Svätý Nektários Eginský, vlastným menom Anastasios Kefalas (* 1. október 1846, Silivri† 8. november 1920, Atény) bol grécky pravoslávny teológ, spisovateľ, mních, kňaz a biskup, metropolita pentapolský. Býva považovaný za jednu z najvýraznejších osobností pravoslávneho sveta v 20. storočí.
Pravoslávnou cirkvou je uctievaný ako svätý a patrón duchovných vzdelávacích ustanovizní. Jeho sviatok pripadá na 9. novembra. Už počas života mal vykonať niekoľko zázrakov, jeho ostatky boli po otvorení hrobu myrovonné.
V Grécku i za jeho hranicami boli jeho menu zasvätené mnohé monastiere a chrámy. V roku 1994 bol pri Monastieri Najsvätejšej Trojice na ostrove Egina posvätený jeden z najväčších chrámov v Grécku zasvätených svätému Nektáriovi.
V roku 2021 o ňom bol natočený film O anthropos tou Theou (v preklade „Boží muž“).
Život
Raný život Nektários sa narodil 1. októbra 1846 vo východotráckej (a v tom čase osmanskej) Silivrii ako piate zo siedmich detí Dimostena a Vasiliki Kefalasovej-Balasisovej, rodenej Triandafillidisovej. Pri krste dostal meno Anastasios (Anastáz). Pochádzal z chudobného prostredia pravoslávnych Grékov, pôvodom azda z Epiru. Jeho otec bol námorníkom, jeho matka pochádzala zo vzdelanej rodiny. Veľký vplyv na Anastasiovo náboženské formovanie mala jeho stará matka.
Svoje rané vzdelanie získal Anastasios vo svojom rodnom meste. V roku 1860 odišiel do Konštantínopola, kde chcel získať ďalšie vzdelanie, no nakoniec pre nedostatok financií niekoľko rokov pracoval v tabakovom sklade. V extrémnej chudobe raz napísal list adresovaný Ježišovi Kristovi so žiadosťou o základné zásoby. Túto správu náhodou videl a prečítal istý bohatý obchodník, ktorý býval neďaleko Anastasia. Poslal mladému mužovi veľkú sumu peňazí, vďaka ktorej si mohol kúpiť oblečenie a obuv. Anastasiov zamestnávateľ sa však domnieval, že tovar ukradol a prepustil ho z práce. Situácia sa vysvetlila až po zákroku jeho dobrodinca.
V 60. rokoch 19. storočia sa Anastasios pokúsil presťahovať do Atén, no kvôli politickým nepokojom sa nakoniec vrátil do Konštantínopola. Jeho príbuzný z matkinej strany, Alexander Triandafillidis, ho zamestnal ako učiteľa na škole vo Fanare, kde Anastasios následne učil v nižších ročníkoch, kým sám súčasne študoval v ročníkoch vyšších. Už v tomto období sa hlboko zaujímal o kresťanstvo a učenie cirkevných otcov. Niekedy v tomto období pravdepodobne vykonal aj púť do Svätej zeme.
Mníchom, kňazom a doktorom teológie Po približne dvoch rokoch práce vo fanarskej škole odišiel ako dvadsaťročný na ostrov Chios, kde sa mali podľa niektorých prameňov v tom čase presťahovať aj jeho rodičia. Na ostrove pracoval Anastasios ako učiteľ v dedine Lithion. V roku 1873 však prenechal svoje miesto učiteľa svojmu bratovi Charalambovi a odišiel ako novic do Kláštora Nea Moni. 7. novembra 1876 zložil sľuby a prijal meno Lazar. Už o rok neskôr však, po vysviacke za diakona, prijal meno Nektários. Svätenie uskutočnil 15. januára 1877 chioský metropolita Gregor. V kláštore pôsobil Nektários ako tajomník a učil aj v kláštornej škole. Často cestoval ku skúsenejším mníchom, od ktorých získaval ponaučenia. Na Chiose absolvoval gymnaziálny kurz, no pre zemetrasenie z 22. marca 1881 musel záverečné skúšky skladať pri lýceu Varvakeion v Aténach. Zároveň bol zapísaný na Národnú univerzitu v Aténach na bohosloveckú a filozofickú fakultu. vľavo|náhľad|Alexandrijský patriarcha Sofronios IV. v roku 1892 Začiatkom júla 1881 pricestoval Nektários s viacerými odporúčacími listami do Alexandrie, aby sa predstavil tamojšiemu patriarchovi Sofroniovi IV. (18701899). Sofronios Nektária srdečne privítal a poskytol mu finančnú podporu na štúdium na Aténskej univerzite, kde následne Nektários šudoval a 28. októbra 1885 obhájil svoju dizertačnú prácu z teológie. Najneskôr počas tohto štúdia ovládol Nektários francúzštinu a latinčinu. Súbežne so štúdiom na univerzite však slúžil aj ako diakon vo viacerých aténskych kostoloch.
