náhľad|Charles-André van Loo, Augustín z Hippa sa háda s donatistami, maľba, 18. storočie náhľad|Oblasť pôsobenia donatizmu
Donatizmus bol kresťanský prúd rozvíjajúci sa v 4. a 5. storočí v severnej Afrike. Katolíckou cirkvou je považovaný za schizmatický a heretický.
Donatistická schizma bola sporom medzi cirkevným purizmom a cirkevným eklektizmom, sporom medzi myšlienkou cirkvi ako spoločenstva svätých, morálne čistých ľudí a cirkvi zahŕňajúcej všetok kresťanský ľud, i hriešnikov a bývalých odpadlíkov.
Smer a jeho prívrženci (donatisti) boli nazvaní podľa hlavného a dlhodobého protagonistu smeru, kartáginského biskupa Donáta. Donatistická schizma začala vznikať v rokoch 307311 a už v roku 313 bola odsúdená synodou v Ríme na čele s pápežom Melchiadom. Ako bludná bola následne odsúdená aj na synode v Arles v roku 314, i cisárom Konštantínom I. v roku 316. V nasledujúcom období donatizmus pretrvával a rímska politika k nemu sa menila v závislosti od postojov vládnucich cisárov.
Významný vplyv si donatizmus udržiaval v Numídii a najmä na vidieku, kde bol podporovaný údernou silou extrémistických asketikov circumcellionov. Napriek viacerým snahám o prekonanie schizmy, konflikty donatistov a katolíckeho prúdu kresťanov pretrvávali až do roku 411, keď cisár Honorius zvolal v do Kartága verejnú konferenciu, na ktorej proti donatistom za katolícku stranu vystúpil svätý Augustín z Hippa. Augustín spolu s ďalšími katolíckymi dišputantmi v rozprave donatistov na čele s Petiliánom z Cirty porazil, a vplyv donatistov začal následne pre cisárske represie upadať. Posledné zvyšky herézy v Afrike pretrvávali až do arabskej invázie v 7. storočí.
Počiatky schizmy Pôvod schizmy siaha do obdobia prenasledovania kresťanov za vlády Diokleciána. Dioklecián proti kresťanom vydal štyri edikty. Prvým ediktom z roku 303 boli kresťanom boli odňaté občianske práva a bolo prikázané zbúrať ich kostoly a spáliť posvätné knihy. Na základe druhého ediktu mohlo byť kresťanské duchovenstvo kedykoľvek uväznené a vďaka Diokleciánovmi tretiemu ediktu mohli byť duchovní mučení dokiaľ sa nevzdali svojej viery. Štvrtý edikt staval i laikov do postavenia výberu medzi obetovaním rímskych bohov alebo smrťou.Za obetovanie rímskym bohom (alebo iné služby štátu) obdržali osoby certifikát nazývaný libelli potvrdzujúci ich vernosť. Certifikát býval často falšovaný. Ťažké prenasledovanie a hrozby mučenia, či smrti presvedčili viacerých kresťanov, aby od kresťanstva upustili. Existovalo viacero foriem odpadnutia. Osoby, ktoré podpísali libelli a neobetovali bohom bývali nazývaný libellatici. Osoby, ktoré obetovali rímskym modlám boli označované ako sacrificati. Osoby, ktoré modlám zapálili kadidlo boli prezývaný thurificati. Rozsiahlu skupinu, najmä kňazov, tvorili lapsi nazývaní traditori. Šlo o označenie tých, ktorí odovzdali („ vykonali tradíciu“) posvätné knihy (najmä Bibliu) rímskym úradom počas prenasledovania. Títo odpadlíci, spoločne označovaní ako lapsi („padlí“), alebo ako apostati boli horlivými kresťanmi vnímaní negatívne ako zradcovia. Viedli ich k tomu príklady mnohých mučeníkov (najmä kartáginského biskupa, mučeníka, svätého Cypriana), a učenie Tertuliána, ktorí vyzdvihovali cnostný život mučeníkov pre vieru a učili, že útek pred prenasledovaním nie je prípustný.Po smrti cisára Diokleciána a nástupe Konštantína Veľkého na cisársky trón sa situácia zmenila. Konštantín (spočiatku spolu s cisárom Liciniom) povolili slobodné vyznávanie kresťanstva a navrátili kresťanom aj zhabané statky (Milánsky edikt). Slobodné vyznávanie kresťanstva viedlo k tomu, že okrem nových veriacich sa do cirkvi chceli navrátiť aj viacerí odpadlíci a traditori. Podľa výsledkov šetrenia synody v Citre v roku 305 bol takmer každý africký biskup vinný z odovzdania svätých kníh prenasledovateľom v roku 303. Koncil povolil traditorským klerikom sa vrátiť späť do cirkvi a ujať sa úradov. Proti ich návratu do lona cirkvi sa postavila časť veriacich a klerikov, ktorá proti odpadlíkom začala verejne vystupovať. V roku 307 usporiadali vlastný koncil v Cirte (Konštantii), na ktorom sa zúčastnili desiati biskupi a kde vysvätili nového biskupa. Neskôr sa toto zoskupenie rozrástlo a získalo názov donatisti.
