Procesy s členmi Pohotovostných oddielov Hlinkovej Gardy v roku 1958 boli vyvrcholením úsilia československého komunistického štátneho aparátu vysporiadať sa v „roku procesov“ so zostávajúcimi bývalými podporovateľmi Hlinkovej Slovenskej ľudovej strany a zdiskreditovať katolícku cirkev. Hoci obsahom procesov bolo potrestanie brutálnych zločinov a vrážd v Nemeckej, Kremničke a Krupine na prelome rokov 1944 a 1945, na ktorých sa objektívne podieľali niektorí súdení členovia Pohotovostných oddielov Hlinkovej Gardy, procesy prebiehajúce paralelne v Bratislave a Banskej Bystrici mali politické pozadie. Boli využité na propagandu proti cirkvi, mali vopred určenú stratégiu a tresty boli vopred stanovené byrom ÚV KSS a ÚV KSČ. Piati obžalovaní (Leo Bunta, Ján Knápek, Jozef Rojko, Mikuláš Spišiak v bratislavskom procese a Ľudovít Laco v banskobystrickom) boli odsúdení na trest smrti. Poprava bola vykonaná 14. júla 1958 v Prahe.
Zločiny Udalosti v Krupine
Dňa 14. decembra 1944 v nočných hodinách príslušníci krupinského oporného bodu Einsatzkommanda 14 a 5. poľnej roty HG v Krupine v lokalite Starý Hostinec zavraždili 13 obyvateľov rómskeho a židovského pôvodu. Pred popravou boli zatknuté obete surovo bité a 2 Rómky boli opakovane znásilňované. Popravu mal podľa neskorších súdnych výpovedí svedkov zorganizovať veliteľ jednej z čiat 5. poľnej roty Ľudovít Laco na rozkaz nadporučíka Nemsilu.
Udalosti v Kremničke
Po potlačení Slovenského národného povstania došlo v Kremničke pri Banskej Bystrici k sérii masových popráv, ktoré od 5. novembra 1944 do 17. marca 1945 uskutočnila nacistická jednotka Einsatzkommando 14 v spolupráci so slovenskými Pohotovostnými oddielmi Hlinkovej gardy. Po týchto vraždách bolo v masových hroboch nájdených celkovo 747 obetí, časť hrobov však doteraz nebola odkrytá. Vzhľadom na množstvo zavraždených je masaker v Kremničke najväčším doloženým vojnovým zločinom spáchaným na území Slovenska.
Udalosti v Nemeckej
Po potlačení Slovenského národného povstania v dňoch od 4. do 11. januára 1945 vo vápenke v obci Nemecká uskutočnila nemecká nacistická jednotka Einsatzkommando 14 v spolupráci so slovenskými Pohotovostnými oddielmi Hlinkovej gardy masové popravy stoviek obetí. Miesto sa nachádza v Ráztockej doline a popravy sa tu uskutočňovali tajne, tak aby ich občania Nemeckej nespozorovali. Popravy dokázateľne vykonávali v prevažnej miere Nemci a gardisti z POHG konali zväčša len strážnu a asistenčnú službu, čo však nevylučuje individuálnu zodpovednosť niektorých gardistov. Bol to jeden z najväčších vojnových zločinov spáchaných na území Slovenska.
Povojnové retribučné súdy Budúci obžalovaní členovia POHG boli za svoju činnosť v rokoch 19441945 súdení už retribučným súdnictvom na základe nariadenia SNR č. 33 z roku 1945: Leo Bunta bol v roku 1945 odsúdený na 10 rokov, ale už v roku 1949 bol prepustený, Ján Knápek bol vo väzbe, ale pre nedostatok dôkazov bol prepustený, Ľudovít Laco bol odsúdený na 5 rokov odňatia slobody za zradu na povstaní, Jozef Rojko bol odsúdený za zradu na 16 rokov odňatia slobody a vo väzení bol až do procesu, Mikuláš Spišiak bol odsúdený na 10 rokov, ale po 6 a pol roku bol podmienečne prepustený, Lichtneker bol odsúdený na 30 rokov, Pavol Zauška na 20 rokov, Štefan Tóth na 20 rokov
Kvôli nedostatku informácií sa v tej dobe malo v prevažnej miere za to, že pri veľkých nacistických masakroch na Slovensku vraždili takmer výlučne Nemci.
