Gemini 6A (oficiálne Gemini VI-A) bol piaty americký pilotovaný kozmický let v rámci programu Gemini. Pôvodným cieľom misie bolo stretnutie a spojenie s cieľovým telesom Agena, ktorému sa však nepodarilo dostať na obežnú dráhu. Misia Gemini 6 tak stratila zmysel a bolo potrebné pre ňu naplánovať nový let, ktorý dostal označenie Gemini 6A. Nakoniec sa rozhodlo, že najprv odštartuje kozmická loď Gemini 7 k dlhodobému letu a až potom Gemini 6, ktorej hlavným cieľom sa teraz stalo tesné priblíženie k Gemini 7 a let vo formácii. Išlo o historicky prvé stretnutie pilotovaných kozmických lodí na obežnej dráhe Zeme.
Posádka Walter M. Schirra, Jr. (2), veliaci pilot Thomas P. Stafford (1), pilot
Záložná posádka Virgil I. Grissom, veliaci pilot John W. Young, pilot
Podporná posádka Charles A. Bassett II (Houston CAPCOM) Alan L. Bean (Cape CAPCOM) Eugene A. Cernan (Houston CAPCOM) Elliot M. See, Jr. (Houston CAPCOM)
Gemini 6 Misia Gemini 6 mala odštartovať 25. októbra 1965. Veliacim pilotom misie mal byť skúsený Walter „Wally“ Schirra a pilotom Thomas Stafford, nováčik z tzv. novej deviatky astronautov (The New Nine). Astronauti tvorili tím už od apríla 1964, kedy boli určení za záložnú posádku Gemini 3. Posádka Gemini 6 bola oficiálne oznámená 15. apríla 1965. Záložnou posádkou sa stali Gus Grissom a John Young, ktorí leteli na Gemini 3. Grissoma vtedy čakal po splnení úloh v záložnej posádke Gemini 6 presun do programu Apollo a nechcelo sa mu už príliš venovať povinnostiam v záložnej posádke. Dával radšej prednosť pretekom automobilov a člnov. John Young tak musel za neho vykonávať množstvo práce. Hlavná posádka Gemini 6 sa medzitým pripravovala na svoj let. Schirra a Stafford boli spočiatku v kurióznej situácii. V továrni McDonnell Aircraft Corporation v St. Louis bol vtedy jediný simulátor stretávania kozmických telies. Na prevádzku simulátora sa využíval veľký sálový počítač, lenže ten využívala aj Boatmen’s National Bank of St. Louis na obsluhu svojich finančných transakcií. V banke pôsobil ako predseda správnej rady brat Jamesa McDonnella, zakladateľa koncernu McDonnell Aircraft. V takejto situácii museli astronauti každý deň o 15:30 skončiť s výcvikom, aby sa počítač mohol rekonfigurovať na spracovávanie peňažných prevodov. James McDonnell raz pozval astronautov na večeru a tí sa mu zdôverili so svojím problémom. Nasledujúci deň za astronautmi prišiel prezident McDonnellu David Lewis s tým, že odteraz môžu využívať počítač na svoje potreby bez obmedzení a banka sa prispôsobí. V priebehu leta 1965 boli tiež inštalované ďalšie dva simulátory na Cape Kennedy a v Stredisku pilotovaných letov (Manned Spacecraft Center) v Houstone.
thumb|upright|left|Thomas Stafford (vľavo) a Walter „Wally“ Schirra, 1965
Výcvik na misiu Gemini 6 sa pochopiteľne sústreďoval prevažne na nácvik stretávania kozmických telies. Aby celá operácia prebehla tak, ako sa naplánovala, muselo sa dodržať veľmi striktné štartovacie okno. Štart cieľového telesa Agena a kozmickej lode Gemini 6 sa mal uskutočniť 25. októbra, pričom Gemini musela odštartovať presne 1 hodinu a 41 minút po Agene, čiže presne v momente, kedy Agena letela nad miestom štartu počas svojho prvého obletu Zeme. V pondelok 25. októbra astronauti vstávali okolo 07:00 miestneho času. Vzápätí sa Wally Schirra a Thomas Stafford osprchovali a absolvovali krátku lekársku prehliadku. Potom si sadli k raňajkám, ktoré tradične pozostávali zo steaku a vajíčok. Nasledoval odchod z Budovy pilotovaných letov (Manned Spacecraft Operations Building) a presun na štartovaciu rampu 16, kde si v špeciálne upravenom obytnom prívese obliekli skafandre. Po oblečení a kontrole skafandrov sa astronauti v špeciálne upravenej dodávke presunuli na štartovací komplex 19, odkiaľ mali vyštartovať a kde ich náhradníci Grissom a Young zatiaľ konfigurovali ovládacie prvky v kabíne kozmickej lode Gemini 6. O 09:45 už Schirra a Stafford sedeli na svojich miestach v kozmickej lodi. Na štartovacom komplexe 14 medzitým prebiehalo odpočítavanie štartu zostavy Atlas-Agena. Štart Ageny sa uskutočnil o 10:00:04 miestneho času (15:00:04 svetového času), ale krátko po tom, čo sa Agena oddelila od nosiča, sa objavili prvé známky problémov. Podľa telemetrie sa Agena začala bezcieľne pohybovať a orientačný systém musel stroj s ťažkosťami stabilizovať. Potom, ako sa zapálil hlavný motor, aby Agenu usadil na obežnej dráhe, sa signál z telemetrie stratil. O niekoľko okamihov neskôr prišla od radarových staníc Vojenského letectva USA správa, že radary detegujú v oblasti, kde sa mala pohybovať Agena, päť úlomkov. Spočiatku si nikto nechcel pripustiť zlyhanie Ageny, a tak na rampe LC-19 naďalej prebiehalo odpočítavanie štartu Gemini 6. Päťdesiat minút po štarte mala Agena letieť v dosahu sledovacej stanice Carnarvon v Austrálii. Operátor na sledovacej stanici však ohlásil: „Žiaden signál!“ O 10:54 miestneho času nakoniec došlo k zrušeniu odpočítavania a astronauti museli vystúpiť z kabíny.
