Theokritos (Theokritos; * cca 300 pred Kr., Syrakúzy – † po r. 260 pred Kr.) bol starogrécky básnik zo Sicílie (Magna Graecia), ktorý je považovaný za zakladateľa a najvýznamnejšieho predstaviteľa bukolickej poézie.Encyclopædia Britannica, s.v. Theocritus. Pôsobil v období helenizmu a jeho dielo zásadne ovplyvnilo rímsku (najmä Vergília) aj neskoršiu európsku literatúru.

Biografia O Theokritovom živote sa zachovalo len málo spoľahlivých informácií, ktoré možno vyvodiť z jeho spisov, hoci k nim treba pristupovať opatrne. Narodil sa v syrakúzskej kolónii na Sicílii okolo roku 300 pred Kr. (iné pramene uvádzajú aj rok 315 pred Kr.).Humbert, J. – Berguin, H.: Histoire illustrée de la littérature grecque. Didier, 1966, s. 348. Sám sa hlásil k Syrakúzam a vo svojej 11. idyle označuje mýtického Kyklopa Polyféma za svojho „krajana“ (v zmysle Sicílčana).Clark, E. C.: Theocritus. In: Chisholm, H. (Ed.): Encyclopædia Britannica, Vol. 26. Cambridge University Press, 1911, s. 760–761.

Theokritos pravdepodobne strávil časť života na ostrove Kos, kde podľa dohadov študoval lekárstvo a poéziu u slávneho básnika Filéta. Práve prostredie ostrova Kos a jeho bohatá flóra sa výrazne premietli do jeho bukolických básní. Neskôr pôsobil v južnej Itálii, vo východnej časti egejskej oblasti a napokon v Alexandrii za vlády Ptolemaia II. Filadelfa, kde písal o každodennom živote mesta (napr. báseň Pharmakeutria).

Údaje o jeho rodičoch (otec Praxagoras a matka Filinna) nesú známku autenticity a vyvracajú staršiu teóriu založenú na chybnej interpretácii 7. idyly, podľa ktorej bol synom istého Simicha.

Literárna tradícia a autorstvo Už v staroveku vznikli dve zbierky jeho diel: jedna obsahovala básne, ktorých autorstvo bolo pochybné (bukolický korpus), a druhá bola prísnym výberom prác pripisovaných priamo Theokritovi.

Záznam o týchto redakciách sa zachoval v dvoch epigramoch. Prvý pochádza od gramatika Artemidóra z Tarzu (pôsobil v 1. stor. pred Kr.), ktorý bol prvým editorom týchto básní. Hovorí: „Múzy vidieckych piesní boli kedysi rozptýlené, ale teraz sú všetky spolu v jednom ohrade, v jednom stáde.“Hopkinson, N.: Theocritus: Encomium of Ptolemy Philadelphus. University of California Press, 2015, s. 7–8. Druhý, anonymný epigram, zdôrazňuje: „Chioský (básnik) je niekto iný, ale ja, Theokritos, ktorý som napísal tieto básne, som jeden z mnohých občanov Syrakúz... a Múza, ktorú som si osvojil, nie je cudzia.“

Encyklopédia Suda mu okrem známych bukolík pripisuje aj rozsiahly zoznam ďalších žánrov a diel (napr. Dcéry Proitove, Nádeje, Hymny, Hrdinky, Žalospevy, Lyrické básne, Elégie, Iamby a Epigramy). Moderná literárna veda je však k tomuto zoznamu skeptická a predpokladá, že ide o neskoršiu kompiláciu diel rôznych autorov, ktoré boli omylom združené pod Theokritovým menom.

náhľad|Ilustrácia k 1. idyle (Thyrsis), autor Barent de Bakker (1779, knižnica Paláca mieru)

Tvorba Theokritos zložil vyše 30 básní, zlomkov a epigramov, ktoré sa súhrnne označujú ako Idyly (krátke básne), hoci nie všetky majú vidiecky charakter. Písal prevažne v hexametroch. Hlavný rozdiel medzi jeho dielami spočíva v prostredí: dej bukolík je zasadený na vidiek, zatiaľ čo mimy sa odohrávajú v mestskom prostredí.

