Vojensko-partizánska brigáda Kriváň vznikla v septembri 1944 z vojakov 2. divízie Východoslovenskej armády, ktorí sa odmietli nechať odzbrojiť a postavili sa Nemcom na odpor. Brigáde velil pplk. Jozef Vogl-Sokolovský. Brigáda pôsobila najskôr v trojuholníku HumennéSninaMedzilaborce, kde spolu s brigádou Sergej a partizánskym oddielom BelovKovalenko vytvorila a držala tri týždne partizánsku oblasť zahŕňajúcu pätnásť obcí. Po nemeckom útoku sa presunula koncom septembra do Vihorlatu. 28. októbra spolu s ďalšími partizánskymi oddielmi zostúpila z hôr na rozkaz štábu partizánskeho hnutia pri 4. ukrajinskom fronte a obsadila v nemeckom tyle obce pod Vihorlatom v snahe pomôcť Červenej armáde pri Východokarpatskej operácii, no sovietska ofenzíva sa zastavila a k spojeniu nedošlo. Nemci útokom partizánov vytlačili a vypálili obec Vinné. Jednotky brigády Kriváň boli 11. novembra vo Vihorlate pri Valáškovciach Nemcami prepadnuté a brigáda bola prekvapivým útokom rozbitá na malé skupiny, ktoré sa postupne samostatne prebojovali v priebehu novembra k Červenej armáde.
Vznik brigády Kontakty 2. divízie Východoslovenskej armády s partizánmi
2. pešia divízia Východoslovenskej armády sa dostávala v lete 1944 do kontaktu so sovietskymi partizánskymi jednotkami operujúcimi v jej pásme. Išlo najmä o zväzok Stalin, ktorému velil pplk. Michail I. Šukajev. Ten operoval na poľskom pohraničí neďaleko od slovenských hraníc. K zväzku Stalin prešla dňa 12. júla 1944 čata vojakov pod velením npor. pech. Ondreja Rísa strážiaca Lupkovský tunel a 10. augusta dve roty slovenských vojakov 2. práporu 4. pešieho pluku.
V auguste 1944 sa do operačného pásma Východoslovenskej armády peším pochodom z Generálneho gubernátorstva presunulo sedem sovietskych partizánskych skupín a ôsma bola vysadená letecky. Do úseku 2. divízie sa presunuli zväzok Stalin pplk. Michaila I. Šukajeva, partizánsky oddiel Majorova (vel. Ivan S. Majorov), partizánsky oddiel Požarskij (vel. Leonid J. Berenštejn) a samostatný partizánsky oddiel Za vlasť (Za rodinu) – vel. Roman S. Streľcov (krycie meno Kurov).
Oddiel mjr. Anatolija D. Kovalenka (krycie meno Belov) sa presunul na Slovensko v noci z 31. júla na 1. augusta 1944 priamo za asistencie kpt. Sama, veliteľa IV. práporu 4. pluku 2. divízie. 2. augusta sa s mjr. Kovalenkom stretol veliteľ 4. pluku plk. Husár a neskôr pplk. Jozef Vogl-Sokolovský, pričom témou rozhovorov bola budúca spolupráca počas očakávaného povstania.
Odzbrojovanie 2. divízie
Štáb 2. pešej divízie nebol pripravený na možné udalosti spojené s povstaním. O vypuknutí bojov na strednom Slovensku 30. augusta vojsko nevedelo. V operačnom priestore 2. divízie sa nič mimoriadne nedialo ani z nemeckej, ani zo slovenskej strany až do započatia samotného ozbrojovania v popoludňajších hodinách 31. augusta. Úlohou odzbrojiť 2. pešiu divíziu bola poverená nemecká bojová skupina pod velením genmjr. Ernsta von Bauera, veliteľa tylového priestoru Korück 531 s veliteľským stanovišťom v Michalovciach. Rozkaz veliteľstva skupiny armád Severná Ukrajina na začatie odzbrojovania Východoslovenskej armády bol vydaný 31. augusta o 13.08 h pod heslom Kartoffelernte mit Prämie. Nemecká skupina pozostávala z príslušníkov armádnej zbrojárskej školy, dvoch protitankových rôt armádneho ženijného náčelníka, protitankového oddielu vyčleneného z XXXXIX. horského zboru, pohotovostnej roty spojovacieho náčelníka a zabezpečovacích síl.