Biskup Nektários Po zisku diplomu odišiel Nektários pôsobiť do Alexandrie, kde bol 23. marca 1886 vysvätený patriarchom Sofroniom IV. v Chráme prepodobného Sávu za kňaza. Už v auguste získal hodnosť archimandritu a o tri roky neskôr (15. januára 1889) bol v Chráme svätého Mikuláša v Káhire vysvätený za biskupa, pričom bol menovaný metropolitom titulárnej metropolie Pentapolis.
Nektários sa rýchlo stal známym kazateľom. Prednášal kázne nielen v Káhire, ale aj v Alexandrii, Port Saide a ďalších mestách. Dlhodobo tiež pôsobil ako spovedník a rád pomáhal núdznym či staral sa o chorých a starších, ktorí boli v cirkevnej starostlivosti v nemocniciach a chudobincoch v Káhire. Podieľal sa tiež na rekonštrukcii viacerých chrámov. Nektáriova obľuba u pravoslávneho obyvateľstva v Egypte rýchlo rástla a zrejme pre strach z jeho vplyvu bol ohovorený u jeho dovtedajšieho patróna, patriarchu Sofronia. Presné výčitky, ktoré zazneli voči Nektáriovej osobe nie sú známe, mal však údajne rozsievať nepokoj a chcieť zaujať alexandrijský stolec. Okrem toho sa šírili aj chýry jeho údajnej nemravnosti. Nektários bol zbavený úradov v patriarcháte a nakoniec aj vyhnaný z Egypta. Oficiálnym dôvodom bola údajná neschopnosť Nektária „prispôsobiť sa egyptskému podnebiu“. Napriek krivde, ktorú mu Sofronios Nektáriovi spôsobil, si metropolita (aspoň podľa oficiálnych hagiografií) voči patriarchovi aj neskôr zachovával úctu a vďačnosť za predchádzajúce dobrodenia.
Život na gréckom vidieku Nektários sa po vyhnaní vrátil so Grécka, kde mal však ako vyhnaný biskup veľmi ťažké postavenie. V auguste 1890 prišiel do Atén, kde však trpel veľkou núdzou. Chcel sa utiahnuť na horu Athos alebo na Paros, no patraský a élidský metropolita Damaskin, ho presvedčil, aby zostal v Aténach a svojimi kázňami prinášal ľuďom úžitok. 27. októbra 1890 podal žiadosť Synode Gréckej cirkvi, aby mu bolo pridelené nejaké cirkevné miesto, kde by mohol pôsobiť. Synoda sa vyslovila za to, aby bol ustanovený za hierokéryxa (kazateľa) v kraji, kde bola osirelá eparchia. Na ministerstve pre cirkevné záležitosti a národné školstvo však vznikli v tejto veci ťažkosti, pretože Nektários nebol gréckym občanomVýchodná Trácia, kde sa narodil, zostávala pod tureckou vládou. Na prosbu Synody vydal aténsky starosta Timoleon Filimonas Nektáriovi potvrdenie, že je gréckym občanom a tak až v roku 1891 mohol začať pôsobiť ako kazateľ na ostrove Eubója. Ohováranie však Nektária sprevádzalo na novom pôsobisku, takže veriaci kazateľovi spočiatku príliš nedôverovali. Situácia sa zmenila až po vyslaní osobitného poverenia, ktorý oboznámil veriacich s tým, že Nektários sa stal obeťou ohovárania a treba mu prejavovať náležitú úctu.
Napriek spomínanému vývoju prechovával grécky klér voči Nektáriovi nedôveru. Miestny metropolita mu taktiež nedovolil sláviť počas svojich ciest po kraji Božskú liturgiu. Už v roku 1892 sa objavili snahy o Nektáriovo preloženie, no nakoniec k nemu v dôsledku odporu veriacich došlo až o rok neskôr, keď bol premiestnený do okresov Ftiotidos a Fokidos. Nektáriova situácia sa zmenila v roku 1894, keď sa stal (možno na príhovor kráľovnej Oľgy) riaditeľom cirkevnej školy Rizario v Aténach.náhľad|vľavo|Svätý Nektários Eginský, ikona na dreve, Grécky pravoslávny monastier svätého Antona, Florence, Arizona
Riaditeľom školy Nektáriovo vedenie cirkevnej školy bolo hodnotené pozitívne. Sám sa neváhal chopiť aj podradnejších prác a všemožne podporoval svojich študentov. Časť peňazí, ktoré dostával za bohoslužby alebo ktoré mu daroval aténsky metropolita, používal na pomoc núdznym seminaristom a chudobným veriacim. Zvyšné prostriedky vynakladal na vydávanie kníh, z ktorých väčšinu rozdával bezplatne, a neskôr na obnovu Monastiera Najsvätejšej Trojice na Egine. Popri vedení školy Nektários slúžil a kázal v chrámoch aténskej metropolie a organizoval duchovné besedy pre farských klerikov. Opakovane tiež navštevoval asketických mníchov, vrátane tých na hore Athos, pričom s viacerými udržiaval bohatú korešpondenciu.