Bukoliky (pastierske básne) Theokritos je považovaný za vynálezcu bukolickej poézie. Najslávnejšími bukolickými básňami sú Idyly 1, 6, 7 a 11. V nich vytvoril literárny typ pastiera, ktorý uprostred prírody hľadá útechu v piesni. Viaceré ďalšie bukoliky (napr. 4 a 5) sú písané formou súťažného dialógu (amoebaean poetry), kde druhý spevák varíruje tému prvého. Tieto básne sú zasadené do okolia mesta Krotón, čo naznačuje básnikovu osobnú znalosť južnej Itálie.

Obsah vybraných bukolických idýl Theokritove básne často využívajú formu súťažného spevu medzi pastiermi, ktorý sa končí buď remízou, alebo rozhodnutím rozhodcu.

Idyla VI (Pastieri hovädzieho dobytka): Dva pastieri, Dafnis a Damoitas, improvizujú pieseň, ktorá paroduje príbeh Kyklopa Polyféma zaľúbeného do nymfy Galateie. V Dafnidovej časti sa Galateia márne snaží upútať Polyfémovu pozornosť tým, že hádže jablká do jeho psa. Damoitas odpovedá monológom Polyféma, ktorý sa rozhodol nechať Galateiu ešte chvíľu čakať, pričom si pochvaľuje, že jeho jediné oko mu v skutočnosti celkom pristane. Končí sa bez víťaza: „Damoitas pobozkal Dafnida, keď skončili; ten mu daroval píšťalu a on mu na oplátku dal umelecky zhotovenú flautu. [...] Víťaza však nebolo, lebo obaja spievali bezchybne.“

Idyla VIII (Dafnis, Menalkas a Aipolos): Táto idyla (niekedy považovaná za neautentickú) tvorí protiklad k šiestej. Taktiež spracúva súťaž v speve medzi dvoma pastiermi (Dafnisom a Menalkom), no tu o výsledku rozhoduje rozhodca. Pastieri improvizujú v striedavých strofách. Víťazom sa stáva Dafnis: „To potešilo víťazného chlapca, zatlieskal rukami a vyskočil, ako skáče srnča k svojej matke. [...] Odvtedy sa Dafnis stal prvým medzi pastiermi a ešte ako mladík sa oženil s nymfou Nais.“

Mimy (scénky z mesta) Na rozdiel od bukolík sa mimy odohrávajú v mestskom prostredí. Zachovali sa tri hlavné diela (Idyly 2, 14 a 15), ktoré sú vysoko cenené pre svoj realizmus a živé zobrazenie antického života.

Idyla 2 (Čarodejnica): Simaitha, opustená milencom Delfidom, rozpráva mesiacu príbeh svojej lásky a vykonáva magické rituály, aby ho získala späť. Idyla 14 (Aischines): Aischines rozpráva o hádke so svojou milenkou a dostáva radu, aby odišiel do Egypta a vstúpil do armády Ptolemaia II. Idyla 15 (Syrakúzanky): Postavy Gorgo a Praxinoa idú v Alexandrii na festival Adónisa. Ich hašterenie a zachytenie „hlasu ľudu“ (voces populi) v dave patrí k najživším obrazom v celej antickej literatúre.

Iné žánre Okrem vyššie uvedených zložil Theokritos aj básne, ktoré stoja mimo hlavných kategórií: Idyla 12: Venovaná krásnemu mládencovi. Idyla 18: Svadobná pieseň (epithalamion) pre Helenu. Idyla 26: Príbeh o vražde Penthea. Jej pravosť bola spochybňovaná kvôli drsnému jazyku, no podľa mnohých bádateľov (vrátane Chisholma) išlo o autorov úmysel dosiahnuť realistický dramatický efekt.

Ukážka z tvorby Príkladom jeho bukolickej poézie je pasáž z prvej idyly, v ktorej k umierajúcemu pastierovi Dafnidovi prichádzajú bohovia a pastieri, aby zistili príčinu jeho trápenia:

„Začnite, milé Múzy, nuž začnite pastiersku pieseň! Prvý sem zavítal z pohoria Hermes a vraví: ‚Dafnis,‘ ‚ktože ťa toľko súži, môj milý, po kom tak túžiš?‘ Začnite, milé Múzy, nuž začnite pastiersku pieseň! Prišli pastieri dobytka i kôz, aj ovčiari prišli – všetci sa pýtali, čo ho tak rmúti. Priapos prišiel so slovami: ‚Dafnis, prečo sa trápiš? Veď to dievča po všetkých studničkách behá sem-tam a po všetkých hájoch – všade ťa hľadá. Ty neohrabaný milovník: nevieš si rady.‘ [...] Pastier však neodpovedal: prehorkú lásku nosil v svojom srdci ďalej, až kým ju nedoniesol k hrobu.“ — (Idyly I, 78 – 95)Theokritos: Idyly. Preklad: Rudolf Kuthan. Praha: J. Otto, 1905, s. 14.

