Dejiny kresťanstva sú odvetvím histórie, ktoré sa zaoberá historickým vývojom kresťanského sveta a myslenia, dejinami jednotlivých kresťanských cirkví a spoločenstiev od vzniku kresťanstva ako židovskej sekty okolo roku 33 po Kristovi po dnešnú dobu. Okrem chápania dejín kresťanstva ako historiografickej oblasti možno dejiny kresťanstva a jednotlivých cirkví chápať i teologicky ako samostatnú teologickú disciplínu dejín spásy, či ako cyklus boja dobra a zla (Augustín z Hippa).
Kresťanstvo vzniklo v ázijskom Blízkom východe, v Palestíne (Judea/Galilejsko) ako následok pôsobenia židovského kazateľa Ježiša Krista, ktorého kresťania považujú za Spasiteľa a Mesiáša. Ježiš Kristus si spomedzi Židov vybral učeníkov (z nich najmä 12 apoštolov), ktorým v priebehu posledných troch rokov svojho života odovzdával svoje učenie, aby ho následne oni mohli šíriť ďalej do celého sveta.Mk 16,15: „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu.“
V priebehu prvých troch storočí sa kresťanstvo i napriek odporu vládnucich vrstiev rozšírilo v rámci Rímskej ríše i do okolitých krajín a získalo viac prívržencov. Prvou kresťanskou krajinou (oficiálne) bolo staroveké Arménske kráľovstvo. V 4. storočí sa kresťanstvo stalo legálnym a postupne i oficiálnym náboženstvom Rímskej ríše a spolu s jej výbojmi a kultúrou sa rozšírilo na ďalšie územia. S rozvojom kresťanského spoločenstva bola spojená i hierarchizácia cirkvi a rozvoj cirkevných štruktúr. Vznikli významné náboženské obce a centrá kresťanskej vzdelanosti a kultúry (najmä takzvaná pentarchia, ktorú tvorili biskupstvá Rím, Konštantínopol, Alexandria, Antiochia a Jeruzalem). S rozvojom cirkevného učenia a štruktúr však zároveň vznikali aj prvé teologické (a neskôr aj jurisdikčné) spory medzi jednotlivými oblasťami a osobami kresťanského života. Tieto mali za následok vznik rôznych heréz a schiziem. V rámci christologických sporov (najmä 4.5. storočie) sa rozdelila chalcedónska cirkev a tzv. staroorientálne cirkvi (nestoriáni, monofyziti, resp. miafyziti). Cirkevné spory sa cirkevné spoločenstvo riešiť na ekumenických konciloch. Diecézy si zároveň často pýtali radu pri riešení problémov od významnejších a uznávaných centier ako Rím, či Konštantínopol. V priebehu prvých desiatich storočí tak medzi týmito diecéznymi stolcami a patriarchátmi vznikali kompetenčné rozpory, ktoré sa neskôr prehĺbili o spory teologické, spoločenské či mocenské rozdiely, ktoré vyústili do Veľkej schizmy (typicky kladenej do roku 1054). Od toho okamihu bola pochalcedónska cirkev viacmenej rozdelená medzi východnú Pravoslávnu cirkev a (prevažne) západnú Katolícku cirkev, z ktorých sa každá riadila svojimi vlastnými pravidlami a mala vlastný historický vývoj.
Stredovekú cirkev charakterizovali viaceré znaky, medzi nimi misijná činnosť, rozvoj kláštorného života, či univerzít zakladaných pod jej vedením, ako aj rozvoj teologického myslenia, rozvoj kánonického práva a rozvoj cirkevných štruktúr. Na Západe to ďalej boli veľké pápežské schizmy, či snahy o cirkevnú úniu s Východom. Spolu s rozširovaním kresťanskej viery boli spojené i sväté vojny a medzi nimi najmä križiacke výpravy. Veľkým zlomom v kresťanských dejinách bolo i husitské hnutie, ktoré otvorilo dvere veľkému reformnému hnutiu, ktoré sa v Európe udialo v priebehu 16. a 17. storočia: tzv. reformácii.
V rámci reformácie vznikli viaceré nové protestantské hnutia a cirkvi a anglikánska cirkev. Latinská cirkev na udalosti reagovala zvolaním Tridentského koncilu a reformou svojej politiky i zvyklostí. V tomto období vypuklo medzi jednotlivými kresťanskými cirkvami i viacero náboženských vojen, medzi nimi najmä Tridsaťročná vojna, ktorá sa skončila Vestfálskym mierom riadiacim sa heslom: „Koho panstvo, toho náboženstvo“.