thumb|Schirra (v popredí) a Stafford opúšťajú štartovaciu rampu po zrušení letu Gemini 6, 25. október 1965
Zlyhanie Ageny znamenalo značné zdržanie programu Gemini. Misia Gemini 6 stratila zmysel a bolo potrebné pre ňu naplánovať nový let. Neďaleko tribúny, z ktorej mali prizvaní hostia sledovať štart Gemini 6, stáli vtedy aj viceprezident McDonnell Aircraft Walter Burke a jeho zástupca John Yeardley, ktorí už vtedy prišli s nápadom prehodiť poradie misií Gemini 6 a 7. Podľa nich mala v plánovanom termíne najprv odštartovať misia Gemini 7, ktorá sa plánovala ako dlhodobý let, a potom s vyše týždenným odstupom malo dôjsť k štartu Gemini 6. Kozmická loď Gemini 7 mala pre Gemini 6 poslúžiť ako provizórne cieľové teleso namiesto Ageny. Burke a Yeardley tiež navrhli, že možno by sa dal narýchlo vyrobiť aj nafukovací spojovací uzol, ktorý by bol umiestnený v zadnej časti lode Gemini 7. Neďaleko od nich vtedy stáli aj astronauti Frank Borman a Jim Lovell, ktorí boli hlavnou posádkou misie Gemini 7, a nápad s nafukovacím spojovacím prstencom rezolútne odmietli. Nemali však nič proti tomu, keby sa k nim Schirra v lodi Gemini 6 priblížil do bezprostrednej blízkosti. Burke a Yeardley sa následne snažili svoj nápad predstaviť vedeniu programu. Riaditeľ odboru pilotovaných letov George Mueller a vedúci programu Gemini Chuck Mathews o tom spočiatku nechceli ani počuť. Vtedy sa sústredili na to, aby zaistili štart Gemini 7. Burke a Yeardley sa ale svojho nápadu nevzdávali a šli do Houstonu prehovoriť riaditeľa Strediska pilotovaných letov Roberta Gilrutha. Stretli sa s ním v jeho kancelárii v utorok 26. októbra 1965. Gilruth spočiatku presviedčal Burkea, že jeho plán je nereálny. Nakoniec si Gilruth uvedomil, že nedokáže prísť s presvedčivým argumentom, ktorý by vylučoval urobiť to, čo vymysleli Burke a Yeardley. Gilruthov zástupca George Low tiež nemal nič proti. Burke a Yeardley ešte potrebovali povolenie od riaditeľa letových operácií Chrisa Krafta, ktorý mal zvážiť, či bude možné zo zeme riadiť dva pilotované kozmické lety naraz. Kraft na ich nápad najprv zareagoval: „To ste sa úplne zbláznili?“ Po porade so svojím tímom, ale aj Kraft zmenil názor. S novým letovým plánom pre Gemini 6 súhlasil aj riaditeľ NASA James Webb. Vo štvrtok 28. októbra sa uskutočnila tlačová konferencia, na ktorej bolo oficiálne oznámené, že 4. decembra odštartujú astronauti Borman a Lovell k dlhodobému letu Gemini 7 a 13. decembra bude nasledovať štart misie, teraz preznačenej na Gemini 6A, so Schirrom a Staffordom. Kampaň dvoch súbežných letov dostala neoficiálne pomenovanie podľa čísel misií a poradia, v akom mali odštartovať: „76“. Ešte v ten istý deň došlo k postupnej demontáži nosnej rakety Titan II GLV-6 a 29. októbra jej miesto zaujal nosič GLV-7. Šestka zatiaľ šla do dočasného úložiska pod ochrannú plachtu.
