Apollo 17 bolo posledným americkým pilotovaným kozmickým letom v rámci programu Apollo a šiestym, pri ktorom ľudia pristáli na Mesiaci. Výprava Apolo 17 mierila do údolia Taurus-Littrow na východnej pologuli Mesiaca, pričom posádka vykonala tri výstupy na jeho povrch. Posledným človekom na Mesiaci v 20. storočí sa stal Eugene Cernan, astronaut so slovenskými a českými koreňmi. Apollo 17 bolo zároveň jedinou misiou programu Apollo, ktorej sa zúčastnil profesionálny vedecký pracovník, geológ Harrison Schmitt. Astronauti doviezli späť na Zem 110,52 kg mesačných vzoriek.
Posádka Eugene A. Cernan (3), veliteľ Ronald E. Evans (1), pilot veliteľského modulu Harrison H. Schmitt (1), pilot lunárneho modulu
Záložná posádka John W. Young, veliteľ Stuart A. Roosa, pilot veliteľského modulu Charles M. Duke, pilot lunárneho modulu
Pôvodná záložná posádka David R. Scott, veliteľ Alfred M. Worden, pilot veliteľského modulu James B. Irwin, pilot lunárneho modulu
Podporná posádka Robert F. Overmyer Robert A. Parker C. Gordon Fullerton
Letoví riaditelia Gerry Griffin, zlatý tím Gene Kranz, biely tím Pete Frank, oranžový tím
Emblém misie V popredí emblému sa nachádza grécky boh slnka Apolón spoločne s orlom, u ktorého červené pruhy poukazujú na vlajku USA. Tri biele hviezdy nad červenými pruhmi reprezentujú troch členov posádky. Motív sa nachádza na poli, kde je zobrazený Mesiac, planéta Saturn a galaxia. Krídla orla čiastočne prekrývajú Mesiac, čo evokuje fakt, že človek vstúpil na povrch tohto telesa. Pohľad boha Apolóna a smer letu orla naznačujú ľudský úmysel odhaľovať vzdialené oblasti vesmíru. Okrem farieb americkej vlajky (červená, biela a modrá) emblém obsahuje aj zlatú farbu, ktorá evokuje „zlatý vek“ kozmonautiky, ktorá začala letom Apollo 17. Emblém navrhol umelec Robert McCall spolu s posádkou Apolla 17.
Prípravy na let thumb|upright|left|Nosná raketa Saturn V roluje z montážnej haly Vehicle Assembly Building (VAB) k štartovaciemu komplexu 39A, 28. august 1972
Za začiatok príprav na misiu Apollo 17 možno považovať október 1970, kedy na Kennedyho vesmírne stredisko začali prichádzať prvé časti nosnej rakety Saturn V s výrobným číslom SA-512. Dňa 13. augusta 1971 NASA zverejnila zloženie posádky Apolla 17, pričom veliteľom misie sa stal Eugene Cernan, pilotom veliteľského modulu Ronald Evans a pilotom lunárneho modulu Harrison Schmitt. Na Schmittovom mieste mal pôvodne byť Joe Engle, ale po silnom tlaku vedeckej komunity ho nahradil Dr. Schmitt, pretože bol jediným profesionálnym geológom v oddieli astronautov. V záložnej posádke sa začali pripravovať David Scott, Alfred Worden a James Irwin, ktorí sa len pred nedávnom vrátili z misie Apollo 15. V priebehu roka 1972 sa však prevalila ich aféra s poštovými známkami. Scott, Worden a Irwin mali vziať 398 poštových známok so spomienkou na ich let a 100 z nich predať nemeckému obchodníkovi s poštovými známkami. Zisk z predaja bol použitý na založenie zvereneckého fondu pre deti posádky Apolla 15. Hoci ich čin nebol nezákonný a napriek skutočnosti, že pri skorších letoch NASA zavierala oči pred podobnými aktivitami, administratíva rozhodla, že Scott a jeho posádka budú príkladne potrestaní a nikto z nich už do vesmíru nepoletí. Scottovu posádku tak v úlohe náhradníkov pre Apollo 17 nahradili John Young, Stuart Roosa a Charles Duke.
thumb|Robert Overmyer (vľavo) a Ronald Evans (v strede) s geológom Fárúkom al-Bázom, 11. október 1972
Medzitým pokračovali aj prípravy kozmickej lode a nosnej rakety pre misiu Apollo 17. Dňa 24. marca 1972 prišiel na kozmodróm veliteľský a servisný modul kozmickej lode Apollo. Následne začali ich skúšky vo vákuovej komore. V polovici mája sa vo Vehicle Assembly Building (VAB) začala na pohyblivom vypúšťacom zariadení zostavovať nosná raketa, ktorej budovanie trvalo takmer do konca júna. Dňa 2. júna 1972 prišlo na kozmodróm aj mesačné vozidlo LRV (Lunar Roving Vehicle) a v polovici mesiaca ho nasledoval lunárny modul, ktorý tiež podstúpil skúšky vo vákuovej komore. Koncom júla sa skúšky veliteľského, servisného aj lunárneho modulu skončili a začalo sa s montážou ich zostavy. Dňa 22. augusta sa už kompletne zostavená kozmická loď premiestnila do VAB a tam ju 23. augusta pripevnili na vrchol nosnej rakety. O päť dní neskôr, 28. augusta, sa celá zostava presunula na štartovací komplex 39A. Dňa 20. októbra bola dokončená celková skúška systémov nosnej rakety. V priebehu 20. a 21. novembra sa uskutočnilo skúšobné odpočítavanie a 5. decembra o 07:53:00 miestneho času, čiže 28 hodín pred štartom, začalo finálne odpočítavanie. Záverečná časť odpočítavania zatiaľ prebiehala bez problémov.
