračovať. Ak by všetko prebiehalo podľa plánu, manažéri by potom vyhodnocovali ich stav každý deň až do maximálnej dĺžky letu 14 dní. Medzi hlavné ciele misie patrilo preukázanie spôsobilosti kozmickej lode a testovanie veľkého motora servisného modulu, ktorý by pri budúcich lunárnych misiách plnil kritické úlohy pri navádzaní Apolla na obežnú dráhu Mesiaca a potom pri návrate na dráhu k Zemi.
Predštartovné problémy s kozmickou loďou thumb|left|Dvojitý systém otvárania prielezu Apolla 1
Loď Apollo 204 mala množstvo problémov prameniacich z nedotiahnutej konštrukcie. Veľa úprav prebehlo na poslednú chvíľu. Kabína samotná obsahovala množstvo horľavých materiálov (napr. nylon a suchý zips), na viacerých miestach sa nachádzali nechránené káble bez uchytenia spojené len izolačnou páskou. Na káble sa šliapalo a bežne sa o seba treli. Loď mala tiež nevyhovujúcu konštrukciu vstupného prielezu, ktorá neumožňovala rýchle otvorenie dverí, a tým znemožňovala prípadnú evakuáciu. Pôvodné plány síce počítali s tým, že kabína bude mať jednoduché dvere vyklápané smerom von, ktoré sa budú dať otvoriť za 60 sekúnd. Toto rozhodnutie sa však zmenilo po lete Mercury-Redstone 4, kedy sa po pristátí kabíny na morskej hladine dvere samovoľne otvorili. Do kabíny začala vnikať voda a potopila sa. Astronaut (zhodou okolností to bol Gus Grissom) sa našťastie stihol zachrániť na poslednú chvíľu pred utopením. V snahe zabrániť podobnej udalosti alebo dokonca náhodnému otvoreniu počas letu vesmírom pri zlyhaní uzatváracieho mechanizmu, technici zvolili tento zložitý systém. Takto riešený prielez navyše neumožňoval výstup do voľného priestoru. Z toho dôvodu začal vývoj nových, jednoplášťových dverí, ktoré sa však dokončiť až pre niektorý z ďalších letov.
thumb|Chaffee (vľavo), White (v strede) a Grissom trénujú v simulátore veliteľského modulu, 19. január 1967
Niekoľko mesiacov pred tragickým testom lode sa uskutočnilo konanie medzi NASA a North American Aviation. Hlavným bodom bola záverečná správa o pripravenosti lode. Zo strany NASA boli vznesené pripomienky (podľa niektorých informácií došlo aj k hádke – protokol z rokovania nebol doteraz oficiálne zverejnený) najmä na použitie horľavých materiálov v kabíne. Tomuto sa však zástupcovia North American Aviation zo všetkých síl bránili. Požadované zmeny sa v skutočnosti rovnali kompletnej prestavbe kabíny, ktorá by okrem finančných aspektov priniesla aj oneskorenie v dodávkach a NASA trvala na dodržiavaní termínov. Materiál preto označili ako uspokojivý a pridali varovanie, že ďalšie požiadavky môžu ohroziť termín stanovený prezidentom Johnom F. Kennedym, a to dopraviť Američana na Mesiac a späť do konca desaťročia. Reakciou zo strany NASA bolo konštatovanie, že suché zipsy, ktoré „horia ako papier a prskajú pri tom na všetky strany“, by v North American mohli odstrániť aspoň z blízkosti elektrických rozvodov. Budúca posádka navyše zistila, že loď kvôli množstvu úprav a zmien vôbec nezodpovedá usporiadaniu simulátora, na ktorom cvičila. Z tohto dôvodu odmietal veliaci pilot Gus Grissom ďalej trénovať na simulátore. Aj počas príprav v Kennedyho vesmírnom stredisku astronauti a technici neustále odstraňovali aspoň niektoré z množstva porúch a problémov. Už po prvotnej inšpekcii bolo jasné, že prvý plánovaný termín štartu na jeseň 1966 nie je možné stihnúť.
