Tridsaťročná vojna bol náboženský a mocenský konflikt v Európe v období rokov 1618 až 1648. Boje sa odohrávali primárne v strednej Európe. Odhaduje sa, že vojna si vyžiadala od 4,5 do 8 miliónov životov, či už vojakov alebo civilistov, a predpokladá sa, že v niektorých oblastiach terajšieho Nemecka zomrelo až 60 percent obyvateľstva. Je považovaná za jeden z najničivejších konfliktov v európskych dejinách.

Do obdobia 20. storočia sa na vojnu hľadelo ako na pokračovanie nemeckého náboženského konfliktu vyvolaného reformáciou. Roku 1938 historička C. V. Wedgwoodová tvrdila, že hlavnou hnacou silou vojny bola dlhotrvajúca súťaž o európsku dominanciu medzi Habsburgovcami v Rakúsku a Španielsku a francúzskou dynastiou Bourbonovcov. Jej názor je dnes s určitými výhradami všeobecne prijímaný.

Etapy Tridsaťročná vojna prebiehala v podobe nasledujúcich konfliktov: Česká vojna (České stavovské povstanie v rokoch 1618 až 1620), ukončená Bitkou na Bielej hore, v ktorej boli vojská českých stavov porazené na bojovom poli Falcká vojna (1620 až 1625) Dánska vojna (1625 až 1629) Švédska vojna (1630 až 1635) Švédsko-francúzska vojna (1635 až 1648)

Bojujúce strany Reformácia, ako snaha reformovať katolícku cirkev narazila na protireformáciu a rekatolizáciu, ktorú viedol Rím (Rímskokatolícka cirkev) a zastrešovali mocensky aj politicky Habsburgovci. V konečnom dôsledku v jednotlivých vojnách bojovali proti sebe: Katolícka liga (rakúski a španielski Habsburgovci, poľskí králi, pápež, niektoré nemecké kniežatá v Katolíckej lige), ktorej cieľom bola hegemónia v Európe a víťazstvo protireformácie Protihabsburská opozícia alebo Protestantská únia (nekatolícke štáty Nizozemsko, Dánsko-Nórsko, Anglické kráľovstvo, Švédske impérium, nemecké kniežatá v Protestantskej únii a nekatolícke uhorské a české stavy, ako aj katolícke Francúzske kráľovstvo), ktorej cieľom bolo zamedziť nadvláde Habsburgovcov a oslabiť ich moc a zabezpečiť náboženskú slobodu v Európe, ako aj získať územia (napr. Švédske impérium).

Snaha o náboženské urovnanie (1552 – 1555) Passauský mier z roku 1552 ukončil Šmalkaldskú vojnu medzi protestantmi a katolíkmi vo Svätej rímskej ríši, zatiaľ čo augsburský mier z roku 1555 sa pokúsil zabrániť budúcemu konfliktu stanovením existujúcich hraníc. Podľa princípu cuius regio, eius religio, boli štáty buď luteránskymi, neskôr najbežnejšou formou protestantizmu, alebo katolíckymi, založenými na náboženstve ich vládcu. Ďalšie ustanovenia chránili podstatné náboženské menšiny v mestách ako Donauwörth a potvrdzovali luteránske vlastníctvo majetku prevzatého od katolíkov od Passauského mieru.

Dohodu čoraz viac podkopávala expanzia protestantizmu za ustanovené hranice z roku 1555, a to aj v silne katolíckych oblastiach, v ktorých vládli Habsburgovci. Druhým zdrojom konfliktov bol rast reformovaných vierovyznaní neuznaných Augsburgom, najmä kalvinizmus, čo bola teológia, na ktorú sa luteráni aj katolíci dívali s rovnakou nevraživosťou. Nakoniec, náboženstvo bolo čoraz viac nahradzované ekonomickými a politickými cieľmi; Luteránske Sasko, Dánsko-Nórsko a Švédsko súperili medzi sebou a kalvínsky Brandenburg o pobaltský obchod.

Konfesijné vrenie v Českom kráľovstve (1618) Zárodky ozbrojeného konfliktu spočívali v augsburskom mieri z roku 1555, ktorý rozdelil Svätú rímsku ríšu na luteránske a katolícke štáty. Toto osídlenie bolo postupne podkopávané expanziou protestantizmu za tieto dohodnuté hranice a nástupom kalvinizmu, protestantskej doktríny, ktorú augsburské zákony odmietli uznať. Výsledkom bola séria sporov o politickú a ekonomickú kontrolu, ktorá vyvrcholila rokom 1618, keď prevažne protestantská česká šľachta zosadila z funkcie českého kráľa, ktorým bol katolík Ferdinand II. Korunu ponúkli ríšskemu kniežaťu Fridrichovi V. ako protestantovi, pričom dôsledne jeho nástup na trón viedol k Českej revolte v roku 1618.