Československo v druhej polovici 50. rokov Československom prebehla vlna politických procesov už v prvej polovici 50. rokov, v ktorých boli súdení „vnútorní nepriatelia“, bývalí partizánsku velitelia, nacionalisti, „kulaci", príslušníci cirkví, „buržoázie", ale aj ďalších nepohodlných skupín obyvateľstva. V druhej polovici 50. rokov sa socialistický blok zmietal vo vnútorných nepokojoch. Veľkú úlohu na medzinárodnej scéne hrali udalosti v Poľsku, no najmä v Maďarsku z roku 1956, ktoré ovplyvnili aj priebeh udalostí v ďalších krajinách východného bloku vrátane Československa. Pretrhnutie „atmosféry strachu" v susedných krajinách, ktorá bola jedným z nosných pilierov komunistického režimu, nezostalo ani v Československu bez odozvy. Československá strana sa snažila dokázať ZSSR ako hegemónovi bloku, že nie je ochotná pripustiť podobné udalosti ako sa odohrali v Maďarsku. Bola obnovená snaha vyrovnať sa s nacionalizmom, ktorý sa vnímal ako jeden z možných nástrojov rozvracania republiky. Politické pritvrdenie, ktoré nastúpilo v roku 1957, bolo predzvesťou vlny procesov, ktoré sa udiali v nasledujúcom roku, známom tiež ako „rok procesov". Terčom sa stali najmä predstavitelia Slovenskej republiky, ktorí sa stali vhodnými kandidátmi na obete politicky manipulovaných procesov. Do tohto rámca spadal aj proces s bývalými členmi POHG.
Boj proti ľudáctvu a nacionalizmu Prvým väčším vystúpením „proti vplyvom ľudáctva a nacionalistickým tendenciám" v roku 1958 bolo zasadnutie Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska 9.10. januára 1958. Člen politického Byra ÚV KSČ a prvý tajomník ÚV KSS Karol Bacílek tu rozvinul tézu o „skrytých ľudáckych elementoch", kedy bolo už síce ľudáctvo bolo porazené, ale jeho vplyv na Slovensku ešte stále zostal najmä medzi inteligenciou, v strednej vrstve a medzi menej uvedomelými roľníkmi. Bacílek sformuloval vo svojom prejave myšlienky o zásadnom význame boja strany proti buržoáznemu nacionalizmu a zvyškom ľudáctva. Do „boja" proti týmto „neduhom" mala strana a štátny aparát nasadiť najlepších odborníkov a ideológov.
Na nasadenie do akcie sa pripravovala aj Štátna bezpečnosť. Orgány ŠtB sa v priebehu roka pokúšali o rekonštrukciu „ľudáckej bázy" na Slovensku z funkcionárov HSĽS , HG, POHG a HM, ktorí mali byť dôkladne preverovaní a posudzovaní. V rámci celej akcie bolo zaistených 54 osôb, zahájili sa personálne čistky vo verejnej aj hospodárskej oblasti. Na akcii sa do mája 1959 podieľalo celkovo 175 spolupracovníkov ŠtB. Najvýznamnejším počinom ŠtB, resp. štátneho aparátu a strany bol v boji o vysporiadanie sa so zvyškami ľudáctva práve proces s členmi POHG. Podľa plánu ministerstvo vnútra vypracovalo mala ŠtB:
Proticirkevná agenda bola v rámci procesu cielenou a vopred pripravenou snahou o diskreditáciu cirkvi. Už v prvej fáze prípravy verejnej mienky pred plánovaným procesom sa poukazovalo na spojenie režimu Slovenskej republiky s cirkevnou hierarchiou. Podľa propagandy mal režim Slovenskej republiky zneužívať náboženské cítenie ľudu a „náboženskou demagógiou" mal viesť ľudí k poslušnosti. Tlač začala poukazovať na protiľudové učenie kresťanskej cirkvi a Vatikánu a následne odhaľovala odhaleniu ich spojenie s ľudovou stranou a režimom SR, ktorý „podľa pokynov Vatikánu (...) rozbíjal jednotný nástup robotníckej triedy proti fašizmu". Komunistická strana sa tak snažila zdiskreditovať nielen ľudáctvo, resp. „fašizmus", ale aj cirkev. Politické byro ÚV KSČ na pokyn ministerstva vnútra začalo napríklad s opätovným zatýkaním cirkevných predstaviteľov. Na základe správy Ministerstva vnútra zvýšenom pôsobení katolíckej cirkvi proti „marx-leninskému učení a proti našemu zřízení“ politické byro ÚV KSČ súhlasilo s opätovným zaistením Jána Vojtaššáka. Rátalo s jeho neskorším propagandistickým využitím v pripravovanom procese s členmi POHG, najmä v nadväznosti na jeho činnosť v Štátnej rade Slovenskej republiky, ktorá bola kontrolným a poradným orgánom prezidenta. „Ukáže-li se taková potřeba, bylo by účelné, vzhledem k odhalení pachatelů hromadních vražd na Slovensku, zdůraznit, že Vojtaššák byl v době tzv. slovenského státu členem státní rady, která byla nejvyšším státním orgánem a nese proto odpovědnost za zločiny jí podřízených orgánů, kterými byla i Hlinková garda a její pohotovostní oddíly."