Spolu s rozvojom zámorských ciest sa kresťanstvo rozšírilo i do Ameriky, či neskôr i do Austrálie a ďalekej Ázie, kde i dovtedy ale existovali menšie východné cirkvi. Jednou z najvýznamnejších udalostí 20. storočia v kresťanstve bol katolícky Druhý vatikánsky koncil. V novodobých dejinách sa v rámci kresťanských cirkví snažia niektorí jej príslušníci o ekumenický prístup k svojim bratom vo viere a o spoluprácu, ktorá sa v minulosti nie vždy vyvíjala, resp. bola zhatená vzájomnými konfliktami. Dnes je kresťanstvo najrozšírenejším náboženstvom na svete s takmer dvomi miliardami veriacich.
náhľad|Rozdelenie kresťanských spoločenstiev na časovej osi
Vznik kresťanstva a prvé náboženské obce
Pôvod náhľad|Ježiš Kristus, detail z mozaiky deésis, Hagia Sofia, Istanbul, Turecko Starovekí Židia sa delili do troch hlavných náboženských prúdovbohatých a konzervatívnych kňazovsaducejov, ktorí uznávali len písanú podobu zákona, farizejov, ktorí uznávali i ústne komentáre židovských náboženských textov a reformných essénov (esejcov), ktorí hlásali nevyhnutnosť Novej zmluvy s Bohom. Pravdepodobne jedným z esénov, alebo nimi ovplyvneným kazateľom bol aj Ján Krstiteľ a isté sympatie k esénom mal aj Ježiš Kristus.
Ježiš sa narodil v judskom kráľovstve kráľa Heroda, ktoré boli klientským štátom Rímskej ríše. O jeho detstve sa nevie veľa. Po Herodovej smrti sa jeho kráľovstvo stalo rímskou provinciou, ktorou zotrvalo i v nasledujúcom období. V Palestíne Ježiš i verejne pôsobil a posledné tri roky svojho života hlásal svoje učenie a radostnú zvesť (gr. evanjelium), podľa biblických textov konal i zázraky. Kristovo učenie sa odvrátilo od hmotných prísľubov blaha a do centra stavalo lásku k blížnemu a duchovný cieľ spásu duší. Spomedzi ľudí si v tomto čase vybral i niekoľko pomocníkov, medzi nimi najmä najbližší kruh 12 apoštolov. Okolo roku 30 až 33 bol Ježiš rímskou vládou (Pontským Pilátom) ukrižovaný na žiadosť židovskej jeruzalemskej veľrady (sanhendrín), ktorá bola Ježišovým (pre ňu heretickým) učením pobúrená. Podľa Ježišových následníkov Ježiš tretieho dňa vstal z mŕtvych a ešte 40 dní pobýval so svojimi učeníkmi a pripravoval ich na ich poslanie a jeho odchod k Bohu. Na 40. deň podľa Biblie Ježiš vstúpil do neba, kde prebýva po pravici svojho otca. Podľa Biblie bol Ježiš Spasiteľom a Mesiášom, ktorého smrť a zmŕtvychvstanie prinieslo jeho nasledovníkom spásu.
„Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie. A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky." (Jn 11,25)
Pramene Najstaršími biblickými (teologickými i historickými) prameňmi sú Skutky apoštolov, listy apoštola Pavla a štyri kánonické evanjeliá (podľa Mareka, Matúša, Lukáša a Jána), ktoré vznikli už v prvom storočí. Následne sú to najmä spisy Didaché (Učenie Pána hlásané národom dvanástimi apoštolmi). Objavili sa i iné texty, ktoré sa prehlasujú byť evanjeliami, či inými biblickými textami, avšak ich pravosť býva spochybňovaná a sú nazvané apokryfmi, napr. Tomášovo evanjelium, Evanjelium podľa Judáša a iné. Tieto bývajú označované ako apokryfy. O Ježišovom pôsobení hovorí aj rímsky historik Flavius Iosephus, ktorý o ňom vo svojom diele Židovské starožitnosti tvrdí nasledovné:
Novší historici a štúdiá však spochybňujú túto citáciu a pripisujú ju neskoršiemu kresťanskému opisovateľovi Flaviovho textu. Prikláňajú sa k tomu i filologické výskumy.
Prvé hnutia náhľad|Dvanásti apoštoli a Panna Mária, reliéf, Bamberský dóm, Bamberg, Nemecko náhľad|Rozšírenie kresťanstva, tmavomodré okolo roku 325, bledomodré okolo roku 600 Počiatky kresťanstva ako náboženstva boli zložité. Kristus nebol politickým reformátorom a jeho cieľom nebola vojenská vzbura proti Rimanom, ako to niektorí jeho nasledovníci očakávali. Ježiš Kristus svojich učeníkov vyzval, aby šli do sveta a šírili jeho myšlienky medzi ľudí. V počiatku sa jeho učeníciapoštoli zamerali na šírenie v radách židovskej komunity. Práve preto v ich spoločenstvách vznikali prvé centrá novej viery. Samotní Kristovi nasledovníci v ranom období náboženstva považovali stále za židov a výraznejšia diferenciácia od židovskej komunity nastala v neskoršom období po prijatí nežidovských nasledovníkov (t. j. pohanov, najmä Grékov) a nevychádzala len z radov kresťanov, ale aj z radov ortodoxných židov, ktorí odmietali spojitosť s pre nich heretickým kresťanským hnutím.
