náhľad|Vstup presvätej Bohorodičky do chrámu, 14. storočie, Chrám Prótaton, Karyes
Manuel Panselinos (* koniec 13. storočia, Solún† 14. storočie, tamže) bol byzantský freskár a ikonopisec, ktorý pôsobil v okolí Solúna a hory Athos. Jeden z najvýznamnejších predstaviteľov macedónskej maliarskej školy. Všeobecne je považovaný za kľúčovú a najvplyvnejšiu osobnosť palaiologovskej renesancie.
Jeho tvorba sa vyznačuje kompozičnou súdržnosťounamiesto tradičného prísneho orámovania jednotlivých scén, typického pre jeho súčasníkov, vytváral plynulé naratívne celky. Manuel oživil bežne rigidné scény sviatkov tým, že svätcom dodal individualizované črty tváre a zaviedol náhodné žánrové motívy, ktoré sa odkláňajú od dovtedy zaužívaného schematizmu.
Originalita Panselinovej tvorby naznačuje jeho kontakt s umeleckými prúdmi v Konštantínopole, čo sa prejavuje v štýlovej rafinovanosti, harmonických proporciách postáv a v záujme o naturalistické detaily. Jeho diela predstavujú významný príspevok k vývoju byzantského maliarstva na prelome 13. a 14. storočia.
Meno Meno Manuel Panselinos je pravdepodobne pseudonym významného predstaviteľa macedónskej maliarskej školy pôsobiaceho na prelome 13. a 14. storočia. Pôvod slova panselinos vychádza zo starogréckeho slova (), čo znamená spln. To môže naznačovať symbolický význam alebo poetickú prezývku. Otázka historickej existencie Manuela Panselina a jeho presnej identity zostáva predmetom vedeckých diskusií. Objavili sa hypotézy, že išlo pravdepodobne prezývku Ioánna Astrapasa, príbuzný Michaéla a Eutychia Astrapasovcov. Nové technologické výskumy fresiek v Chráme Prótaton na hore Athos priniesli aj nálezy fragmentov gréckych nápisov, ktoré podporujú tieto úvahy. Príkladom je analýza rukopisu freskovej výzdoby Chrámu Prótaton v Karyes na hore Athos, ktorá preukázala zhodu písma s nápismi v rukopise Pneumatica (Gr. Z. 516, dnes Biblioteca Marciana, Benátky). Tento rukopis je pripisovaný Ioánnovi Astrapasovi.
Život O živote Manuela Panselina sa nezachovalo veľa priamych historických údajov. Jeho meno poznáme z maliarskej príručky tzv. Hermeneia od athoského mnícha a maliara Dionýza z Furny. V tomto diele je Panselinos uvádzaný ako vzorový ikonopisec, pričom Dionýz ho poeticky označil za umelca, ktorý „ako slnko svietil v Solúne“. Na základe tohto výroku sa okolie Solúna tradične považuje za miesto jeho narodenia a pôsobenia. Dionýz tiež zaznamenal niektoré diela, ktoré vytvoril Manuel Panselinos. Napriek tomu zostáva jeho presná identita predmetom odborných diskusií. V odbornej literatúre sa Manuel niekedy predbežne stotožňoval s členmi známej maliarskej rodiny Astrapasovcov, avšak bez jednoznačných dôkazov. Manuelovi súčasníkmi boli Geórgios Kallierges, Michaél a Eutychios Astrapasovci. Niektorí historici umenia predpokladajú, že Georgios Kalliergis mohol byť Manuelovým žiakom, a to na základe štýlovej príbuznosti ich maliarskeho rukopisu.
Dielo Manuel Panselinos je v súčasnosti vnímaný ako kľúčový predstaviteľ macedónskej maliarskej školy na prelome 13. a 14. storočia. Jeho tvorba ovplyvnila nielen gréckych, ale aj slovanských alebo talianskych umelcov tvoriacich v období nástupu ranej renesancie. Niekedy býva označovaný aj ako: „Giotto alebo Rafael Orientu“. Jeho tvorba sa odlišuje od diel Michaéla a Eutychia Astrapasovcov jemnejším realizmom, harmonickými proporciami postáv, menej expresívnym poňatím tvári, pokojný výraz, bohatý a vyvážený kolorit. V Manuelových dielach badať záujem o antikizujúce prvky, naturalistické detaily, architektonické pozadie a živú gestikuláciu.