Mali sa pripraviť vzorové procesy, ktoré mali mať široký dosah na domácu verejnú mienku a zahraničiu mali ukázať, že Československo je štátom, ktorý sa dokáže vysporiadať s akýmikoľvek snahami o vnútorné rozbitie. Úlohou bolo preto vybrať takých adeptov, pri odsúdení ktorých by bolo možné vysporiadať sa so zvyškami ľudáctva a cirkvou a viesť skrytý boj aj voči zvyškom slovenských samosprávnych orgánov. Výber padol na prípady brutálneho masového nacistického vraždenia v Nemeckej, Kremničke, Krupine a okolí (najmä známe vraždenie v lokalite Starý Hostinec). V týchto prípadoch sa vyskytovali aj mená katolíckych duchovných, Alberta Hederu a Leonarda Sliačana. Vraždenie sa objektívne uskutočnilo za asistencie príslušníkov POHG, takže procesy navodzovali atmosféru spravodlivého potrestania vinníkov.
Proces s príslušníkmi POHG Príprava procesu a vyšetrovanie Pri príprave procesu bolo potrebné vysporiadať sa s právnym problémom, nakoľko jednotliví obvinení v procese boli za svoju činnosť v rokoch 19441945 už raz súdení retribučným súdnictvom. Aby proces nemohol byť napadnutý pre porušenie zásady, že nie je možné súdiť za jeden čin dvakrát, došlo k preklasifikovaniu obžaloby na trestný čin vraždy, pomoci na vražde, spolupáchateľstva pri vražde, resp. vojenskej zrady...). Zároveň ešte pred začatím procesu boli (pri búraní komplexu banskobystrických kín Praha a Partizán a kúpeľov) údajne nájdené dovtedy neznáme dokumenty, na základe ktorých mohol byť začatý nový proces, kde by boli súdení obžalovaní na základe závažných skutočností.
Vyšetrovanie bolo zahájené už v priebehu prvých dvoch mesiacov roka 1958. Paralelne sa pripravovali dva procesy. V prípade „bratislavského" procesu vykonávala vyšetrovanie obvinených Krajská správa Ministerstva vnútra Žilina, vyšetrovanie v prípade „banskobystrického" procesu Krajská správa Ministerstva vnútra Banská Bystrica. Počas samotného vyšetrovania bol podľa všetkých indícií na vyšetrovaných vykonávali psychický či fyzický nátlak. Obzvlášť sa zamerali na cirkevných predstaviteľov, ktorí boli takisto vystavovaní fyzickému utrpeniu. Do cely Leona Buntu, hlavného obvineného v „bratislavskom" procese, bol nasadený agent Štátnej bezpečnosti (krycie meno „Juraj“), ktorého úlohou bolo od hlavnej osoby v plánovanom procese vyťahovať počas výsluchov zamlčiavané a popierané fakty týkajúce sa predovšetkým udalostí v Nemeckej, ako aj ďalších represívnych akcií čaty považskobystrického POHG na Pohroní. Agent „Juraj“ výsledky svojho monitoringu zaznamenával takmer každý deň do podoby súhrnných správ nadriadeným orgánom.
Krajské súdy v Žiline a Banskej Bystrici v dňoch 19.22. marca 1958 povolili obnovenie procesov. Vyšetrovanie bolo ukončené 30. marca 1958.
Voľba miesta procesu Kým v procese so skupinou „Leonard Sliačan“ a spol. bola za miesto konania navrhnutá (a schválená) Banská Bystrica, výber miesta procesu so skupinou „Leon Bunta a spol.“ trval dlhšie. Zvažovala sa Žilina aj Banská Bystrica, no nakoniec bola vybraná Bratislava, keďže boli „činy páchané ako v Banskobystrickom tak aj v Žilinskom kraji a .. medzi zavraždenými osobami sa nachádzali aj cudzí štátni príslušníci, členovia angloamerickej vojenskej misie, sovietski a francúzski partizáni". Hoci sa uvažovalo o využití koncertnej siene Povereníctva vnútra (alebo koncertnej sieni Československého rozhlasu) a Aule Univerzity Komenského (UK), no nakoniec sa odohral v pojednávacej sieni Justičného paláca.