Tung Pi-wu (, ; * 5. marca 1886† 4. apríla 1975) bol čínsky komunistický politik, od 30. do 70. rokov člen vedenia Komunistickej strany Číny. Do politiky sa zapojil od roku 1911, kedy vstúpil do Čínskej aliancie (tchung-meng-chuej), neskôr sa stal členom Kuomintangu a roku 1921 patril k zakladajúcim členom Komunistickej strany Číny. V komunistickej strane sa od začiatku 30. rokov venoval právnym otázkam, počas druhého zjednoteného frontu s Čou En-lajom a ďalšími udržiaval kontakty medzi komunistickou stranou a Kuomintangom. Od roku 1945 do konca života bol členom politbyra ÚV KS Číny, po založení Čínskej ľudovej republiky zastával úrady podpredsedu vlády (19491954), predsedu najvyššieho súdu (19541959), tajomníka ústrednej kontrolnej komisie KS Číny (19591975) a po zosadení predsedu ČĽR Liou Šao-čchiho roku 1968 vykonával do roku 1975 funkciu úradujúcej hlavy štátu.

Život

Mladosť a počiatky politickej kariéry v Kuomintagu a komunistickej strane Tung Pi-wu sa narodil v okrese Chuang-an na východe provincie Chu-pej v rodine statkára. Získal klasické vzdelanie, študoval aj na modernej strednej škole, krátko vyučoval. V roku 1911 sa pripojil k Čínskej alianci, tajnej proti-čchingskej spoločnosti, a zúčastnil sa povstania vo Wu-čchangu. V roku 1913 potom odišiel do Japonska študovať právo na Japonskej univerzite v Tokiu. Počas pobytu v Japonsku vstúpil do novovzniknutej Sunjatsenovej Čínskej revolučnej strany, z ktorej sa neskôr stal Kuomintang. V roku 1915 sa na príkaz Kuomintangu vrátil do Číny, aby organizoval odpor proti režimu Jüan Š’-kchaja v rodnom Chu-peji, kvôli čomu skončil na šesť mesiacov vo väzení. Po prepustení sa vrátil do Japonska, aby dokončil štúdium práva. V rokoch 1917-1918 pôsobil v nižšej funkcii v provinčnej administratíve v Chu-peji.

Potom odišiel do Šanghaja, kde sa prostredníctvom skupiny komunistických intelektuálov sústredených okolo Li Chan-ťüna prvýkrát zoznámil s marxizmom. Po návrate do Chu-peja roku 1920 založil vo Wu-chane strednú školu a tiež miestnu komunistickú organizáciu a (spolu s Čchen Tchan-čchiouom) sa ako jej reprezentant v roku 1921 zúčastnil zakladajúceho I. zjazdu Komunistickej strany Číny. Potom budoval provinčnú chupejskú organizáciu KS Číny, súčasne pracoval aj v Kuomintangu, v roku 1924 odišiel do Kantonu podieľať sa na organizácii zjednoteného frontu s komunistami, roku 1926 sa dostal do vedenia Kuomintangu, keď bol zvolený kandidátom ústredného výkonného výboru.

Od polovice 20. do polovice 40. rokov S rastúcim napätím medzi Kuomintangom a KS Číny sa však nakoniec v lete 1927 rozhodol postaviť na stranu komunistov. Pôsobil vo wuchanskej vláde kuomintangskej ľavice. Po jej porážke a po neúspechu povstania v Nan-čchangu sa musel vo Wu-chane skrývať, preto utiekol do Šanghaja a potom Japonska. Na osem mesiacov sa uchýlil do Kjóta a potom sa vydal do Sovietskeho zväzu. Tam v rokoch 1928-1931 navštevoval Medzinárodnú leninskú školu a moskovskú Sunjatsenovu univerzitu. Po návrate do Číny v roku 1932 odišiel do centrálnej sovietskej oblasti v provincii Ťiang-si, kde zastával funkciu politického riaditeľa Akadémie Červenej armády a riaditeľa ústrednej straníckej školy. Na II. všečínskom zjazde sovietov v januári 1934 bol zvolený za člena ústredného výkonného výboru Čínskej sovietskej republiky a dočasného predsedu jej najvyššieho súdu.