Zároveň zarovno s kresťanstvom sa v Palestíne, ale i v celej Rímskej ríši šírili i iné učenia, ktoré mali niektoré znaky podobné s kresťanstvom. Medzi nimi boli napr. mithraisti či učenie Šimona Mága. Samotní prví Kristovi nasledovníci sa vo svojej činnosti odlišovali. Jednak existoval smer potulných galilejských mudroslovných kazateľov, následne jeruzalemské židokresťanské hnutie (ebioniti, elchasaiti, hebreji či nazorejci) v ktorom sa rozlišuje apoštolský židovský a neapoštolský židovský smer a smer helenistický. Súhrn Kristových prívržencov a misionárov jeho učenia teda nemožno zúžiť len na okruh jeho apoštolov (po ktorých sa toto obdobie i nazýva akoApoštolská doba). V raných obdobiach sa nedalo vždy presne odlíšiť, ktoré hnutie bolo heretické, nakoľko neexistovali presne ucelené dogmy a autority, ktoré by ich plošne určili. Rady vyskytujúce sa v listoch apoštolov nemali charakter cirkevno-správny ale skôr poradný a teologický.
Spočiatku apoštoli a ich nasledovníci šírili kresťanstvo len medzi Židmi. Zlom nastal po konvertovaní farizeja Šavla na kresťanstvo. Šavol (odvtedy známy ako apoštol Pavol z Tarsu) bol vzdelaným Židom s vplyvnými kontaktami a rímskym občianstvom. Pôvodne prenasledoval kresťanov, avšak po jeho zázračnom obrátení sa stal veľkým šíriteľom kresťanstva. Okolo roku 50 sa v Jeruzaleme uskutočnil tzv. apoštolský snem, na ktorom sa jeho účastníci rozhodli, že kresťanstvo možno šíriť aj medzi nežidov. Pavol a podobne aj ďalší apoštoli začali podnikať cesty po celej východnej časti Rímskej ríše. Pavlova činnosť sa zameriavala aj na vedenie bohatej korešpondencie s cirkevnými obcami, ktoré založil. Práve vďaka Pavlovej činnosti sa kresťanstvo zmenilo zo židovskej sekty na náboženstvo, ktoré sa šírilo na rozsiahlom území a Pavol si za svoju činnosť vyslúžil prezývku Apoštol národov. Apoštol Pavol zároveň vo svojich listoch (epištolách) maloázijské cirkvi v Galatii, či Filipanov varuje pred falošnými prorokmi.
Medzi prvé centrá kresťanskej viery patrila antiochijská obec, založená svätým Petrom. V Antiochii sa rozvíjal najmä helenistický prúd kresťanského hnutia a vôbec po prvýkrát objavilo označenie kresťan (christian)Sk, 11,26.. Ďalšie obce vznikli v egyptskej metropole Alexandrii, kde kresťanstvo šíril apoštol Marek. Pomerne rýchlo si kresťanstvo našlo cestu i do gréckych obcí ako Efez, Korint, Galatia, Ikonium, či Solún. Kresťanské misie sem viedol najmä Pavol, ktorý s miestnymi cirkvami viedol i bohatú korešpondenciu. Okrem neho tu však pôsobili i misionári z iných obcí (ako napr. svätý Timotej či Apollos z Alexandrie). Apoštol Tomáš mal zase veľký úspech v Mezopotámskej Edesse, ktorá bola až do vrcholného stredoveku centrom východných kresťanov a odkiaľ pochádzalo obrovské množstvo relikvií (napr. list kráľa Abgara Ježišovi, či Abgarov obrazedesské plátno). Naopak tradičné centrá helénskej filozofie ako Atény neboli kresťanstvom dlhé obdobie príliš nadchnuté. Zaujalo ich síce kresťanské učenie o tolerancii a pokání, zároveň však odmietali teórie o zmŕtvychvstaní. V Ríme je prvá prítomnosť kresťanov doložená najneskôr v 40. rokoch 1. storočia (Klaudiov edikt o vyhnaní Akvilly a Priscilly).
Rané kresťanstvo
Prenasledovanie kresťanov náhľad|Cisár Nero a jeho matka Agrippina, reliéf, dnes Afrodisias Müzesi, Turecko