Odzbrojovanie 2. divízie bolo zahájené 31. augusta 1944 okolo 14. h z juhu, od Humenného. Tam boli dislokované iba tylové jednotky divízie a čata tankov LT-38 2. tankovej roty (vel. por. Jozef Stanko) strážiacej železničné trate. Veliteľ 2. divízie plk. Štefan Tatarko sa o odzbrojovaní dozvedel z telefonátu pplk. Tibora Dualského, posádkového veliteľa v Humennom. Tatarko narýchlo informoval o odzbrojovaní plk. J. Husára, veliteľa 4. pešieho pluku, a vydal sa do Humenného zistiť, čo sa deje. Nemecký dôstojník vykonávajúci odzbrojovania odkázal Tatarka na nemeckého gen. Bauera v Michalovciach. Plk. Tatarko sa okamžite vybral do Michaloviec k menovanému generálovi. Pri vstupe do budovy michalovských kasární, kde sídlil gen. Bauer, odobrali nemecké stráže plk. Tatarkovi zbraň a zaviedli ho za gen. Bauerom. Gen. Bauer poskytol plk. Tatarkovi svoju telefónnu linku a prezidentská kancelária v Bratislave plk. Tatarkovi potvrdila, že odzbrojovanie sa uskutočňuje so súhlasom prezidenta Slovenskej republiky. Plk. Štefan Tatarko potom pod nátlakom vydal telefonicky rozkaz pre 2. divíziu na zloženie zbraní: „Z rozkazu prezidenta republiky bude 1. a 2. divízia odzbrojená nemeckou brannou mocou. Jednotky severne od Humenného zložia zbrane a privezú všetok materiál do Humenného a odtiaľ odídu peším pochodom do Michaloviec. Jednotky južne od Humenného zložia zbrane v Michalovciach. Dôstojníci si ponechajú opasky a pištole.“
Po doručení rozkazu velitelia plukov zvolali porady. Pohotovosť a prípravu na kruhovú obranu nariadil pre svoje jednotky hneď po rozkaze veliteľ delostreleckého pluku 2 pplk. del. Jozef Vogl-Sokolovský, pohotovosť vyhlásil tiež mjr. jazd. Štefan Benický, veliteľ Jazdeckého priezvedného oddielu 1 (JPO-1). V Papíne prebehla porada štábu 4. pluku zvolaná veliteľom pluku plk. pech. Jozefom Husárom. Ten podal informácie, že na strednom Slovensku začalo ozbrojené vystúpenie, veliteľ Východoslovenskej armády gen. Malár sa z Bratislavy zatiaľ k armáde nevrátil, jeho zástupca plk. Viliam Talský preletel aj so Skupinou vzdušných zbraní na sovietsku stranu frontu so žiadosťou o pomoc a veliteľ 2. divízie plk. gšt. Š. Tatarko sa nevrátil z Humenného, no vydal rozkaz na zloženie zbraní. Nálada bola proti odzbrojeniu, no plk. Husár argumentom o nedostatočných zásobách debatu o ozbrojenom odpore ukončil a nevydal iné rozkazy.
Náčelník štábu 2. divízie mjr. gšt. Ján Cisárik, ktorý nebol priamo zapojený do príprav povstania, zvolal 31. augusta na 20. h vo Vyšnej Radvani poradu štábu 2. divízie a dôstojníkov pomocných jednotiek. Prítomní dôstojníci boli oboznámení s telefonickým rozkazom plk. gšt. Š. Tatarku. Ich reakcia bola jednotná a jednoznačná – „Odzbrojiť sa nedáme“. Väčšina štábu a prítomných príslušníkov divízie, sa na štábnych nákladných autách vydala na nočnú cestu smerom na obec Oľka, kde sa následne pridali k partizánskemu zväzku pplk. M. I. Šukajeva.
Vo Vydrani pplk. del. Jozef Vogl-Sokolovský organizoval kruhovú obranu a dal príkaz svojim dvom najbližším oddielom na presun do Vydrane. Potom, ako na veliteľstvo delostreleckého pluku 2 vo Vydrani prišli zo štábu 2. divízie prednosta spravodajského oddelenia 2. divízie stot. gšt Matej Skalický a por. v. z. Ján Tkáč, pplk. Jozef Vogl-Sokolovský spolu s nimi začal organizovať improvizovanú bojovú skupinu, ktorá sa mala pokúsiť prebiť cez front na sovietsku stranu. Odišli hneď do Medzilaboriec, kde získali súhlas 3. roty Pluku útočnej vozby, vyzbrojenej siedmimi samohybnými delami Marder III, tankovej čaty so štyrmi tankami LT-38, protilietadlovej batérie č. 21 s kanónmi Oerlikon 2 cm, vz. 28, časti 1. ťažkej protilietadlovej batérie s 88 mm protilietadlovými kanónmi vz. 37, ktorá sa v odpoludňajších hodinách presunula zo Stropkova do Medzilaboriec, časti 2. oddielu Delostreleckého pluku 12 a priezvedného oddielu 1 mjr. jazd. Štefana Benického. Bolo treba získať ešte pešie jednotky. Chýbajúcu pechotu chcel pplk. Jozef Vogl-Sokolovský získať zapojením 6. pešieho pluku, ale jeho veliteľ pplk. pech. Martin Strapák po rozkaze na odzbrojenie Vogla odkázal na veliteľov jednotiek zhromaždených v budove školy v Medzilaborciach. Pplk. Jozef Vogl-Sokolovský predniesol svoj návrh na pripravovanú akciu vo forme rozkazu (po zadržaní veliteľa divízie plk. gšt. Tatarku a po rezignácii plk. J. Husára a pplk. M. Strapáka na velenie bol najvyšším dôstojníkom). Účasť svojich peších jednotiek akcii prisľúbil aj veliteľ 5. pluku mjr. V. Šupák sídliaci v obci Habura. Akcia sa rozbehla. Okolo polnoci 31. augusta predný voj dosiahol v priestore RadosziceSzczavne slovenskopoľské hranice. Pešie jednotky 5. a 6. pluku sa však nedostavili. Vojaci Priezvedného oddielu 1 sa rozhodli namiesto prechodu k Červenej armáde presunúť na stredné Slovensko a veliteľ mjr. jazd. Štefan Benický ich rozhodnutie rešpektoval. Pokus o prechod cez front stroskotal. Pplk. Jozef Vogl-Sokolovský vydal rozkaz na zničenie ťažkej techniky a vojakom oznámil, že každý sa môže slobodne rozhodnúť, či pôjde s ním do hôr, alebo si vyberie iné riešenie. Spolu s ním sa vydalo do beskydských lesov kolo 150 dôstojníkov a mužstva.