Problémy so štartom thumb|upright|Schirra (v popredí) a Stafford po príchode na štartovací komplex 19 ráno 12. decembra 1965
Potom, ako 4. decembra úspešne odštartovala misia Gemini 7, a konštrukcia štartovacej rampy LC-19 sa trocha ochladila, sa tím údržbárov a technikov pustil do práce. Rampa utrpela len minimálne poškodenia, a tak skoro ráno 5. decembra mohlo dôjsť k vývozu rakety Titan II GLV-6 z jej dočasného úložiska a k vztýčeniu na rampe. Najprv bol z horizontálnej polohy vztýčený prvý stupeň, naňho bol usadený druhý stupeň a nakoniec aj loď. Technikom sa počas jedného dňa podarilo zvládnuť kompletizáciu štartovacej zostavy Titan-Gemini, vykonať nevyhnutné prepojenia a simulovaný letový test. Štart Gemini 6A sa nakoniec mal uskutočniť už o deň skôr, čiže 12. decembra. V nedeľu ráno 12. decembra astronautov ešte pred úsvitom prebudil Deke Slayton, asistent riaditeľa pre operácie letových posádok. Záložná posádka Grissom a Young medzitým pripravila kozmickú loď Gemini 6 na štart. Wally Schirra a Thomas Stafford sa osprchovali a absolvovali krátku lekársku prehliadku. Potom si sadli k raňajkám, ku ktorým sa podával steak a vajíčka. Raňajkovali v spoločnosti astronauta Gordona Coopera. Nasledoval odchod z Budovy pilotovaných letov a presun na štartovaciu rampu 16, kde si v špeciálne upravenom obytnom prívese obliekli skafandre. Na rozdiel od predchádzajúcej cesty v októbri si Schirra tentokrát nezapálil Marlborku. Po oblečení a kontrole skafandrov sa astronauti v špeciálne upravenej dodávke presunuli na štartovací komplex 19, odkiaľ mali vyštartovať. Asi 90 minút pred štartom boli pripútaní na svoje miesta v kozmickej lodi Gemini 6. Záverečné prípravy na štart prebiehali hladko, takmer rutinne. Čakalo sa na presný okamih, kedy bude Gemini 7 prelietať nad kozmodrómom. Okamih prišiel podľa plánu krátko pred desiatou dopoludnia miestneho času. O 09:54:06 sa odpočítavanie dostalo k nule a nastal zážih motorov prvého stupňa rakety Titan.
thumb|left|Prerušenie štartu Gemini 6A
Asi sekundu a pol potom, ako sekvencer vydal povel k zážihu, motory náhle stíchli. V riadiacom stredisku medzitým operátor Charlie Harlan, ktorý mal na starosti sledovanie funkcie nosiča, sledoval, ako kontrolky nárastu ťahu podľa plánu zablikali a hodiny začali odpočítavať. Ťah zrazu klesol a prístroje ukazovali vypnutie motorov. Vtedy sa Harlan musel bleskovo rozhodnúť, či prepnúť páčku „abort“ (prerušenie štartu) vedľa svojho pultu. Neurobil tak a na komunikačnom kanáli zakričal na letového riaditeľa Chrisa Krafta: „Štart neprebehol, štart neprebehol!“ Obaja astronauti v kokpite pozorne vnímali nárast hluku z motorov, vzrastajúce vibrácie a následné ticho. Obaja držali v rukách madlo katapultážneho systému a bleskovo rozmýšľali, čo ďalej. Stafford si pomyslel, ako budú po katapultáži vďaka kyslíkovej atmosfére v kabíne spolu so Schirrom zrejme upálení zaživa. Schirra sa snažil rýchlo zanalyzovať, či sa raketa zdvihla z rampy. V rozhodovaní mu nepomohol ani fakt, že komunikátor (CAPCOM) v riadiacom stredisku Alan Bean zatiaľ mlčal. Schirra ako skúsený testovací pilot nakoniec zachoval chladnú hlavu a dospel k záveru, že hoci sa na palubnej doske spustili hodiny, raketa sa nezdvihla z rampy ani o centimeter. Rozhodol sa počkať a pokojným hlasom ohlásil: „Ok, len tu sedíme a dýchame.“ Schirra mal nakoniec pravdu, raketa Titan naozaj zostala na zemi. Keby sa tak nestalo a zdvihla sa len o pár centimetrov, vzápätí by dopadla späť na rampu a explodovala. Dôvod havarijného vypnutia motorov sa podarilo nájsť celkom rýchlo vďaka elektrickému káblu, ktorý mal byť do okamihu vzletu pripojený k rakete. Kábel sa mal odpojiť až po zdvihnutí nosiča do vzduchu, ale jeho nie úplne dobre sediaca zástrčka bola v podstate vytrasená von vibráciami pri zážihu. Systém na to zareagoval prerušením štartu. Odpojenie toho kábla okrem iného spúšťalo aj palubné hodiny v kokpite Gemini, čo posádku zmiatlo. Schirra a Stafford opäť nikam neleteli.