Časť pravoslávneho sveta čakala, že sa po smrti patriarchu Sofronia IV. (1899) stane novým alexandrijským patriarchom. Na podnet niektorých egyptských Grékov predložil svoju kandidatúru na patriarchálny stolec, no neskôr ju stiahol, keď pochopil, že klérus podporuje budúceho patriarchu Fótia (19001925). Kláštor v Egine Po tom, čo sa na Nektária v roku 1904 obrátila skupina žien, rozhodol sa pre nich vybudovať Monastier Najsvätejšej Trojice na ostrove Egina (Aegina, Ejina). Na ostrove už kedysi monastier existoval, no oficiálne zanikol niekedy v 19. storočí. Zo stredovekého komplexu sa zachovala iba vonkajšia stena, chrám zasvätený ikone Bohorodičky zvanej „Životodarný prameň“ a dve kélie, v ktorých v roku 1904 žili z almužien veriacich tri mníšky. V októbri 1904 sa Nektários stretol s aténskym metropolitom Feoklitom a po získaní jeho súhlasu požehnal svojim duchovným dcéram usadiť sa na Egine. „Duchovné spoločenstvo panien“ () bolo usporiadané na princípe spoločného života. Nektários budúcim mníškam podľa možností finančne pomáhal. Zásobil ich spoločenstvo relikviami a knihami. Bohoslužby v spoločenstve slúžili farskí kňazi a hieromnísi z Monastiera Chrysleondissa.
náhľad|Ikona svätého Nektária
V roku 1907 ostala chalkidská a karystijská eparchia bez biskupa a obyvatelia Eubóje sa obrátili na Synodu s prosbou, aby na jej čelo dosadila Nektária. Táto žiadosť však nebola vypočutá a za nového biskupa bol ustanovený Chrysanthos, igumen galatakijského monastiera. Začiatkom roku 1908 sa Nektáriov zdravotný stav výrazne zhoršil. 7. februára toho istého roku podal žiadosť o odstúpenie z funkcie riaditeľa rizárskeho seminára. Po tom, čo bolo žiadosti vyhovené, žil až do konca svojho života na Egine, kde dvanásť rokov duchovne spravoval tamojší monastier. Medzi rokmi 1904 a 1920 boli z jeho osobných prostriedkov postavené Chrám Najsvätejšej Trojice (posvätený 2. júna 1904), niekoľko kélii, kuchyňa, trapeza, sklad, hostinec a dom, v ktorom býval Nektários a osobitne významní hostia. Z peňazí niekoľkých mníšok a z darov laikov boli vybudované ostatné kélie a vykopané nádrže na dažďovú vodu. Nektários venoval osobitnú pozornosť pestovaniu záhrady. Ako jednoduchý kňaz vykonával všetky bohoslužobné obrady a duchovne viedol sestry, ktorých počet do konca jeho života dosiahol 38.
náhľad|vľavo|Svätý Nektários Eginský, freska, Kostol Najsvätejšej Trojice, Kerameikos, Grécko
Počas Nektáriovho života nezískal Monastier Najsvätejšej Trojice oficiálnu registráciu od cirkevných ani štátnych úradov. Nektários niekoľkokrát posielal listy na ministerstvo pre cirkevné záležitosti, Synode i aténskemu metropolitovi Feoklitovi, no prerokovanie tejto veci sa stále odkladalo. Ďalšou skúškou, ktorá Nektária postihla, bolo obvinenie z nemravnosti, ktoré proti nemu vzniesla obyvateľka Eginy menom Irina (podľa inej verzie jeho života Lazuria), podľa ktorej mal mať ľúbostný vzťah s jej dcérou Máriou. Na Eginu prišiel súdny splnomocnenec, ktorý v kláštore viedol vyšetrovanie a obvinenia proti Nektáriovi boli stiahnuté až po tom, čo dievča vyšetrili dvaja lekári z Atén a uznali ju za pannu. Irina bola následne odsúdená za ohováranie a vyhostená na Skiathos.
náhľad|Hrob svätého Nektária v Egine
Nektários zomrel v novembri 1920 po ťažkej chorobe v aténskej nemocnici Aretaieion. Jeho pozostatky boli prenesené do kláštora, ktorý vybudoval na Egine, kde boli pochované na nádvorí.
2. septembra 1953 bol jeho hrob otvorený, pričom z jeho ostatkov mala vychádzať myrová vôňa. Konštantínopolským patriarchom Athinagorasom I. bol 20. apríla 1961 oficiálne vyhlásený za svätého. 10. novembra toho istého roku boli Nektáriove ostatky prenesené do hlavného chrámu Monastiera Najsvätejšej Trojice. Prvé oficiálne slávenie Nektáriovej pamiatky sa konalo 3. až 6. novembra 1961 na Egine. Od toho istého času sa slávi aj deň prenesenia svätých ostatkov (3. septembra).
Dielo