Konflikt sa vystupňoval po tom, čo bol po smrti biskupa Mensuria v roku 311 za kartáginskeho biskupa menovaný a vysvätený arcidiakon Cecilián. Keďže bol vysvätený bez neprítomnosti akéhokoľvek numídijského biskupa a dostal vysvätenie od traditorského biskupa, donatisti na čele s numídijskym prímasom Secundom z Tigisi Ceciliána označili za odpadlíka s neplatnou vysviackou, a jeho bohoslužbu za nečistý obrad. Cecilián sa odmietol pred donatistami a ich prívržencovi obhajovať, a tak bol zo strany donatistov označený za tyrana a mäsiara, bol zosadený a exkomunikovaný. Donatistické stanovisko ale nepodporila katolícka cirkev, ktorá biskupa Ceciliána ako apostatu nezavrhla a donatisti preto vytvorili svoju vlastnú cirkev, ktorú ako jedinú vnímali ako správnu. Novým donatistickým biskupom v Kartágu bol vďaka miestnej matróne Lucille zvolený Majorín, ktorý však v roku 313 zomrel. Novým donatistickým kartáginským biskupom a tým aj hlavnou autoritou v provincii Afrika sa stal Donát. Mimo miestnych donatistických štruktúr bol však za biskupa naďalej uznávaný predtým zvolený Cecilián. V mnohých sídlach začali podobne vznikať duálne cirkevné štruktúry, a tak už v ranom období slobodnej Cirkvi vznikol v systémový rozkol.
Donatistické učenie Donatisti hlásali, že skutočná Cirkev je spoločenstvom dokonalých a morálne bezúhonných osôb, a túto svoju dokonalosť si musí zachovať a strážiť. Odpadlíci nemali mať možnosť svätiť (vykonávať sviatosti), pretože účinnosť posvätných účinkov podľa nich závisela od dôstojnosti osoby, ktorá sviatosť udeľovala. Sviatosti, ktoré udeľovala nemorálna osoba boli podľa nich pochybné, neplatné a škodlivé. Toto učenie bolo v rozpore s náukou všeobecnej Cirkvi, podľa ktorej majú sviatosti pôvod v Bohu a pôsobia ex opere operato, t. j. sviatosti majú podľa katolíckej náuky v sebe Bohom udelenú milosť a účinnosť. Keď sa sviatosť slávi podľa úmyslu katolíckej Cirkvi a prostredníctvom kanonicky určenej formy, pôsobí v nej, a skrze ňu Božia moc nezávisle od osobnej morálky vysluhovateľa. Donatisti ďalej tvrdili tiež, že okrem samotného odpadlíka prestáva byť skutočným členom cirkvi aj ten, kto s odpadlíkom zotrváva v spoločenstve, napr. aj na bohoslužbe. Východiskom ich úvah bolo prevzatie starozákonného inštitútu „obradného poškvrnenia človeka pri kontakte s mŕtvolou“ (). Súžitie s hriešnikom, o ktorom bolo známe, že je „kontaminovaný“, prinieslo morálne pošpinenie aj tomu, kto sa sním stýkal. Keďže katolícka cirkev nezavrhla traditorov ako apostatov, donatisti ju celú vnímali za kontaminovanú. Človek podľa donatistov svojimi činmi mohol krst aj stratiť, mohol byť ale znovu pokrstený. Ak preto chcel katolík vstúpiť k donatistom, musel byť znovu pokrstený a v prípade kňaza aj vysvätený. Aj medzi donatistami sa tak nachádzalo viacero traditorov.
Vývoj v 4. storočí Donatisti sa so žiadosťou o rozhodnutie v spore obrátili na Konštantína I., ktorý hoci mal ku kresťanstvu sympatie bol v tom čase sám ešte pohanom. Konštantín preto rozhodnutie presunul na pápeža Melchiada a západných, galských biskupov zoskupených okolo Ríma. 3. októbra 313 zvolal Melchiades do Lateránu synodu osemnástich rímskych a galských biskupov, ktorí po troch dňoch rozhodli v prospech Ceciliána a donatizmus odsúdili. Donatistom bolo povolené sa vrátiť späť do cirkvi, spor v mestách, kde sídlili dvaja biskupi sa mal vyriešiť tým, že starší si ponechá svoj úrad a novšiemu bude pridelený nový úrad. Donatisti rozhodnutie odmietli a samotnému pápežovi vytýkali, že je tiež traditor. Spor sa nevyriešil a donatistické hnutie naďalej získavalo najmä medzi vidieckym ľudom čoraz väčšiu obľubu. Druhýkrát sa donatisti s odvolaním obrátili na cisára v roku 314. Konštantín preto zvolal väčšiu synodu do Arles (aj Arelates) v južnom Francúzsku, ktorej sa zúčastnilo vyše 70 biskupov z celého Západu. Synoda prijala aj viacero kánonov a rozhodla v neprospech donatistov. Veľké výsledky však synoda u donatistov nezaznamela a donatisti ďalej s katolíkmi nehodlali diskutovať.