Partizánska brigáda Kriváň Skupina pplk. Vogla sa presúvala namáhavým pochodom po hrebeni Beskýd južným smerom. Vojaci museli niesť zbrane, muníciu, zásoby potravín, časti výstroja a iné potrebné veci. Večer 1. septembra sa dostali do nad Vyšnú Jablonku, kde sa utáborili neďaleko štábu III/2 oddielu delostreleckého pluku 2 v dedine Nižná Jablonka, o ktorom nemali informácie.
Veliteľ delostreleckého oddielu III/2 stot. Jozef Tabiš už 31. augusta na porade veliteľov práporov 4. pešieho pluku v Papíne odmietol odzbrojenie, no obával sa reakcie príslušníkov oddielu. Tí už boli pri jeho návrate z porady informovaní o odzbrojení rotným Kalmárom, ktorý bol popoludní v Humennom po proviant a podarilo sa presvedčiť mu nemeckú jednotku, ktorá ho chcela zadržať, aby ho pustili. Oddiel prijal rozhodnutie, že sa odzbrojiť nedajú, a vzhľadom na delá, ktoré sa nedali premiestniť, sa rozhodli bojovať na mieste. Len stot. Koreň a 80 vojakov zničili dve delá a poškodili tretie a odišli na západ. Ostatní členovia oddielu pokračovali v prípravách na odpor a premiestnili štáb na lepšie chránené miesto nad Vyšnú Jablonku. 1. septembra okolo 10. h plk. J. Husár ešte raz zvolal v Papíne poradu veliteľov práporov vrátane veliteľa delostrelcov stot. J. Tabiša kvôli nemeckému ultimátu, že ak do 2. septembra do 13. h 1944 nesplnia rozkaz, nemecká armáda použije zbrane. Podľa spomienok stot. J. Tabiša odišli do Humenného na odzbrojenie len dve nákladné autá vojakov zo 4. pešieho pluku a nejaké autá so zbraňami. Časť 4. pešieho pluku sa presunula k Tokajíku. Tri roty (rota por. pech. Ondreja Šináka, rota npor. pech. Andreja Krempašského, štábna rota 4. pešieho pluku por. pech. Jozefa Pápola, časť jazdeckej eskadróny JPO-1 rtm. jazd. Michala Novotného) sa pridali k partizánskemu oddielu Belova-Kovalenka.
Dňa 2. septembra došlo k spojeniu skupín stot. Tabiša a pplk. Vogla. Skupiny sa usadili vo Vyšnej Jablonke a začali organizovať hliadky, zásobovanie a obranu. Boli zvolené miesta pre palebné postavenie jednotlivých batérií a uskladnený materiál. Dve nákladné a jedno osobné auto nemohli byť využívané pre nedostatok benzínu. Hliadky zistili, že Nemci sa v okolitých obciach nenachádzajú a obyvateľstvo je priateľské a ochotné pomáhať. Večer priviedol do vojenského tábora občan Vyšnej Jablonky Štefan Lukáč hliadku partizánskej brigády Sergej vedenú mjr. ČA I. P. Galiguzovom. Veliteľ brigády Sergej pplk. Nikolaj Archipovič Prokopiuk vyslal hliadku získať informácie o odzbrojovaní a o situácii slovenskej armády. Na spiatočnú cestu k brigáde Sergej sprevádzal hliadku por. del. Pavol Kacian.
3. septembra vykonali pplk. Vogl a stot. Tabiš prieskum okolitých obcí. V obciach Telepovce, Pčoliné, Hostovice a v ďalších boli vytvorené miestne ozbrojené milície v počte niekoľko desiatok príslušníkov. Tie vykonávali strážnu a poriadkovú službu, držali hliadky na prístupových cestách, zatarasovali cesty. Riešilo sa zásobovanie potravinami, telefónne spojenie, zbieranie zbraní a výstroja po jednotkách, ktoré boli odzbrojené, alebo sa rozpadli. Chýbala výstroj, výbušniny a materiál pre diverznú činnosť.