Zúčastnil sa Dlhého pochodu, po príchode sovietskej oblasti Šen-si-Kan-su-Ning-sia stál na čele komisie prešetrujúcej čistky proti údajným kontrarevolucionárom vykonávané doterajším vedením oblasti. Mnoho obetí čistiek bolo oslobodených a rehabilitovaných, vrátane Liou Č’-tana, zakladateľa sovietskej oblasti. Od jesene 1935 stál opäť na čele ústrednej straníckej školy (do apríla 1937). V tomto období patril k rešpektovaným komunistom staršej generácie, takzvaným „piatim starším z Jen-anu“, spolu s Lin Po-čchüom, Sü Tche-lim, Wu Jü-čangom a Sie Ťüe-cajom. Bol členom delegácie KS Číny (vedenej Čou En-lajom), ktorá rokovala s kuomintangskými generálmi a Čankajškom počas Sianského incidentu v decembri 1936. Z 20. rokov i predošlého obdobia až k roku 1911 si zachoval početné kontakty medzi kuomintangskými predstaviteľmi; najmä vo Wu-chane a okolí bol široko známy. Vedenie KS Číny to využilo a po obnovení oficiálnych stykov komunistov s Kuomintangom bol – vždy usmievavý a priateľský – jedným z hlavných komunistických vyjednávačov (vedľa najmä Čou En-laja, ktorý v 20. rokoch nadviazal nemenej široký okruh kontaktov). Od septembra 1937 viedol styčný úrad komunistickej 8. pochodovej armády v Si-ane. Roku 1938 pôsobil vo Wu-chane v jangc'ťiangskom byre ÚV (v ktorom sa podieľal na organizácii strany na kuomintangských územiach) a v styčnom úrade udržujúcom spojenie s kuomintangskou vládou. Od júla 1938 bol členom kuomintangskej Národnej politickej rady (rada zasadala vo Wu-chane, od októbra 1938 v Čunkingu, od roku 1944 sa nezúčastnil jej práce aj keď formálne zostal jej členom do roku 1947).

V novembri 1938 bol prijatý medzi členov ústredného výboru KS Číny (bol znovuzvolený na všetkých nasledujúcich zjazdoch strany do konca svojho života). Potom, čo v júni 1943 Čou En-laj odišiel z Čchung-čchingu do Jen-anu (kde sídlilo vedenie KS Číny), prevzal Tung Pi-wu vedenie komunistickej delegácie v Čunkingu (už predtým Čoua zastupoval a v prípade jeho choroby preberal vedenie delegácie). Ako jediný komunista v čínskej delegácii vedenej Sung C’-wenom sa zúčastnil zakladajúcej konferencie Organizácie Spojených národov v San Franciscu roku 1945.

Po roku 1945 Po VII. zjazde KS Číny roku 1945 bol zvolený za člena politbyra, ktorým bol opätovne volený do konca života. V rokoch 19461947 sa v delegácii KS Číny vedenej Čou En-lajom zúčastnil neúspešných rokovaní s Kuomintangom o mierovom urovnaní vzťahov. V marci 1947 sa vrátil do Jen-anu a v auguste 1948 prevzal funkciu predsedu severočínskej ľudovej vlády (do októbra 1949). Po zriadení Čínskej ľudovej republiky v októbri 1949 sa stal členom jej Ústrednej ľudovej vlády a podpredsedom štátnej administratívnej rady Ústrednej ľudovej vlády (do septembra 1954), v štátnej administratívnej rade viedol politický a právny výbor. Predsedal Čínskej spoločnosti pre politické vedy a právo (19531964). V októbri 1954 bol menovaný za predsedu Najvyššieho ľudového súdu (do apríla 1959) a súčasne vykonával funkciu podpredsedu Čínskeho ľudového politického poradného zhromaždenia (19541959). V marci 1955 bol zvolený za tajomníka ústrednej kontrolnej komisie KS Číny (do 1968). V apríli 1959 bol spoločne so Sung Čching-ling zvolený za podpredsedu Čínskej ľudovej republiky, po odvolaní Liou Šao-čchiho z úradu predsedu Čínskej ľudovej republiky vykonával funkciu úradujúcej hlavy štátu.

Po X. zjazde KS Číny roku 1973 bol zvolený za člena stáleho výboru politbyra. V januári 1975 boli zrušené úrady predsedu a podpredsedu ČĽR, náhradou sa stal podpredsedom stáleho výboru Celočínskeho zhromaždenia ľudových zástupcov.

V apríli 1975 zomrel vo veku 89 rokov. Pochovaný je na Papaošanskom revolučnom cintoríne v Pekingu. V oficiálnom nekrológu bol popísaný ako „jeden zo zakladateľov Komunistickej strany Číny, veľký marxista, vynikajúci proletársky revolucionár, otec-zakladateľ Čínskej ľudovej republiky“ a „zakladateľ čínskeho socialistického právneho systému“.

V roku 1991 bola na jednom z centrálnych námestí vo Wu-chane vztýčená Tung Pi-wuova socha. Jeho rodný dom bol premenený na múzeum. Zbierky jeho osobných vecí sú vystavované v Chupejskom provinčnom múzeu vo Wu-chane, samostatnú expozíciu má aj v múzeu a pohrebisku obetí povstania Chuang-ma (1927) vo východochupejskom okrese Chung-an.

Referencie

Iné projekty

Zdroj

Kategória:Úmrtia 2. apríla Kategória:Úmrtia v 1975 Kategória:Narodenia 5. marca Kategória:Narodenia v 1886 Kategória:Politici Kuomintangu Kategória:Čínski politici Kategória:Politici Komunistickej strany Číny