V roku 316 sa donatisti znovu odvolali na samotného cisára Konštantína. Cisár si obe strany povolal do Milána a znovu rozhodol v prospech Ceciliána. Katolíkom mali byť vrátené zhabané kostoly. Donatisti sa búrili a nesúhlasili s Konštantínovým rozhodnutím, avšak cisárovo rozhodnutie avšak už bolo v roku 317 podložené hrozbou pokút a represií proti odporcom, ktorí ho nerešpektovali a ohrozovali jednotu kresťanstva a mier v ríši. Cisár taktiež vydal príkazy africkej správe, avšak ani mocenským zásahom a perzekúciami sa spor nepodarilo vyriešiť, a cisár, ktorý sa snažil o mier v krajine, donatizmus dokumentom Epistula ad universos episcopos per Africam z roku 321 akceptoval ako slobodný náboženský prúd. Konštantín sa spor naďalej snažil udržiavať skôr zamrznutý. Prvého nicejského koncilu sa donatisti nezúčastnili, a naopak, koncilu sa ako jeden z mála biskupov Západu zúčastnil ich oponent Cecilián, ktorý bol všeobecnou cirkvou naďalej uznávaný. V roku 330 sa však donatisti zúčastnili zvolanej synody. V roku 336 v Kartágu uskutočnili vlastnú synodu, na ktorej sa zúčastnilo 270 donatistických biskupov.
Donatisti získavali veľkí vplyv najmä na africkom, numídskom vidieku. Prostí ľudia oceňovali hrdinstvo mučeníkov, ktorí v ťažkých dobách vytrvali vo viere. Pravdepodobne ešte za Konštantínovho života rady donatistov výrazne posilnili skupiny tzv. circumcellionovZ latinského circum cellas eunteschodiaci okolo špajzí, Označovaní tak boli, pretože sa zdržiavali blízko hrobov, a potravinových skladov, či blízko kostolov s hrobmi mučeníkov., asketicky žijúcich ľudí, či mníchov, pravdepodobne berberského pôvodu, ktorí putovali krajinou od domu k domu a slovom i zbraňou šírili donatistickú náuku. Boli to fantatickí prívrženci praktikami často podobní zbojníkom, ktorí tvorili extrémistické krídlo donatistov. Za vlády Konštantínovho nástupcu Konštantia (aj Konstans, či Konštanc) sa však situácia výrazne zmenila. V tomto období zomrel Cecilián a objavili sa nové snahy o zmier znepriatelených strán. Konstantius II. v roku 347 obnovil represívne zákony z roku 317 a poslal do Afriky vyslancov, ktorí mali situáciu s pomocou značných finančných zdrojov riešiť. Donát, ktorí v legátoch a možných úplatkoch videl hrozbu zakázal svojim biskupom od komisárov prijímať akékoľvek peniaze. O samotnom cisárovi sa vyjadril slovami: „Čo je cisár pre cirkev?“ („Quid est imperatori cum ecclesia?“) Situácia sa vyhrotila až nakoniec Donát proti komisárom s pomocou ozbrojených circumcellionov povstal, za čo bol po porážke poslaný do vyhnanstva do Galie, a donatizmus bol odsúdený. Konštantius a kartáginský biskup Gratus situáciu považovali za vyriešenú a prehlásili cirkev za zjednotenú. Ako sa však následne ukázalo, šlo len o dočasné zdanie.
Situácia sa opäť zmenila v prospech donatistov za vlády Juliána Apostatu, ktorý ako prívrženec helenizmu a pohanstva proti kresťanom vystúpil a snažil sa ich pozície oslabiť. Donát medzitým zomrel a Julián pomocou sily na kartáginský biskupský stolec dosadil Parmaniána. Po Juliánovom páde sa na rímsky cisársky stolec avšak znovu dostali kresťanskí katolícki panovníci a donatizmus sa opäť dostal do nemilosti zákonov. Rodila sa taktiež nová generácia opozície v radoch katolíkov. Významným protivníkom bol najmä milevský biskup, svätý Optátus, ktorý proti Parmeniánovi napísal dielo De schismate Donatistarum. Novým nepriateľom sekty sa stali aj vnútorné konflikty. Medzi donatistami vznikalo, často vďaka circumcellionom, viacero prúdov, medzi nimi napr. rogatisti (pomenovaní podľa Rogáta z Kartenny), urbanisti, či claudinianisti (pomenovaní podľa rímskeho donatistu Claudiána), významným mysliteľom odlišného donatistického zmýšľania bol aj Tychonius.