V stredu 6. decembra 1972 vstávali astronauti Ronald Evans a Harrison Schmitt o 16:38 miestneho času. Eugene Cernan vstal podľa svojich spomienok už okolo poludnia, aby na ubytovniach pre posádky mohol privítať katolíckeho kňaza Eugena Cargilla, svojho kamaráta. Potom si astronauti sadli k raňajkám. Tradične sa podával steak a vajíčka. Pri raňajkách im spoločnosť robili Deke Slayton, riaditeľ operácií letových posádok, šéfastronaut Alan Shepard, záložný pilot veliteľského modulu Stuart Roosa, záložný pilot lunárneho modulu Charles Duke, Dave Ballard, vedúci tímu podpory posádky Apolla 17 a Charles Buckley, riaditeľ bezpečnostnej služby Kennedyho vesmírneho strediska. Po raňajkách nasledovala záverečná lekárska prehliadka pred štartom a sprcha. Následne si šli obliecť skafandre a vyšli z Budovy pilotovaných letov (Manned Spacecraft Operations Building). Astronauti spolu s dvoma technikmi a Shepardom nasadli do špeciálne upravenej dodávky, ktorá ich doviezla k 14 km vzdialenému štartovaciemu komplexu 39A. Shepard z dodávky vystúpil pri Stredisku riadenia štartu (Launch Control Center). Veliteľ Eugene Cernan nastúpil do veliteľského modulu ako prvý a po ňom nasledoval pilot lunárneho modulu Harrison Schmitt. O chvíľu neskôr sa k nim pridal pilot veliteľského modulu Ronald Evans. Štart bol stanovený na 21:53 až 01:31 miestneho času. Išlo o prvý a zároveň jediný nočný štart v programe Apollo. V čase 21:53 sa štart uskutočniť nemohol vinou časového zariadenia TCS. Odpočítavanie sa prerušilo v T-30 sekúnd a vrátilo sa na T-22 minút. Po odstránení námrazy, ktorá sa za ten čas utvorila na ochladených motoroch, sa odpočítavanie rozbehlo znova. Opäť však došlo k prerušeniu, tentoraz v čase T-8 minút. Znova sa rozbehlo o 00:25 miestneho času a tentoraz prebehlo nerušene až do konca.
Priebeh letu left|thumb|upright|Nočný štart Apolla 17, 7. december 1972
Misia Apollo 17 odštartovala vo štvrtok 7. decembra 1972 o 00:33:00,63 miestneho času (05:33:00,63 svetového času) zo štartovacieho komplexu 39A v Kennedyho vesmírnom stredisku. Štartujúca raketa Saturn V ožiarila nočnú oblohu nad Floridou, čo bol impozantný úkaz pre prizerajúcich sa divákov. Navedenie kozmickej lode na parkovaciu obežnú dráhu okolo Zeme prebehlo bez problémov. Trojhodinové oneskorenie štartu sa podarilo „dohnať“ letom po rýchlejšej dráhe. Po dvoch obehoch sa loď zážihom tretieho stupňa S-IVB nosnej rakety, manéver TLI (Trans Lunar Injection – navedenie na dráhu k Mesiacu), odpútala od Zeme a zamierila k Mesiacu. Prestavba lode, pri ktorej sa lunárny modul pripájal na opačný koniec veliteľského modulu, než s ktorým bol spojený pri štarte, prebehla tiež bez problémov. Apollo 17 priletelo k Mesiacu 10. decembra. Manévrom LOI (Lunar Orbit Insertion – usadenie na obežnú dráhu Mesiaca) bolo o 19:47:22 UTC nad odvrátenou stranou Mesiaca navedené na obežnú dráhu. Neskôr, 11. decembra o 00:16 UTC, nasledoval manéver DOI (Descent Orbit Insertion – navedenie na zostupovú obežnú dráhu), ktorý súlodie uviedol na nižšiu dráhu (najnižší bod dráhy bol znížený na výšku 18 km nad povrchom), čím sa ušetrilo palivo v lunárnom module.
