Osmansko-habsburské vojny (iné názvy pozri nižšie) boli viaceré vojny a bitky od začiatku 16. storočia do začiatku 90. rokov 18. storočia medzi Osmanskou ríšou a Habsburskou monarchiou, ktorú občas podporovala Poľsko-litovská republika a habsburské Španielsko. Dominovali v nich pozemné boje v oblasti Uhorska vrátane Chorvátska (resp. v Kráľovskom Uhorsku a Osmanskom Uhorsku), v Sedmohradsku a na území dnešného Srbska.
Prehľad habsbursko-osmanských konfliktov +Konflikty v juhovýchodnej a strednej EurópeRok Miesto bojov Výsledok vojen Habsbursko-osmanské vojny v Uhorsku v rokoch 1526 až 156815261568Horné a Dolné Zadunajsko, Poiplie a SedmohradskoOsmanské víťazstvo Nastolenie osmanskej okupácie na území terajšieho stredného a južného Maďarska ale aj časti Chorvátska
vznik Budínskeho ejáletu (1541) alebo Osmanského Uhorska
a Temešvárskeho ejáletu (1552) Ťaženie Sülejmana I. v roku 15291529Horné Zadunajsko, Podunajsko, Dolné RakúskoOsmanské víťazstvo Pripravenie zázemia osmanských vojsk pre dobytie Viedne Obliehanie Viedne v roku 15291529Viedeň a okolie Rakúske víťazstvo Neschopnosť osmanských vojsk dobyť mesto Viedeň a preniknúť smerom na západ EurópyObliehanie Szigetváru1566Szigetvár, Dolné Zadunajsko Osmanské víťazstvo Dobytie pevnosti Szigetvár a smrť osmanského sultána Süleymana I. vo veku 74 rokov na starobu Dlhá turecká vojna/ Pätnásťročná vojna15931606Horné Zadunajsko, Poiplie Nerozhodný Vytlačenie moci osmanskej okupácie z územia Poiplia na pôde terajšieho južného Slovenska
Vznik Jágerského ejáletu (1596)
Neúspešná snaha cisársko-uhorských vojsk dobyť mesto Budín a Pešť Rakúsko-turecká vojna v rokoch 1663 až 166416631664Západné Chorvátsko, Podunajská nížina Nerozhodný Vybudovanie Novozámockého ejáletu ako najsevernejšej osmanskej provincie v strednej Európe (1664) Veľká turecká vojna 16831699Viedeň a okolie, Dolné Rakúsko, Podunajsko, Horné a Dolné Zadunajsko, Slavónia a SedmohradskoRakúske víťazstvo Vytlačenie osmanskej moci z územia stredného a južného Maďarska, Sedmohradska a Slavónie Rakúsko-turecká vojna v rokoch 1716 až 1718 17161718Vojvodina, Severné Srbsko Rakúske víťazstvo územný zisk mesta Temešvár a priľahlého okolia u Habsburgovcov a definitívne obnovenie integrity Uhorského kráľovstva
územný zisk severozápadnej Bosny a tzv. Malého Valašska pre Habsburgovcov Rakúsko-turecká vojna v rokoch 1737 až 1739 17371739Západný Balkán Osmanské víťazstvo územná strata severozápadnej Bosny a tzv. Malého Valašska u Habsburgovcov z vojny počas rokov 1716 až 1718 Rakúsko-turecká vojna v rokoch 1788 až 1791 17881791Západný Balkán Nerozhodný Definitívny koniec všetkých osmansko-habsburských vojen v celej EurópeKonflikty v Stredomorí RokVýsledok vojen Obliehanie Tunisu1535Tunis a okolie Španielske víťazstvo Alžírska výprava1541Alžírsko, pobrežie severnej Afriky Osmansko-alžírske víťazstvo Výprava do Monstnagemu1558Mostanagem, AlžírskoOsmansko-alžírske víťazstvo Bitka pri Džerbe 1560Ostrov Džerba, Tunisko Osmanské víťazstvo Obliehanie Oranu a Mers El Kébir1563Oran a Mers El Kébir, AlžírskoŠpanielske víťazstvoVeľké obliehanie Malty 1565 Ostrov Malta a okolie Španielske víťazstvo Bitka pri Lepante 1571Záliv Patras pri Lepante, Iónske more Španielske víťazstvo
Nový mocensko-politický postrach Európy (začiatok 16. storočia) V období začiatku 16. storočia sa Osmanská ríša stala vážnou hrozbou pre európske mocnosti. Stalo sa tak práve vtedy, keď osmanské lode vyplienili benátske územia v oblasti Egejského a Iónskeho mora. Barbarským piráti mali materiálnu podporu od janičiarov a navyše sa im podarilo zmocniť sa španielskych území v blízkosti Maghrebu. Práve protestantská reformácia ale aj francúzsko-habsburská rivalita či dokonca početné občianske konflikty vo Svätej ríši rímskej odvádzali pozornosť kresťanov od konfliktu s Osmanskými armádami. Osmania medzitým museli zápasiť so Safíjovskou Perziou a v menšej miere spolu s Mamlúckym sultanátom, ktorého vojensko-politická moc bola zlomená a jeho územie úplne začlenené do ríše.
Moháčska katastrofa a predohra prieniku polmesiaca do strednej Európy (august až september 1526) Dňa 29. augusta roku 1526, teda práve vtedy, keď bol uhorský kráľ Ľudovít II. zabitý v bitke pri Moháči, jeho vdova, rakúska arcivojvodkyňa Mária Habsburská, utiekla k svojmu bratovi, rakúskemu arcivojvodovi Ferdinandovi I. Ferdinandov nárok na uhorský trón sa ešte viac posilnil jeho manželstvom s Annou, sestrou kráľa Ľudovíta II. a jedinou členkou rodiny, ktorá si nárokovala trón zničeného kráľovstva. Následne bol Ferdinand I. zvolený za českého kráľa a na sneme v Prešporku boli spolu s manželkou zvolení za uhorského kráľa a kráľovnú. To sa dostalo do rozporu s tureckým cieľom dosadiť na trón bábku Jána Zápoľského, čím sa vytvorila pôda pre konflikt medzi obidvoma mocnosťami.
Nástup vojenskej stratégie Habsburgovcov (1526 až 1529) vľavo|náhľad|„Veľká zbraň“ (1518), alegorické zobrazenie tureckej hrozby pre nemecké krajiny od Albrechta Dürera.
náhľad|Osmanský sultán Sulejman I. v roku 1530, autor Tiziano Vecelli. Ferdinand I. zaútočil v roku 1527 na Uhorsko, ktoré bolo značne oslabené občianskym konfliktom, v snahe vyhnať Jána Zápoľského a presadiť tam svoju moc. Ján I. Zápoľský však nedokázal zabrániť Ferdinandovmu ťaženiu, ktoré viedlo k dobytiu Budína a niekoľkých ďalších kľúčových miest pozdĺž Dunaja. Napriek tomu osmanský sultán reagoval pomaly a svojmu vazalovi prišiel na pomoc, až keď dňa 10. mája roku 1529 vypravil armádu s približne 120 000 vojakmi. Rakúska vetva habsburských panovníkov potrebovala hospodársku silu Uhorska pre osmanské vojny. Počas osmanských vojen sa územie bývalého Uhorského kráľovstva zmenšilo približne o 70 percent. Napriek týmto územným a demografickým stratám zostalo menšie, vojnou ťažko skúšané Kráľovské Uhorsko koncom 16. storočia hospodársky dôležitejšie než rakúske dedičné krajiny alebo České kráľovstvo, keďže bolo najväčším zdrojom Ferdinandových príjmov pre boj proti osmanským armádam.
Technologická výhoda západných kresťanských síl Najstarší typ tureckých ručných kanónov sa nazýva „Şakaloz“, pričom toto slovo pochádza z uhorského ručného kanóna „Szakállas puska“ z 15. storočia.
Hoci osmanskí janičiari používali strelné zbrane v bojoch od začiatku 16. storočia, osmanské používanie ručných strelných zbraní sa šírilo oveľa pomalšie ako v západných kresťanských armádach. Strelné zbrane druhu Wheellock boli pre osmanských vojakov neznáme až do Obliehania Stoličného Belehradu v roku 1543 napriek tomu, že ich kresťanské armády v Uhorskom kráľovstve a v západnej Európe používali už desaťročia. Podľa správy z roku 1594 si osmanskí vojaci pištoľ ešte neosvojili.
V roku 1602 hlásil veľkovezír z uhorského frontu o palebnej prevahe kresťanských síl:„ V poli alebo počas obliehania sme v nevýhodnej pozícii, pretože väčšinu nepriateľských síl tvorí pechota vyzbrojená mušketami, zatiaľ čo väčšina našich síl sú jazdci a my máme len veľmi málo špecialistov zručných v mušketách“Podľa správy Alvisa Foscariniho (benátskeho veľvyslanca v Istanbule) z roku 1637,„Len málo janičiarov vedelo používať arkebuzu“
Osmanské výboje v strednej Európe (1526 – 1568) náhľad|Osmani nedokázali pri obliehaní Viedne v roku 1529 prekonať dlhé kolové formácie a paľbu z arkebúz.
Neúspešné skoncovanie s habsburským rivalom (22. september – 15. október 1529) Bližšie informácie v hlavnom článku: Obliehanie Viedne (1529)
Osmanský sultán Sulejman I. ľahko vydobyl od Ferdinanda väčšinu výdobytkov, ktoré dosiahol v predchádzajúcich dvoch rokoch – na nevôľu Ferdinanda I. odolala len bratislavská pevnosť. Vzhľadom na veľkosť Sulejmanovej armády a spustošenie Uhorska v predchádzajúcich rokoch nie je prekvapujúce, že v mnohých nedávno posádkou obsadených habsburských sídlach chýbala vôľa vzdorovať jednému z najmocnejších štátov sveta.