Vzplanutie bojovej iskry a prvá fáza vojny (1618 – 1623)

V roku 1620 Ferdinand získal späť Čechy, ale keď sa Fridrich V. odmietol vzdať koruny, boje sa rozšírili na jeho dedičné územie Falcka, ktorého strategický význam pre osemdesiatročnú vojnu sa prejavil v Nizozemsku a Španielsku.

Dôsledky a odozva České kráľovstvo bolo stredobodom konfliktu. V Krajinách českej koruny došlo počas vojny a bezprostredne po nej k „dobe temna“ v dôsledku toho, že v tomto regióne bolo zabitých veľa ľudí a mnoho ich muselo odísť kvôli náboženskému presvedčeniu. Po roku 1620 odišlo do exilu (exulanti) až 500-tisíc českých evanjelikov (t. j. 20 až 25 % obyvateľov krajiny). Jedným z najvýznamnejších Čechov, ktorí odišli, bol Ján Amos Komenský (biskup Jednoty bratskej). Od roku 1642 žil vo Švédsku, kde písal listy, v ktorých žiadal Švédsku vládu (kancelára Axela Oxenstjerna) aby sa „väčšmi angažovalo“ pri riešení tzv. „českej otázky“, a znovu zaútočili proti Habsburgovcom. Švédska armáda sa dňa 15. decembra roku 1631 dostala až do Prahy ale namiesto toho, aby vojensky podporila protestantov a umožnila návrat exulantov, len Prahu vyplienili. Po návrate zo Švédskeho impéria do poľského Leszna sa oženil tretíkrát, tentoraz s o viac ako tridsať rokov mladšou Janou Gajusovou pochádzajúcou z Týna nad Vltavou. Keď bol v roku 1648 uzavretý Vestfálsky mier a tým skončila Tridsaťročná vojna, skončili tým nádeje českých exulantov na návrat do vlasti. Komenský sa lúčil s vlasťou a cirkvou spisom Kšaft umírající matky jednoty bratrské.

Vyhostenie „zimného kráľa“ alebo „Falcká vojna“ (1623 – 1625)

Do roku 1623 španielsko-cisárske vojská viedli rad víťazstiev nad falckým kurfistom Fridrichom V. Následne bol zbavený majetku a vyhostený do exilu.

Boj dánskeho kráľa (1625 – 1629)

V roku 1625 došlo k vojenskej invázii dánskych armád zásluhou kráľa Kristiána IV. Ten bol napokon roku 1629 vykonať akt kapitulácie prostredníctvom zmluvy v Lübecku.

Vojenský vpád „Leva severu“ (1630 – 1635)

Cisár Ferdinand II. Habsburský teda prijal reštitučný edikt, ktorý požadoval vrátenie všetkého majetku odobratého katolíckej cirkvi od roku 1555. Táto implementácia by podkopala protestantských vládcov v severnom a strednom Nemecku vrátane švédskeho kráľa Gustáva Adolfa, ktorý v roku 1630 napadol ríšu podporený francúzskymi dotáciami. V priebehu nasledujúcich štyroch rokov švédske vojská a ich nemeckí spojenci dosiahli sériu víťazstiev nad ríšskymi armádami. Stalo sa tak i napriek skonu švédskeho kráľa Gustáva II. Adolfa, ktorý padol v novembri roku 1632 v bitke pri Lützene. Po vojenskej porážke švédskej armády pri Nördlingene roku 1634 sa však švédski a zároveň nemeckí spojenci dostali do defenzívy. Práve to ich viedlo roku 1635 k podpísaniu mierovej zmluvy cisárom Ferdinandom II. v Prahe. Cisár teda stiahol edikt a zaručil nemeckým vládcom politickú a náboženskú autonómiu. Tí sa však kompenzačne vzdali spojenectva s vonkajšími mocnosťami a to presnejšie so Švédskym impériom. Po tomto akte sa dohodli, že spoja svoje jednotky do jednej ríšskej armády.