thumb|right|Eugene Cernan počas prvej skúšobnej jazdy s mesačným vozidlom LRV (Lunar Roving Vehicle) na Mesiaci, 12. december 1972
Po obvyklých previerkach sa o 17:20:56 UTC astronauti Eugene Cernan a Harrison Schmitt v lunárnom module Challenger oddelili od veliteľského modulu America, v ktorom zostal Ronald Evans. Lunárny modul Challenger úspešne pristál 11. decembra o 19:54:57 UTC v údolí Taurus-Littrow v mesačnom Mori jasu (Mare Serenitatis). Cernan a Schmitt potom vykonali nevyhnutné previerky lunárneho modulu a svojich skafandrov. O 23:54:49 UTC začali s prvým výstupom na mesačný povrch. Krátko po vstupe na povrch Cernan povedal: „Tieto prvé kroky Apolla 17 patria tým, ktorí ich jeho posádke umožnili.“ Nasledoval ho nadšený geológ Schmitt: „Ľudia, tu je minerálov. Ak som niekedy videl geologický raj, tak je to tu!“ Po inštalácii prístrojov ALSEP (Apollo Lunar Surface Experiment Package) obaja vyšli na krátku prechádzku juhovýchodným smerom. Vzhľadom na časovú tieseň sa musela skrátiť, takže počas prvého výstupu, ktorý trval vyše 7 hodín, prešli asi len 4 km. S druhým výstupom začali 12. decembra o 23:28:06 UTC, pričom sa najprv venovali montáži náhradného blatníka na mesačnom vozidle. Improvizovaný blatník, ktorý vyrobili z máp vytlačených na umelej hmote, mal nahradiť odtrhnutý a stratený pôvodný kus. Akonáhle bolo všetko hotové, vyšli s opraveným roverom na západ ku kráteru Nansen. Cestou inštalovali nálož pre aktívny seizmický experiment. Napriek tomuto zdržaniu absolvovali v priebehu 70 minút trasu dlhú 9,1 km. Rýchlosť vozidla sa držala na 11 km/h, len pri jazde do kopca klesala na iba 5 km/h. Na okraji morénového poľa pri kráteri Nansen Cernan a Schmitt opustili vozidlo a začali stúpať hore do svahu Južného masívu. Nebolo to jednoduché, pretože svah mal miestami sklon až 20° a v sypkej pôde sa im šmýkalo pri každom kroku. Geologický nález im však stál za tú námahu. Potom sa už pomaly vracali späť k lunárnemu modulu, so zastávkami určenými na zber minerálov. Pri kráteri Shorty sa im podarilo nájsť zaujímavé vzorky oranžovej pôdy. Druhý výstup skončil po 7,5 hodine, pričom s vozidlom tentokrát najazdili 19 km.
thumb|Harrison Schmitt pózuje pri americkej vlajke počas prvého výstupu na mesačný povrch thumb|Cernan na začiatku tretieho výstupu, 13. december 1972 thumb|Schmitt skúma obrovský balvan, ktorý sa skotúľal po úpätí hory
Tretí výstup začal 13. decembra o 22:25:48 UTC a na preskúmanie im zostávali oblasti na sever od miesta pristátia. Po bezproblémovej jazde Cernan rover odstavil na kraji úzkeho údolia so strmými svahmi na úpätí Severného masívu. Vozidlo odparkoval pred veľkým balvanom, ktorý Schmitt pomenoval „rozštiepený kameň“. Zanietený geológ potom začal s vedeckou prednáškou o kameni aj okolitom teréne: „Vyzerá to ako anorthositické gabbro. Sú tu veľké inklúzie materiálu bez bublín. Južná polovica je v heterogénnej textúre. Ide buď o nejaké rekryštalizované brekcie, alebo tá anorthositická magma nachytala na seba veľa prímesí. Táto druhá možnosť je podľa mňa pravdepodobnejšia. Keď to porovnám so zastávkami na opačnej strane pri Južnom masíve, tak sa tu vyskytujú horniny oveľa komplikovanejšieho charakteru. Prímesi, ich usporiadanie a vôbec všetko, čo tu vidím okolo. Podľa mojich predstáv, ale to je len teória, pri nejakom veľkom impakte vytryskli roztavené horniny do okolia. Potom dopadli na svahy Severného masívu, tam sa na ne prilepili povrchové vrstvy a celá zmes postupne stuhla.“ „Tak už dosť, Jack,“ ozval sa Cernan. „Kto ťa má počúvať?! Poď, vylezieme kúsok vyššie a urobíme panoramatické snímky.“ Keď došli vyššie, ukázal sa im okázalý výhľad. Trvalo 70 minút, než sa s vozidlom opäť rozbehli, tentoraz na juhovýchod do oblasti zvrásnených útvarov. „Vyzerajú ako tvár starého, storočného človeka,“ zhodnotil ich Cernan. Potom sa stočili na juhozápad, k Van Sergovmu kráteru, ktorý mal byť podľa predpokladov geológov mladým impaktným útvarom. „To je prvé miesto v tejto oblasti,“ kvitoval s rešpektom Cernan, „do ktorého sa geológovia na Zemi trafili.“ Poslednú plánovanú zastávku však museli kvôli nedostatku času vynechať. Čakalo na nich ešte odhalenie pamätnej dosky s textom: