Jozef Naďšándor (iné mená: Jozef Nagy-Sándor; ; * 17. október 1804, Veľký Varadín, Uhorsko† 6. október 1849, Arad, Uhorsko) bol maďarský generál, vodca honvédskych vojsk počas revolúcie v rokoch 1848/49, jeden z tzv. trinástich „aradských mučeníkov“.
Jeho meno nesie niekoľko škôl a ulíc v Maďarsku.
Životopis Narodil sa v roku 1804 vo Veľkom Varadíne, do chudobnej katolíckej šľachtickej rodiny, ako syn advokáta Józsefa Sándora a Jozefy Tatzelovej. Od roku 1823 slúžil v cisárskej armáde. V roku 1844 odišiel ako husársky kapitán pre chorobu do dôchodku, no už v roku 1848 vstúpil do služieb uhorskej revolúcie a bol menovaný za veliteľa peštianskej jazdeckej národnej gardy. So svojím tímom úspešne bojoval proti cisárskym vojskám v bitke pri Torontále a v októbri až decembri úspešne zabránil rakúskym posádkam v Arade a Temešvári v priblížení sa. 31. októbra 1848 bol menovaný za podplukovníka.
vľavo|náhľad|Reliéf na podstavci Sochy slobody v Arade V januári 1849 sa zúčastnil útoku na Pančevo po boku generálporučíka Ernőa Kissa. Neskôr v hodnosti plukovníka velil v III. armádnom zbore Jánosa Damjanicha. Vo zbore sa vyznamenal ako veliteľ jednej z jazdeckých brigád v bitkách pri Szolnoku, Tápióbicske, Išasegu a Vacove. Za tento vojenský úspech pri Szolnoku mu bol udelený Vojenský rad za zásluhy. Na území dnešného Slovenska sa zúčastnil napríklad bitky pri Tekovských Lužanoch (19. apríl) a bitky pri Pate (16. až 19. jún). V tom čase bol povýšený na generála. V tábore Artúra Görgeia sa ako veliteľ I. zboru zúčastnil obliehania Budína a jeho armáda bola medzi prvými, ktoré vstúpili do obliehaného hradu. Nepatril medzi vyšších dôstojníkov podporujúcich Görgeya a po obliehaní Budína upozornil Lajosa Kossutha, aby na Görgeya dohliadal. Ako zadný voj sa zúčastnil viacerých bitiek pri Ószőny. Po prechode cez Tokaj kryl krídlo armády pochodujúcej na juh, keď sa pri Debrecíne stretol so šesťnásobne prevyšujúcou cárskou armádou, ktorou bol porazený. Vo Varadíne sa opäť pripojil ku Görgeyovi.
náhľad|János Thorma, Aradský mučeníci, olej na plátne, medzi 1893 a 1896, dnes Thorma János Múzeum, Kiskunhalas, Maďarsko 9. augusta 1849 odišiel do Aradu a so zvyškami svojej armády sa pripravoval na stret so Franzom von Schlikom, ale Görgeyho rozkaz mu v tom zabránil a nasledoval Görgeya do Világošu. Po bitke pri Vilagoši ho cisársky mimoriadny súd odsúdil na trest smrti obesením na hrade v Arade. 6. októbra 1849 bol ako piaty z trinástich odsúdených „aradských mučeníkov“ popravený.
Referencie
Iné projekty
Kategória:Popravení obesením Kategória:Uhorskí šľachtici Kategória:Uhorské vojenské osobnosti Kategória:Maďarské vojenské osobnosti