Nový habsburský rival (1635 – 1648)

Keď bolo Švédske impérium izolované, začali mierové rozhovory s cisárom, až kým strach z následného zvýšenia habsburskej moci neviedol Francúzske kráľovstvo k priamemu zásahu do konfliktu. V apríli roku 1635 sa dohodli francúzsky kráľovskí diplomati na obrannom spojenectve so Švédskym impériom proti panovníckej a vojenskej moci cisára Ferdinanda II. Habsburského. Koncom októbra roku 1648 sa skončili boje na pôde terajšieho Nemecka a to po uzavretí Vestfálskeho mieru. Mierové podmienky deklarovali ratifikáciu pražských podmienok cisárom Ferdinandom II. Zároveň išlo o prijatie nizozemskej suverenity zo strany Španielskeho impéria. Oslabením panovníckej moci dynastie Habsburgovcov vo vzťahu k Francúzskemu kráľovstvu a jeho spojencom konflikt zmenil európsku mocenskú rovnováhu a pripravil pôdu pre expanziu kráľa Ľudovíta XIV. náhľad|Stav protestantizmu (reformácie) v Európe po tridsaťročnej vojne (1648).|313x313bod

Konečný mier (1648)

Hlavné výsledky boli: Protestantské vyznanie bolo fakticky zrovnoprávnené s katolíckym. Náboženské pomery boli vrátené do stavu spred roku 1624 v duchu zásad augsburského mieru - náboženská sloboda vo forme zásady cuius regio, eius religio (čie panstvo, toho náboženstvo). Kalvinizmus (poddruh protestantizmu) bol ustanovený ako samostatné, tretie náboženstvo. Faktickými víťazmi boli Francúzsko, Švédsko a Brandenbursko: Francúzsko získalo územie po Rýn, Švédsko pobrežie Baltského mora, Brandenbursko získalo Východné Pomoransko a iné územia. Spojené nizozemské provincie (na území dnešného Holandska) a Švajčiarsko prestali byť súčasťou Rímsko-nemeckej ríše. Cisárska moc v Rímsko-nemeckej ríši bola značne oslabená v prospech stavov (šľachticov). Stal sa z nej zväzok nezávislých štátov s formálnou hlavou štátu – cisárom, voleným len z rodu Habsburgovcov. Habsburgovci oslabení v Rímsko-nemeckej ríši, si ale podržali absolútnu moc vo svojich dedičných krajinách Rakúsko (Habsburská monarchia) a Krajiny Koruny českej. Tu teda zvíťazila rekatolizácia a konfiškácie (pobielohorské konfiškácie majetku účastníkov českého stavovského povstania v rokoch 1618 až 1620) zostali v platnosti. Habsburgovci sa udržali v Uhorsku, kde však museli tolerovať protestantskú aj kalvínsku vieru. Prehĺbili sa hospodárske rozdiely medzi západnou Európou a východnou Európou. Západná Európa začala poskytovať výrobky a rozvíjala sa trhová ekonomika, kým východná Európa začala ponúkať suroviny a odbytiská, čím sa zachoval stredoveký systém ekonomiky. Počas vojny vstúpil do módy nový umelecký smer známy ako barok, ktorý vytlačil renesanciu a stal sa nástrojom protireformácie. Tridsaťročná vojna bola posledným veľkým náboženským konfliktom v Európe, od tých čias už nikdy neprebehla v Európe takto komplexná vojna, ktorá by sa odvolávala na náboženstvo (pozri napr. občianska vojna v Juhoslávii).

Referencie

Literatúra BALCÁREK, Pavel: Ve víru třicetileté války : Politikové, kondotiéři, rebelové a mučedníci v Zemích české koruny. České Budějovice : Veduta 2011. 510 s. ISBN 978-80-86829-61-6 ENGLUND, Peter: Nepokojná léta : Historie třicetileté války. Praha : Nakladatelství Lidové noviny 2001, 680 s. ISBN 80-7106-355-X FUKALA, Radek: Sen o odplatě. Dramata třicetileté války. [edícia : Polozapomenuté války; zv. 5] Praha : Epocha, 2005. 389 s. ISBN 80-86328-84-8 FUKALA, Radek: Třicetiletá válka, nebo všeobecný evropský konflikt 17. století? : Otázky, úvahy a problémy. České Budějovice : Veduta, 2013. 193 s. ISBN 978-80-86829-81-4 KLUČINA, Petr: Třicetiletá válka : Obraz doby, 1618 - 1648. Praha : Paseka 2004. ISBN 80-7185-311-9 MATOUŠEK, Václav: Třebel : Obraz krajiny s bitvou. Praha : Academia, 2006. 368 s. ISBN 80-200-1466-7 UHLÍŘ, Dušan: Drama Bílé hory : Česká válka, 1618 - 1620. Brno : CPress 2015. 164 s. ISBN 978-80-264-0151-3

Pozri aj Pražská defenestrácia (1618) Fridrich V. (Falcko) Gustáv II. Adolf Albrecht z Valdštejna Armand Jean du Plessis de Richelieu Poprava 27 českých pánov Ján Jesenský-Jessenius Mušketier

Iné projekty

Zdroj

Kategória:Vojny 17. storočia Kategória:Európske náboženské vojny