Najvyšší vládca Ruska (), tiež označovaný ako Najvyšší vodca Ruska, bol hlavou štátu a najvyšším veliteľom ruského štátu, protiboľševickej vlády pod vojenskou diktatúrou nastolenou Bielym hnutím počas ruskej občianskej vojny. Takmer dva roky, od novembra 1918 do apríla 1920, boli armády Bieleho hnutia nominálne zjednotené pod správou ruského štátu, počas ktorého si ruský štát nárokoval byť jedinou legálnou vládou Ruska. Jediným držiteľom tohto úradu po väčšinu jeho existencie a jediným, kto oficiálne prijal tituly a funkcie najvyššieho vládcu, bol admirál Alexander Kolčak, ktorého do tejto funkcie zvolila Všeruská rada ministrov po prevrate 18. novembra, ktorý zvrhol Direktórium.

Všetci velitelia Bielych armád na juhu a západe Ruska, ako aj na Sibíri a Ďalekom východe uznali Najvyššieho vládcu; na prelome mája a júna 1919 sa generáli Anton Denikin, Jevgenij Miller a Nikolaj Judenič dobrovoľne podriadili Alexandrovi Kolčakovi a oficiálne uznali jeho Najvyššie velenie nad všetkými armádami v Rusku. Najvyšší veliteľ zároveň potvrdil právomoci veliteľov. Takmer dva roky Alexandra Kolčaka diplomaticky aj vojensky podporovali bývalé spojenecké mocnosti z prvej svetovej vojny. 4. januára 1920 Kolčak oznámil svoju rezignáciu a úrad Najvyššieho vládcu udelil Antonovi Denikinovi. Denikin pôsobil ako posledný úradujúci Najvyšší vládca ruského štátu, hoci neprijal ani tituly, ani funkcie tohto úradu, ktorý bol definitívne vyhlásený za zaniknutý 4. apríla 1920.

Založenie Direktórium prestalo fungovať v dôsledku udalostí z noci zo 17. na 18. novembra 1918, keď skupina kozáckych vojsk nasadených v Omsku zatkla riaditeľa Direktória N. D. Avksentieva, člena Direktória V. M. Zenzinova a zástupcu člena Direktória A. A. Argunova, ako aj námestníka ministra vnútra, šéfa tajnej služby E. F. Rogovského. Všetci zatknutí boli členmi Strany socialistických revolucionárov (eserov).

Ráno 18. novembra sa Rada ministrov zišla na mimoriadnom zasadnutí za účasti dvoch členov Direktória - P. V. Vologodského a V. A. Vinogradova, ktorí prediskutovali situáciu, uznala Direktórium za neexistujúce, oznámila, že prevezme plnú moc a dospela k záveru, že je potrebné investovať „plnú koncentráciu vojenskej a civilnej moci do rúk jednej osoby s autoritatívnym menom vo vojenských a verejných kruhoch“. V zásade bolo rozhodnuté „dočasne preniesť výkon najvyššej moci na jednu osobu, ktorá sa spolieha na pomoc Rady ministrov, pričom takejto osobe prideliť meno Najvyšší vládca“, po čom bolo vydané „Nariadenie o dočasnom usporiadaní štátnej moci v Rusku“ (tzv. „ústava z 18. novembra“), ktoré stanovilo najmä vzťah medzi Najvyšším vládcom a Radou ministrov.

Podľa Vologodského spomienok bol titul „Najvyšší vládca“ prijatý na zasadnutí Rady ministrov bez akýchkoľvek predbežných diskusií a sporov: „Keď sme sa dostali k otázke, koho si zvoliť za hlavu štátu, rozhodli sme sa dať mu meno „Najvyšší vládca“ a zabezpečiť ústavné záruky.“

Tajným hlasovaním členov Rady ministrov bol za najvyššieho vládcu zvolený viceadmirál A. V. Kolčak, ktorý bol zároveň povýšený na plného admirála. Kolčak vyhlásil svoj súhlas s voľbou a ako svoj prvý rozkaz v armáde oznámil prevzatie titulu najvyššieho veliteľa a určil hlavné smery nadchádzajúcej práce ako najvyššieho vládcu:

Keďže som prijal kríž tejto moci za mimoriadne ťažkých podmienok občianskej vojny a úplnej frustrácie štátnych záležitostí a života, vyhlasujem, že sa nevydám cestou reakcie ani katastrofálnou cestou straníctva. Mojím hlavným cieľom je vytvoriť bojaschopnú armádu, poraziť boľševikov a obnoviť právo a poriadok.“

Bola vytvorená ruská vláda, ktorá fungovala do 4. januára 1920.

Právomoci úradu Právomoci Najvyššieho vládcu do značnej miery kopírovali predrevolučnú ruskú legislatívu. Podľa článku 47 Zbierky základných zákonov „Guvernér štátu sa spoliehal na Radu vlády; a ani Vládca bez Rady, ani Rada bez Vládcu nemôžu existovať.“ Podľa článku 48 členov Rady vymenoval samotný Vládca. Do kompetencie Rady patrili „všetky prípady bez odvolania, s výhradou rozhodnutia samotného cisára a všetkých tých, ktoré sa dostanú k Nemu aj k Jeho Rade“ (podľa článku 50 všetky záležitosti týkajúce sa vedenia domácej a zahraničnej politiky). Podľa článku 51 „Vládca má rozhodujúci hlas“ pri prerokúvaní všetkých otázok.

Podľa „Ústavy z 18. novembra 1918“ zákonodarnú moc a iniciatívu vykonával Najvyšší vládca a Rada ministrov „kolektívne“. Rada ministrov bola poverená vedením predbežných prerokúvaní všetkých zákonov a ani jeden zákon nemohol nadobudnúť platnosť bez jej schválenia. Zároveň mal Najvyšší vládca právo „absolútneho veta“.

Symboly Ruská vláda 9. mája 1919 schválila symboly Najvyššieho vládcu - vlajku a zástavu s dvojhlavým orlom, ale bez znakov „kráľovskej“ moci.

Zrušenie náhľad|Vodca južného Ruska, Anton Denikin 24. júna 1919 bol s cieľom „zabezpečenia kontinuity a kontinuity vrchného velenia“ vymenovaný za vrchného veliteľa ozbrojených síl na juhu Ruska generálporučík A. I. Denikin.

Začiatkom decembra 1919 A. V. Kolčak nastolil u svojej vlády otázku „zrieknutia sa funkcie v prospech Denikina“. 22. decembra Rada ministrov ruskej vlády prijala nasledujúci dekrét: „S cieľom zabezpečiť kontinuitu a nástupníctvo celoruskej moci Rada ministrov rozhodla: prideliť povinnosti najvyššieho vládcu v prípade vážnej choroby alebo úmrtia najvyššieho vládcu, ako aj v prípade jeho rezignácie alebo jeho dlhej neprítomnosti, vrchnému veliteľovi ozbrojených síl na juhu Ruska, generálporučíkovi Denikinovi“.

4. januára 1920 bol A. V. Kolčak vydal v Nižneudinsku dekrét, v ktorom „vzhľadom na vopred uzavretý... prevod najvyššej všeruskej moci na vrchného veliteľa ozbrojených síl na juhu Ruska, generálporučíka Denikina“.

Referencie

Kategória:Vládcovia Ruska Kategória:Ruskí politici Kategória:Ruská občianska vojna