Sultán prišiel do Viedne dňa 27. septembra roku 1529. Ferdinandova armáda mala približne 16 000 mužov – bola v prevahe približne 7:1 a viedenské múry boli pozvánkou pre osmanské delá (v niektorých častiach boli hrubé 6 stôp). Ťažké delá, na ktoré sa Osmani spoliehali pri prelomení hradieb, však boli všetky po ceste do Viedne zanechané po tom, ako uviazli v bahne v dôsledku silných dažďov. Rakúsky arcivojvoda Ferdinand Habsburský a jeho vojská bránili Viedeň s veľkou vervou.
Do dňa 12. októbra roku 1529 bola po mnohých ťaženiach a protiútokoch zvolaná osmanská vojnová rada. O dva dni neskôr, presnejšie dňa 14. októbra roku 1529 Osmania upustili od obliehania. Ústup osmanskej armády bol sťažený odporom Prešporku, ktorého posádky sa pokúsili zaútočiť na osmanské jednotky. Situáciu zhoršilo skoré sneženie a trvalo ďalšie tri roky, kým sultán Sulejman I. mohol začať nové vojnové ťaženie v Uhorsku.
Opätovné snahy pre dobytie „Zlatého jablka“ (1532) Bližšie informácie v hlavnom článku: Obliehanie Kőszegunáhľad|Osmanská armáda pozostávala z ťažkej paľby, jazdectva a pechoty, čo ju robilo univerzálnou a silnou. Elitné jednotky sa nazývali janičiari. Po vojenskej porážke pri Viedni musel osmanský sultán obrátiť svoju pozornosť na iné časti svojho panstva. Arcivojvoda Ferdinand využil túto neprítomnosť a v roku 1530 začal ofenzívu, počas ktorej dobyl späť Ostrihom a ďalšie pevnosti. Útok na Budín prekazila len prítomnosť osmanských tureckých vojakov.
Podobne ako pri predchádzajúcej rakúskej ofenzíve prinútil návrat Osmanov Habsburgovcov v Rakúsku prejsť do defenzívy. V roku 1532 poslal Sulejman I. mohutnú osmanskú armádu, aby dobyla Viedeň. Armáda sa však vydala inou cestou do Kőszegu. Po obrane iba 800-členného vojska pod vedením chorvátskeho grófa Mikuláša Jurišiča obrancovia prijali „čestné“ odovzdanie pevnosti výmenou za svoju bezpečnosť. Sultán sa potom stiahol, spokojný so svojím úspechom, a uznal obmedzené rakúske výdobytky v Uhorsku, pričom prinútil Ferdinanda uznať Jána I. Zápoľského za uhorského kráľa. Tatárski nájazdníci plienili Dolné Rakúsko a odvliekli mnoho ľudí do otroctva.
Habsburský pokus dobytia chorvátskych krajov (1537 – 1540) Bližšie informácie v hlavnom článku: Habsbursko-osmanské vojny v Uhorsku v rokoch 1526 až 1568
Zatiaľ čo mier medzi Rakúšanmi a Osmanmi mal trvať deväť rokov, Jánovi Zápoľskému a Ferdinandovi vyhovovalo pokračovať v potýčkach pozdĺž svojich hraníc. Roku 1537 porušil Ferdinand mierovú zmluvu tým, že poslal svojich najschopnejších generálov s cieľom dobyť mesto Osijek spod osmanského jarma. Obliehanie Osijeku, bolo ďalším osmanským triumfom. Napriek tomu bol Ferdinand I. uznaný Varadínskou mierovou zmluvou za dediča Uhorského kráľovstva.
Bojové dejstvo po skone Jána I. Zápoľského (1540 – 1562) náhľad|Obliehanie Solnoku (1552) na dobovej kresbe. Po smrti Jána Zápoľského v roku 1540 bolo Ferdinandovo dedičstvo ukoristené a pripadlo Jánovmu synovi Jánovi II. Žigmundovi. Rakúšania sa pokúsili presadiť zmluvu a postúpili na Budín, kde utrpeli ďalšiu porážku od Sulejmana. Starší rakúsky generál Rogendorf sa ukázal ako neschopný. Sulejman I. potom dorazil zvyšné rakúske vojská a de facto anektoval Uhorsko.
Dňa 29. augusta roku 1541, presne 15 rokov po ozbrojenom strete pri Moháči, došlo k vojenskému obsadeniu Budína osmanskou armádou. Západné a severné územie Uhorska vyhlásilo lojalitu voči Ferdinandovi I. Habsburskému ako kráľovi. Vznikol nový štátny útvar a to Kráľovské Uhorsko (do roku 1686). Stredné a južné župy obsadili osmanské vojská, čím sa tak toto územie dostalo pod vládu sultána. Došlo k vytvoreniu provincie, ktorá bola známa ako Osmanské Uhorsko. Východné územia náležali Sedmohradskému kniežatstvu pod korunou Zápoľského. Prevažnú väčšinu zo sedemnásť a devätnásťtisíc osmanských vojakov slúžiacich v osmanských pevnostiach na území Uhorska tvorili jednak pravoslávni a moslimskí balkánski Slovania, teda nie práve etnickí Turci. Južní Slovania pôsobili na území bývalého Uhorska ako akindžovia a iné ľahké oddiely určené na plienenie.
náhľad|Dobytie Temešváru v roku 1552 na dobovej kresbe.