Giosuè Carducci (* 27. júl 1835, Valdicastello neďaleko Luccy, Taliansko – † 16. február 1907, Bologna, Taliansko) jeden z najväčších talianskych básnikov, považovaný za neoficiálneho moderného národného básnika. Je držiteľom Nobelovej ceny za literatúru (1906).
Život Giosuè Carducci začal písať poéziu už v detstve pod vplyvom antických vzorov, čoskoro v nej však začal uplatňovať revolučné tendencie (bol synom dedinského lekára, člena hnutia za slobodu a obnovu národnej jednoty Talianska). Študoval vo Florencii a v Pise, vystupoval ako radikálny republikán a antiklerikál sympatizujúci so socialistickým a robotníckym hnutím. Odporcovia Rakúska-Uhorska v ňom videli vzor svojich oslobodzovacích tendencií.
Carducci bol aj uznávaným prekladateľom nemecky písanej poézie. Diela Heineho a Goetheho, ktoré prekladal, hlboko ovplyvnili aj jeho tvorbu.
Zjednotenie Talianska v roku 1870 mu dalo nové umelecké možnosti a prehĺbilo jeho básnickú inšpiráciu. Po stretnutí s kráľovnou Margarétou v roku 1878 sa priklonil k monarchii a umelecky ku klasickému realizmu (stal sa odporcom nielen kresťanského mysticizmu, ale aj romantizmu Alessandra Manzoniho). Čoskoro je označovaný ako národný klasik a najvýznamnejší básnik jednotnej krajiny.
Vedľa básnických skladieb bol Carduci taktiež neúnavným bádateľom na poli literárnej histórie, vydavateľom a komentátorom starých klasických diel talianskej literatúry.
Vysokého ocenenia sa dočkal aj v aktívnej politike, stal sa čestným občanom v Bologni a v roku 1890 bol zvolený do senátu. Najvyššie literárne ocenenie v zahraničí, Nobelova cena za literatúru, mu bola udelená „… nielen pre bohaté vedecké poznatky a kritické výskumy, ale predovšetkým ako hold tvorivej energii, štylistickej sviežosti a pôsobivej lyrickosti, ktoré charakterizujú jeho poeticky majstrovské diela“ (citácia z odôvodnenia Švédskej akadémie), nemohol už pre ochorenie v decembri roku 1906 osobne prevziať a o dva mesiace neskôr zomrel.
Dielo Rime (1857, Verše), Juvenilia (1857-1880), Rime Nuove (1861-1887, Nové verše), s politickými a intímnymi motívmi, Levia gravia (1861-1871), L'Inno a Satana (1865, Hymnus na Satana), táto báseň, v ktorej Carducci zobrazil Satana ako symbol pokroku, prírody a pozemskej radosti, autora preslávila, avšak vzbudila tiež búrlivú polemiku. Giambi ed epodi (1867, Jamby a epody), Decennalia (1871), Poesie (1871), Nuove poesie (1873), Studii letterarii (1874-1881, Literárne štúdie) Odi Barbare (1877, Ódy barbarské), Nuovi Odi Barbari (1882, Nové ódy barbarské) a Terzi Odi Barbare (1889, Tretie ódy barbarské), tri zbierky lyrickej poézie, v ktorých geniálnym spôsobom a s veľkou erudíciou napodobnil staré metrické prvky Horaciových ód a spracoval ich v novej, čisto modernej poézii plnej sily, ohňa a hlbokých citových akcentov. La poesia barbara nei secoli XV. e XVI. (1881), odborné dielo, Confessioni e battaglie (1882), odborné dielo, Ça ira (1883), Conversationi critiche (1884), odborné dielo, Vite e ritratti (1885), odborné dielo, Piemonte (1890), historicko-politická óda, Rime e ritmi (1897-1898)
Pozri aj Il più grande italiano di tutti i tempi
Iné projekty
Externé odkazy http://nobelprize.org/nobel_prizes/literature/laureates/1906/carducci-bio.html anglicky http://www.kirjasto.sci.fi/carducci.htm anglicky
Kategória:Talianski básnici Kategória:Básnici romantizmu Kategória:Literárni kritici Kategória:Prekladatelia Kategória:Talianski slobodomurári Kategória:Nositelia Nobelovej ceny za literatúru Kategória:Talianski nositelia Nobelovej ceny Kategória:Osobnosti na talianskych poštových známkach Kategória:Úmrtia na cirhózu pečene Kategória:Absolventi Univerzity v Pise Kategória:Senátori Senátu Talianskeho kráľovstva