Epika a hymny Medzi Theokritovými idylami sa nachádza niekoľko diel s epickým charakterom, ktoré sa štýlovo približujú tvorbe Kallimacha alebo Apollónia z Rodosu.

Chválospevy (Hymny): V Idyle 16 oslavuje syrakúzskeho tyrana Hiérona II., v Idyle 17 egyptského kráľa Ptolemaia II. a v Idyle 22 božské dvojčatá Dioskurmi. V básni venovanej Hiéronovi autor personifikuje svoje básne ako „Charitky“ (Grácie) a predpovedá Sicílii mier po vyhnaní nepriateľov. Mytologické epyllia: Idyla 13 rozpráva príbeh o Hylasovi a nymfách, zatiaľ čo Idyla 24 opisuje detstvo a mladosť hrdinu Herakla. Tieto básne sa vyznačujú plastickým opisom deja (tzv. word-painting).

Práve chválospevy 16 a 17 sú kľúčové pre datovanie básnikovho života. Báseň pre Ptolemaia (Idyla 17) oslavuje jeho manželstvo so sestrou Arsinoé II., ku ktorému došlo v roku 277 pred Kr. Keďže nápisy potvrdzujú smrť Arsinoé v roku 270 pred Kr., táto báseň aj Idyla 15 museli vzniknúť v tomto časovom rozmedzí. Chválospev na Hiérona II. je pravdepodobne starší (cca rok 275 pred Kr.), pretože v ňom Theokritos vystupuje ešte ako chudobný básnik hľadajúci mecenáša, zatiaľ čo v alexandrijských básňach pôsobí ako finančne zabezpečený autor.

Lyrická tvorba Theokritos je autorom najmenej dvoch lyrických básní (28 a 29) napísaných v aiolskom dialekte a v aiolskom metre. Idyla 28: Elegantná báseň, ktorú básnik daroval spolu s ozdobným praslenom Teugenis, manželke svojho priateľa lekára Nicia z Milétu, pri príležitosti svojej cesty do tohto mesta. Idyla 29: Milostná báseň s témou podobnou Idyle 12. V roku 1864 bola objavená ďalšia podobná báseň, ktorú moderní editori taktiež pripisujú Theokritovi pre jej štýlovú príbuznosť.

Sporné a nepravé diela Niekoľko básní v tradičnom korpuse Idyll je dnes považovaných za diela neskorších imitátorov: Idyla 19 (Láska kradnúca med): Anonymná báseň, ktorej poňatie boha Erota nezodpovedá Theokritovmu štýlu. Idyla 21 (Rybári): Hoci je vysoko oceňovaná pre svoj morálny apel (človek má pracovať, nie snívať) a realistický opis starého rybára, pravdepodobne ide o dielo imitátora Leonida z Tarentu. Idyla 25 (Herakles, zabijak leva): Anonymné dielo, ktoré vykazuje znaky neskoršieho pôvodu.

Okrem Idyll sa pod Theokritovým menom zachovalo aj 22 epigramov v zbierke Anthologia Graeca, hoci aj pri mnohých z nich je autorstvo neisté.

Hodnotenie a vplyv Theokritos nebol len básnikom idylickej prírody, ale aj majstrom psychologického realizmu. Jeho pastieri nie sú umelé literárne postavy, ale skutoční ľudia so svojimi chybami a drsným jazykom.Yourcenar, M.: La Couronne et la Lyre. Paríž: Gallimard, 1979, s. 315–317. ISBN 978-2070322565. Jeho dielo ovplyvnilo rímskych básnikov, predovšetkým Vergília a jeho zbierku Bucolica, čím položil základy celej európskej pastierskej tradícii, ktorá pretrvala až do novoveku (napr. u francúzskych parnasistov).

Referencie

Literatúra

Iné projekty

Externé odkazy Theocritus na Encyclopædia Britannica (po anglicky) Theocritus: Idylls (preklady vybraných idýl) (po anglicky)

Kategória:Básnici starovekého Grécka Kategória:Narodenia v 4. storočí pred Kr. Kategória:Úmrtia v 3. storočí pred Kr.