Autorstvo a pripisované diela Na základe štýlovej analýzy je Manuelovi Panselinovi pripisovaný problematický súbor diel, napríklad fresky v Chráme Prótaton v Karyes a vo vonkajšom nartexe katolikonu Monastiera Vatopedi. Autorstvo tých to diel je sporné, pretože v okolí Solúna a hory Athos pôsobila okrem Panselina aj významná dvojica Michaél a Eutychios Astrapasovci. Významným medzníkom v recepcii bolo zaradenie jeho mena do maliarskej príručky Hermeneia od Dionýza z Furny. Dionýz kládol dôraz na napodobovanie Panselinovho rukopisu, čím výrazne ovplyvnil neskoršie atribúcie diel. Táto tendencia bola podporená tradíciou athoských mníchov, ktorí od 18. storočia začali pripisovať Panselinovi akékoľvek dielo vykazujúce podobnosť s ikonografiou a schémou fresiek v Chráme Prótaton. V priebehu 19. storočia sa meno Manuel Panselinos stalo takmer synonymom pre freskovú výzdobu chrámov na hore Athos. Na základe toho mu boli mylne pripisované nástenné maľby v chráme Monastiera svätého Panteleimona (15541574, nezachované), v Monastieri Chilandar (15711582, premaľované v rokoch 18031804) a vo vežiach (pyrgos) Monastiera Chilandar. Moderný výskum však tieto práce datuje do polovice 13. storočia, čím koriguje predchádzajúce omyly a prispieva k presnejšiemu pochopeniu umeleckého pôsobenia Manuela Panselina.
Počas reštaurátorského zásahu na freskách (práce boli ukončené v roku 1978) v Chráme Prótaton sa potvrdili predchádzajúce odborné predpoklady bádateľov ako Vladimir Georgievski, Gabriel Millet a Andreas Xyngopoulos o skoršom datovaní tvorby Manuela Panselina. Na základe nových poznatkov sa jeho dielo začalo spájať s obdobím palaiogovskej renesancie, konkrétne na prelome 13. a 14. storočia. Dominantné postavenie Panselina medzi majstrami Solúna a okolitých umeleckých centier bolo spochybnené po odkrytí fresiek v Chráme Bohorodičky Peribleptos v Ochride, ktoré boli signované maliarmi Michaélom a Eutychiom Astrapasovcami. Tieto diela predstavujú významný paralelný vývoj byzantského maliarstva v regióne. Ruský historik umenia Viktor Nikitič Lazarev podporil datovanie fresiek v Chráme Prótaton do obdobia prelomu 13. a 14. storočia. Svoje stanovisko opieral o štylistickú príbuznosť s inými pamiatkami z konca 13. storočia, najmä s dielami ochridských majstrov. Srbský historik umenia Vojislav Đurić identifikoval spoločné prvky medzi tvorbou Manuela Panselina a dielami Michaéla a Eutychia Astrapasovcov, ktoré považoval za hlavné prejavy štýlu ranej palaiologovskej renesancie. Medzi tieto prvky patrí záujem o antikizujúce motívy, využívanie maliarskych techník na vyjadrenie plasticity, naturalistické efekty (napríklad nečakané uhly pohľadu) a zobrazenie architektonických či každodenných predmetov na pozadí. Đurić zároveň poukázal na štýlovú identitu medzi freskami Chrámu Prótaton a fragmentom staršej výzdoby katolikonu Veľkej lavry.
vľavo|náhľad|Svätí Theodóros Stratélates a Theodóros Térón, 14. storočie, Chrám Prótaton, Karyes Grécki historici umenia, najmä Efthymios N. Tsigaridas, však rozlišujú medzi rukopisom Manuela Panselina a ochridských majstrov. V Panselinových dielach identifikujú rafinovanejší realizmus, schopnosť vyjadriť pokojný a introspektívny výraz tváre. Tváre na freskách v Chráme Prótaton sa vyznačujú rozmanitosťou veku, asketickými črtami a fyzickým zdravím, pričom nie sú také expresívne alebo prehnané ako portréty v Chráme Bohorodičky Peribleptos v Ochride (12941295) alebo v katolikone Monastiera Vatopedi (1311/1312). Diskusia o autorstve fresiek pripisovaných Manuelovi Panselinovi vyústila do rozsiahleho odborného výskumu, ktorý zahŕňa porovnanie ikonografie a charakteristických prvkov palaiologovskej renesancie. Významné paralely boli identifikované medzi monumentálnymi kompozíciami v Chrámoch Prótaton, Monastieri Vatopedi a Chráme Bohorodičky Peribleptos v Ochride, pričom sa analyzovali motívy ako Modlitba v Getsemanskej záhrade. Napriek podobnosti ikonografických vzorcov a farebnosti sa nejedná o doslovné opakovanie, ale skôr o využitie spoločných vizuálnych modelov, pravdepodobne odvodených z rukopisných miniatúr, ako napríklad z evanjeliára z roku 1285 (MS Ludwig II.5, fol. 68; dnes J. Paul Getty Museum, Los Angeles).
