Napoleonov vpád do Ruska, ruská kampaň, druhá poľská vojna, v Rusku známa ako vlastenecká vojna roku 1812 (Отечественная война 1812 года) bola vojenská kampaň Napoleonských vojen, v ktorej francúzska armáda a jeho spojenci pod velením cisára Napoleona I. Bonaparta vpadli v lete roku 1812 do Ruskej ríše. Kampaň začala dňa 24. júna a skončila napokon dňa 25. decembra roku 1812.
V prvej etape vojny (jún až september roku 1812) ruská armáda ustupovala od poľských a pruských hraníc smerom k Moskve. Ruské velenie, ktoré chápalo, že jeho vojsko je slabšie sa vyhýbalo veľkému ozbrojenému stretnutiu. Napokon k nemu došlo na naliehanie cára Alexandra I., ktorý odmietol ustúpiť z Moskvy bez boja. Dňa 7. septembra roku 1812 došlo k bitke pri Borodine západne od Moskvy. Táto etapa sa skončila ruským ústupom a vypálením Moskvy.
Na začiatku druhej etapy vojny (október až december 1812) Napoleonova armáda manévrovala a snažila sa ustúpiť do zimoviska v oblastiach nespustošených vojnou, a potom sa stiahla k ruským hraniciam, prenasledovaná ruskou armádou, sužovaná hladom a zimou. Pri ústupe Francúzi utrpeli ďalšie ťažké straty, napr. v bitke pri Berezine medzi 26. a 29. novembrom roku 1812. Francúzsky cisár Napoleon I. Bonaparte opustil svoju zdecimovanú armádu dňa 5. decembra pri Vilniuse.
Vojna sa skončila takmer úplným zničením Napoleonovej armády, oslobodením ruského územia a presunom vojenských operácií na územia Varšavského vojvodstva a Nemecka v roku 1813 (pozri Vojna šiestej koalície).
Obnovenie Poľska V rokoch 1806 až 1807 prebiehali boje jednak medzi francúzskymi a pruskými armádami a zároveň potýčky medzi francúzskymi a ruskými vojakmi. Tieto vojny napokon viedli k vstupu francúzskej armády na poľské územie, pričom zároveň išlo o menšie zárodky pre obnovenie poľského štátu.
Dňa 5. decembra roku 1806 došlo k vzniku najvyšších poľských vojenských úradov vo Varšave, ktorých predsedami boli Ludwik Gutakowský, Michal Kochanowský a Jozef Poniatowský.
Dňa 14. januára roku 1807, keď sa Napoleon I. nachádzal vo Varšave, podarilo sa úspešne presadiť jeho plán a to konkrétne povolanie sedemčlennej Vládnej komisie, ktorá spravovala poľské kraje obsadené francúzskymi vojakmi v oblasti pruských dŕžav.
Dňa 7. júla roku 1807 bol uzavretý mier medzi francúzskou diplomaciou na jednej strane a pruskými a ruskými delegátmi na strane druhej v meste Tilsit. V podmienkach mieru bolo zakotvené taktiež to, že došlo k územnému vzniku Varšavského vojvodstva a to z väčšej časti pruských dŕžav v bývalom Poľsku s rozlohou 104 000 km2 spolu s 2, 6 milióna obyvateľov. Oblasť mesta Bialystok pripadla pod vládu Ruskej ríše. Samotný cisár Napoleon I. Bonaparte však nepoužíval pojem „Poľsko“.
Po kratšom čase, presnejšie dňa 22. júla roku 1807, nadiktoval francúzsky cisár Napoleon I. v meste Drážďany Ústavu Varšavského vojvodstva. Vznikla tak konštitučná monarchia, v ktorej bol zrušené nevoľníctvo. Bola daná sloboda vyznania ale aj rovnosť občanov pred zákonom vrátane šľachtických privilégií. Na čele krajiny stál vojvoda, ktorým bol saský kráľ menom Friedrich August I. z dynastie Wettinovcov. Nová dŕžava zostala závislá na Francúzskom cisárstve.
Predohra Po uzavretí mierovej zmluvy v júli roku 1807 v meste Tilsit vyjadrila cárska delegácia spojenectvo s francúzskym cisárom Napoleonom I., pričom práve Ruská ríša pristúpila ku kontinentálnemu systému. Zahranično-politické vzťahy sa však začali po čase zhoršovať, keďže ekonomika Ruskej ríše bola ešte väčšmi vo veľkých problémoch. Zároveň to boli najvyšší predstavitelia cárskej politiky, ktorí vyjadrili znepokojenie pre zasahovanie francúzskeho cisára do tradičných sfér vplyvu svojej politiky a to práve pre založenie a vznik Varšavského vojvodstva ako satelitného štátu Francúzskeho cisárstva.