Ráno pred simulovaným odpočítavaním prebiehali diskusie o tom, či sa skúšky priamo v kabíne okrem astronautov zúčastní ešte jedna alebo dve osoby navyše. Grissom totiž vyzval riaditeľa programu Apollo Joea Sheau, aby sa s nimi zúčastnil simulovaného štartu a na vlastné oči sa tak presvedčil, že loď stále trpí množstvom nedostatkov. Shea odmietol s tým, že bude všetko pozorne sledovať z riadiaceho bunkra. Riaditeľ operácií letových posádok Deke Slayton však uvažoval o tom, či bude test sledovať priamo z kabíny. Ďalším možným kandidátom bol letový riaditeľ Gene Kranz. Napokon sa však rozhodlo, že v kabíne nikto nebude okrem posádky. Jediné miesto, kde by sa mohla nachádzať štvrtá osoba bolo totiž pod kreslami astronautov a hlavný problém bol ten, že pre neho by nebolo k dispozícii komunikačné zariadenie a bez komunikačného zariadenia by jeho prítomnosť nemala žiaden zmysel.
Simulované odpočítavanie thumb|Jedna z posledných fotografií posádky nastupujúcej do veliteľského modulu Apolla 1 na vrchole rakety Saturn IB, 27. január 1967
Skúšobné odpočítavanie, ktoré začalo 27. januára 1967 bolo jedným z mnohých testov. Kabína sa nachádzala na štartovacom komplexe 34 na vrchole nosnej rakety Saturn IB. Keďže išlo len o skúšobné odpočítavanie, raketa nebola natankovaná pohonnými hmotami, pretože by to bolo príliš drahé, nebezpečné a navyše úplne zbytočné. Rovnako nebolo nijaké palivo ani v nádržiach raketových motorov samotnej lode. Z tohoto dôvodu nebol tento test považovaný za nebezpečný, a tak sa ho nezúčastňovali záchranné tímy, lekári a hasiči. Ani ich prítomnosť by však nehode s najväčšou pravdepodobnosťou nezabránila.
Vnútri kabíny bola atmosféra tvorená čistým kyslíkom, ktorý navyše bol pod tlakom viac než 1 atmosféra, presnejšie 110 % atmosférického tlaku. Bežný prevádzkový tlak je iba tretinový – netypicky veľký tlak bol počas odpočítavania v kabíne preto, aby sa zistili prípadné netesnosti v plášti lode.
Už pri vstupe do kabíny si astronauti všimli zvláštny zápach. Nasledoval rozbor vzduchu, ale technici nenašli nič mimoriadne. Zápach bol z kabíny vysatý bez ďalšieho vyšetrovania. Tento problém spôsobil zdržanie samotného testu približne o jednu hodinu. Do ľavého sedadla kozmickej lode si sadol Grissom, do pravého Chaffee a v strednom sedadle medzi nimi zaujal svoje miesto White. Skúška mala končiť nácvikom núdzového opustenia kozmickej lode. Testy trvali celkovo päť a pol hodiny, pričom najvážnejšou poruchou, kvôli ktorej bolo nutné v čase T-11 sekúnd prerušiť odpočítavanie bolo zlé spojenie. „Ako sa dostaneme na Mesiac, keď sa nemôžeme dohovoriť ani medzi dvoma alebo troma budovami?“ nahnevane sa opýtal Grissom. Technici sa pokúšali vyriešiť problém. Nehoda sa odohrala v priebehu tejto prestávky.
Nehoda thumb|upright|left|Poškodený veliteľský modul Apolla 1 po nehode thumb|220px|Pohľad dovnútra zhorenej kabíny thumb|Zvukový záznam z kabíny začínajúci komunikáciou Grissoma. Prvú zmienku o požiari je možné počuť v čase 01:05
Prvá netypická udalosť, ktorú si však až dodatočne všimla vyšetrovacia komisia, sa odohrala v čase 18:30:21 miestneho času (23:30:21 svetového času). Vtedy sa Whiteovi prudko zvýšil pulz a dýchanie. Je možné, že zaregistroval prvé náznaky problému. V tej istej chvíli sa začal hýbať aj Grissom. V čase 18:30:54 zrazu na jednom elektrorozvodnom okruhu prudko pokleslo napätie. To naznačovalo, že niekde nastal skrat. Po asi desiatich sekundách nasledoval výkrik Chaffeeho: „Požiar! Máme požiar na palube!“