Fresky v parekklésiu Chrámu svätého Demetera v Solúne sa od 50. rokov 19. storočia pripisujú Panselinovi a stali sa predmetom hodnotenia Viktora Nikitiča Lazareva. Ten označil podsaditosť postáv za jediný znak klasického štýlu 13. storočia. Väčšina gréckych historikov umenia, vrátane Efthymia N. Tsigarida, sa však domnieva, že na výzdobe pracovali dvaja odlišní umelci. Obrazy svätých v dolnej časti naosusvätí Panteleimon, Juraj, Demeter a Kozma napriek zlému stavu vykazujú výraznú podobnosť s ich zobrazeniami v Chráme Prótaton. Tváre týchto postáv sú klasické svojou krásou, no chýba im expresívna grafická výraznosť typická pre diela Michaéla a Eutychia Astrapasovcov ako uviedol Efthymios N. Tsigaridas. Návrat k antickým vzorom, umožňuje zaradiť fresky v Chráme Prótaton nielen do kontextu súdobého byzantského maliarstva, ale aj do širšieho európskeho rámca. Kompozície s aktívnymi gestami postáv, konvenčnou hornatou krajinou, plastickými drapériami a bohatým koloritom sa objavujú aj v dielach ranej renesancie, napríklad v Giottových freskách v Cappella degli Scrovegni (13041306) v Padove. Obdobné črty možno nájsť aj na nástenných maľbách v Srbsku, ako sú fresky v Monastieri Sopoćani (okolo roku 1265).
Fresky v Chráme Prótaton náhľad|Ukrižovanie Krista, 14. storočie, Chrám Prótaton, Karyes Fresková výzdoba v chráme Prótaton predstavuje jedno z najvýznamnejších diel byzantského maliarstva obdobia palaiologovskej renesancie. Autorstvo týchto diel sa tradične pripisuje Manuelovi Panselinovi. Výmaľba chrámu sa vyznačuje mimoriadnou precíznosťou v detailoch, výraznou expresivitou a harmonickým spojením realistických prvkov s duchovnou symbolikou. Tieto kvality sú obzvlášť zreteľné v scénach Ukrižovania a Snímania z kríža, kde sa dramatickosť dosahuje prostredníctvom gest, mimiky a kompozície. Výraz tváre Panny Márie a žien, ktoré ju sprevádzajú, zdôrazňujú žiaľ a nárek nad Kristovým utrpením. Apoštol Ján po Kristovej pravici vyjadruje bolesť prostredníctvom držania tela. Za ním zobrazený rímsky stotník gestikuláciou vyjadruje strach a úctu pred Božou prítomnosťou.
Scéna Poslednej večere je koncipovaná ako introspektívna predohra k ukrižovaniu. Apoštoli sú zobrazení ako tichí svedkovia blížiacej sa tragédie, pričom ich tváre vyjadrujú melanchóliu a smútok. Týmto spôsobom sa vytvára psychologicky hlboká atmosféra, ktorá predznamenáva Kristovo utrpenie. Scéna modlitby v Getsemanskej záhrade na Olivovej hore je pozoruhodná kontrastom medzi uvoľnenými polohami spiacich apoštolov a výrazom apoštola Jakuba, ktorý stelesňuje bolesť a obavy z blížiacej sa zrady. Napriek vonkajšiemu pokoju kompozície sa v divákovi vyvoláva dojem dramatického vrcholu. Nasledujúca scéna Judášovej zrady preniká celou kompozíciou dynamickým kontrastom medzi pokojnou tvárou Krista, vyjadrujúcou prijatie Božej vôle, a náhlym pohybom Judáša. Apoštol Peter je zobrazený so zdržanlivým napätím, čím sa zvýrazňuje jeho vnútorný konflikt. Postava Piláta vyjadruje smútkom a hanblivosť, zatiaľ čo Kristov sklon hlavy a výraz tváre symbolizujú jeho podriadenosť Božej vôli. Scéna Nanebovzatia Panny Márie je rozvinutá na ploche viac ako šesť metrov. Výraz bolesti a straty je v tvárach apoštolov vyjadrený jemným držaním tela, čo pripomína reliéfy na antických sarkofágoch. Postava anjela vo vyobrazení Kristovho krstu vykazuje znaky klasického štýlu. Zobrazenie starca s delfínmi a tancujúcich detí poukazuje na umelcov záujem o neskoroklasické témy.
Atribuované diela Známe sú jeho štyri ikony s preukázaným autorstvom. Ikony svätého Mikuláša a Pantokrata sú v katolikone Veľkej lavry. V Monastieri Vatopedi sú ikony svätého Juraja a Demetera. Medzi umelecky najvydarenejšiu prácu možno považovať mozaikovú ikonu apoštola Jána Teológa. Ikona je zasadená do filigránového zlatého rámu, ktorého okraje zdobia emailové portréty svätých. Dielo sa nachádza vo Veľkej lavre. Pravdepodobne ide o prácu Michaela Panselina a jeho okruhu. Ďalšie jeho práce sa nachádzajú v Solúne a ďalších mestách v Macedónii.
Referencie
Ďalšia literatúra
Heslá v encyklopédiách a slovníkoch
Iné projekty
Externé odkazy Diela Manuela Panselina
Kategória:Narodenia v 13. storočí Kategória:Úmrtia v 14. storočí