Roku 1810 došlo k tomu, že Ruská ríša otvorila prístavy neutrálnym lodiam, čím prestala rešpektovať podmienky kontinentálnej blokády. Od roku 1811 prebiehali na obidvoch stranách vojnové prípravy. Na strane Ruskej ríše sa postavilo Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Írska, ktorá poskytovala ruskej armáde a jej veliteľom finančnú podporu.
Dňa 22. júna roku 1812 sa oficiálne začalo vojenské ťaženie armád pod velením cisára Napoleona I. Bonaparta smerom do Ruskej ríše. Súčasťou tohto vojnového plánu bolo taktiež viac než 100 000 poľských vojakov, z toho až 37 000 v rámci samostatného 5. zboru Veľkej armády na čele s kniežaťom Jozefom Poniatowským. Samotný cisár Napoleon I. ohlásil verejne to, že začala „druhá poľská vojna“.
Dňa 26. júna roku 1812 zasadal mimoriadny Sejm, ktorý ohlásil dokonca obnovu Poľského kráľovstva. O takmer mesiac po tejto udalosti, presnejšie dňa 11. júla roku 1812 sa stretol francúzsky cisár Napoleon I. Bonaparte spolu s poľskou delegáciou na čele s J. Wybickým, pričom práve vtedy vyjadril súhlas s obnovením poľsko-litovského štátu. V Litve sa medzitým dokonca začali vytvárať samosprávne orgány. Časť poľských štátnikov z východnej časti krajiny však rozhodla zotrvať v spolupráci s Ruskou ríšou, čím zásadne odmietla spojenectvo s Francúzskym cisárstvom reprezentovaným Napoleonom I.
Prvá fáza vojny Napoleon rozdelil svoje vojská na tri pochodové prúdy. Prvý smeroval pod vedením maršala Macdonalda cez Pobaltské štáty na hlavné mesto Petrohrad. Macdonald, ktorý disponoval hlavne pruskými oddielmi, nedokázal bez obliehacieho delostrelectva obsadiť Rigu, v ktorej sa opevnili jednotky gen. Essena. Veliteľ ruskej 1. armády gen. Barclay de Tolly napokon zastavil postup maršalov Macdonalda a Udina, čím zažehnal ohrozenie Petrohradu, ktoré zostal kryť zbor gen. Wittgensteina.
Hlavnému prúdu smerujúcemu cez Bielorusko po Smolenskej ceste na Moskvu velil sám Napoleon. Ruské sily 1. západnej armády boli rozptýlené od Baltského mora po mesto Lida v Bielorusku. Ich veliteľstvo sa nachádzalo vo Vilniuse. Veliteľom 1. armády bol generál pechoty Barclay de Tolly. Ruská armáda ustupovala cez Polotsk do Vitebska.
Ruská 2. západná armáda bola na začiatku invázie umiestnená v okolí Grodna (na západe Bieloruska) asi 150 km od 1. armády. Na čele 2. západnej armády stál P. I. Bagration. Rusom sa napodarilo spojiť obe armády a preto Bagration pod francúzskym tlakom ustupoval na Bobrujsk.
Pravé krídlo francúzskeho postupu na línií Brest – Kobrin – Pinsk kryl gen. Reynier.
V dňoch 4. až 6. augusta roku 1812 sa uskutočnila prvá veľká bitka medzi francúzskou armádou a jej spojencami na jednej strane a tou ruskou na strane druhej pri Smolensku. Skončila sa však nerozhodne. Ruská armáda napokon ustúpila smerom viac na východ.
Dňa 7. októbra 1812 prebehla otvorená bojová zrážka medzi francúzskou a ruskou armádou pri Borodine. Išlo o najkrvavejšiu vojenskú bitku počas celých Napoleonských vojen. Straty boli vysoké. Ruská armáda stratila na bojovom poli až 45 000 vojakov. Napoleon prišiel o takmer 30 000 vojakov. Vysoké obete sa prejavili taktiež v radoch vysokej generality. Ruská armáda prišla o 23 generálov. Francúzska strana zaznamenala stratu osem mŕtvych generálov a 42 ranených.
Po bitke pri Borodine sa 14. septembra 1812 francúzskej armáde podarilo obsadiť Moskvu. Ruské sily prenechali nepriateľovi mesto bez odporu. Ruská armáda krytá oddielmi gen. Miloradoviča mesto opustila bez boja. Následne ho však podpálili ruskí diverzanti, čím vznikol obrovský požiar. Po jeho skončení bolo mesto neobývateľné. Naopoleon považoval dobytie Mosvky za dôležitý politický úspech, avšak ruský cár Alexander I. odmietol s Napoleonom rokovať o prímerí. Najprv dňa 18. septembra francúzsky cisár Napoleon I. prostredníctvom riaditeľa výchovného ústavu generálmajora Ivana Akinfieviča Tutolmina oznámil, že si ruského cára Alexandra I. naďalej váži a rád by uzavrel mier. Napoleon mal naďalej v úmysle požadovať odstúpenie Litvy, potvrdenie kontinentálnej blokády a vojenského spojenectva s Francúzskom. Dňa 20. septembra poslal Napoleon I. list s návrhom mieru prostredníctvom I. A. Jakovleva (otca A. I. Gerzena). Tretiu žiadosť osobne tlmočil hlavnému veliteľovi ruských vojsk gen. Kutuzovovi gen. Jacques de Lauriston. Ani na jednu zo žiadostí Alexander neodpovedal.
Druhá fáza vojny Postup francúzskej armády do vnútrozemia Ruska, nárast násilia voči obyvateľstvu, požiare v Smolensku a Moskve, pokles disciplíny v Napoleonovej armáde a rabovanie francúzskych vojsk a ich spojencov, masakre civilného obyvateľstva viedli k rastúcemu odporu zo strany ruského obyvateľstva. Začala sa partizánska vojna a organizácia domobrany.
V Moskve sa Napoleon ocitol v pasci, prezimovať v meste zničenom požiarom bolo nemožné. Zásobovanie mimo mesta bolo neúspešné, rozťahané komunikačné línie Francúzov boli veľmi zraniteľné, armáda sa začínala rozpadávať. Napoleon sa začal pripravovať na ústup do zimných táborov niekde medzi Dnepropetrovskom a Dvinou.
Dňa 6. októbra ruské vojská zaútočili pri Tarutine na francúzsky predvoj pod velením maršala Murata, ktorý sledoval ruskú armádu. Po strate 4 000 vojakov a 38 diel. Murat ustúpil.Predtečenskij, A. V., Vasiliev, A. I., Fratkin, B., Otečestvennaja vojna 1812 g. Sbornik dokumentov i materialov. In: Tarle, E. V., (ed.), Izdateľstvo Adademii Nauk SSC, 198 s. (po rusky) Bitka pri Tarutine sa stala významnou udalosťou, ktorá znamenala prechod iniciatívy vo vojne na stranu ruskej armády. Na druhý deň Napoleon opustil Moskvu.
Ruské sily prinútili Francúzov ustupovať po tej istej trase, ktorou do krajiny vpadli. Bol to pás územia, ktorým ustupovali Rusi, ktorí aplikovali taktiku spálenej zeme, ako aj územie, ktoré francúzske sily spustošili a vydrancovali pri predošlom postupe. Pre francúzsku armádu to malo katastrofálne dôsledky. Nedostatok potravín ale aj chlad a šírenie chorôb armádu značne oslabili.
Dňa 24. októbra sa odohrala bitka pri Malojaroslavci. Mesto osemkrát prešlo z rúk do rúk. Nakoniec sa Francúzom podarilo obsadiť Malojaroslavec, ale Kutuzov zaujal opevnenú pozíciu za mestom, ktorú Napoleon neriskoval zaútočiť. K 22. októbru mala Kutuzovova armáda 97-tisíc regulérnych vojakov, 20-tisíc kozákov, 622 diel a viac ako 10-tisíc vojakov domobrany a milícií. Napoleon mal k dispozícii až 70-tisíc bojaschopných vojakov, kavaléria prakticky zmizla, delostrelectvo bolo podstatne slabšie ako ruské. Priebeh vojny teraz diktovala ruská armáda.
Dňa 25. novembra sa Napoleonovi I. podarilo šikovnými manévrami odlákať pozornosť admirála Čičagova na mesto Borisov a na juh od Bieloruského Borisova. Čičagov sa domnieval, že Napoleon má v úmysle prekročiť rieku v týchto miestach, aby sa skrátenou cestou dostal na cestu do Minska a potom sa vydal na spojenie s rakúskymi spojencami. Medzitým Francúzi postavili dva mosty severne od Borisova, po ktorých sa Napoleon v dňoch 26. – 27. novembra preplavil na pravý (západný) breh rieky Bereziny, odrazil slabý prieskumný oddiel Rusov.
Keď si uvedomil svoju chybu, admirál Čičagov dňa 28. novembra neúspešne zaútočil na Napoleona hlavnými silami na pravom brehu. Na ľavom brehu bol francúzsky zadný voj, ktorý bránil prechod, napadnutý prichádzajúcim zborom gen. Wittgensteina. Hlavná armáda veliteľa Kutuzova zostala pozadu.
Nečakajúc na prechod celej skupiny pozadu zostávajúcich Francúzov, pozostávajúcej z ranených, omrznutých, a tých, ktorí stratili zbrane, ako aj civilistov, Napoleon nariadil ráno dňa 29. novembra spáliť mosty. Hlavným výsledkom bitky pri Berezine bolo, že Napoleon unikol úplnej porážke v podmienkach výraznej prevahy ruských síl. V spomienkach Francúzov má prechod cez Berezinu rovnaké miesto ako najväčšia bitka pri Borodine. Francúzi stratili 30 000 padlých, Rusi asi 10 000.