Proces so skupinou „Trojan a spol.“ 13.16. október 1953 pred senátom Najvyššieho súdu v Prahe bol jedným z politických procesov v Československu proti partizánskemu veliteľovi Jozefovi Trojanovi. Trojan bol zatknutý 21. decembra pre podozrenie z protištátnej činnosti, neskôr bolo obvinenie zmenené na sabotáž. Po zatknutí bývalého generálneho tajomníka Rudolfa Slánského bol Jozef Trojan automaticky zaradený medzi jeho spolupracovníkov napojených na „protištátne sprisahanecké centrum“. Nakoniec bolo podané trestné oznámenie na skupinu vrahov, sabotérov a iných nepriateľov z radov bývalých zamestnancov kapitalistického koncernu Baťa. Hlavným bodom obvinenia bolo zabitie štyroch pracovníkov Baťových závodov podozrivých z kolaborácie s Nemcami v apríli 1945 príslušníkmi miestnej milície zloženej z bývalých členov Trojanovej brigády Pavel. Jozef Trojan, Pavel Lukačka a Peter Lupták boli Najvyšším súdom v Prahe odsúdení na trest smrti, Václav Pauček a Josef Krocnar mali stráviť vo väzení 25 rokov, Pavel Glenda 19 a Elemír Ďurech 13 rokov.
Jozef Trojan Jozef Trojan (* 25. marec 1906, Horní Heřmanice – † 29. december 1953, Praha bol počas Slovenskej republiky správcom veľkostatku Baťových závodov v Baťovanoch (terajšie Partizánske). Stal sa jedným z organizátorov protifašistického odboja v Baťovanoch a počas Slovenského národného povstania bol veliteľom partizánskej brigády Pavel. V apríli 1945 po oslobodení Baťovian príslušníci miestnej milície zloženej z bývalých členov brigády zabili štyroch pracovníkov Baťových závodov, ktorí boli podozriví z kolaborácie s Nemcami. Išlo o Gustávu Časnochu, Zoltána Rettegyho, Jána a Milana Luptáka. Pri zatýkaní Jána a Milana Luptáka bola prítomná aj jeho snúbenica Mária Osvaldová a tú ako nepohodlnú svedkyňu tiež zlikvidovali. Jozef Trojan sa po vojne stal riaditeľom bývalých Baťových závodov v Baťovanoch, ktoré boli premenované na Závody 29. augusta – ZDA. Po zrušení národnej správy nad firmou Baťa bol menovaný oblastným riaditeľom Československých kožiarskych a gumárenských závodov.
Vstúpil do Komunistickej strany Slovenska (KSS) a ešte v roku 1945 bol delegovaný na zjazd KSS do Žiliny, kde sa začala formálna činnosť slovenskej komunistickej strany. Stal sa členom Okresného výboru KSS v Topoľčanoch a Krajského výboru KSS v Nitre. V rokoch 19451946 bol poslancom Dočasného Národného zhromaždenia za KSS, kde bol členom výborov branného a priemyselného. Zotrval tu do parlamentných volieb v roku 1946. Ako delegát sa v máji 1949 zúčastnil IX. zjazdu KSČ. Vzhľadom na tieto okolnosti poznal takmer každého, kto na Slovensku niečo znamenal, vrátane ústrednej postavy slovenskej štátobezpečnostnej služby Teodora Baláža, predsedu KSS Viliama Širokého, generálneho tajomníka KSS Štefana Bašťovanského, predsedu Zboru povereníkov Gustáva Husáka, tajomníka ÚV Júliusa Ďuriša, ale aj ministra vnútra Václava Noska, ministra obrany Ludvíka Svobodu či generálneho tajomníka ÚV KSČ Rudolfa Slánského.
Zatknutie Koncom novembra 1949 bol zatknutý Viliam Žingor a Štátna bezpečnosť sledovala aj ďalších partizánskych veliteľov. Trojan bol údajne varovaný, že mu hrozí zatknutie. V dôsledku komunistických zásahov do hospodárstva dochádzalo ku kríze, ktorá sa prejavovala aj na Slovensku v oblastiach spadajúcich pod jeho riadenie. Gumárňam budovaným pri Púchove napríklad nebolo dodané vybavenie objednané v USA v dôsledku ochladenia hospodárskych vzťahov po komunistickom prevrate. To však nebránilo Trojanovmu obvineniu zo zámernej sabotáže a poškodzovania národného hospodárstva.
K zatknutiu došlo k nemu pri Trojanovej služobnej ceste do Prahy. ŠtB monitorovala jeho návštevu v sídle KSČ Na Příkopě v kancelárii Rudolfa Slánského aj účasť na odhalení základného kameňa Stalinovho pomníka na Letnej. Zatknutý bol 21. decembra v hoteli Esplanade a prevezený do väznice v Ruzyni. Ešte v tú noc nastúpila do podniku v Partizánskom kontrolná skupina príslušníkov ŠtB, aby našla doklady o Trojanovej protištátnej činnosti. Celú akciu osobne sledoval Karel Šváb, ktorý o jej výsledku referoval Rudolfovi Slánskému. Zázname o zatknutí uvádza ako dôvod , podozrenie z protištátnej činnosti, neskorší dodatok z apríla 1953 uvádza, že Trojan bol zatknutý pre podozrenie zo sabotáže, ktorá bola zistená pri revízii podniku.
Spočiatku objektívne Trojanove výpovede sa pod vplyvom tvrdých výsluchov rýchlo menili a Jozef Trojan začal doznávať predkladanú trestnú činnosť. Niektoré obvinenia však nikdy nepriznal a časť z nich neskôr tiež odvolal. Vo väzbe sa postupne ocitali ľudia z jeho blízkeho okolia. Dlho nebolo jasné, kam presne Jozefa Trojana „zaradiť“. Najskôr bol vypočúvaný ohľadom hospodárskej trestnej činnosti, defraudácie a sabotáže, tu však odpovedal, že peniaze vynaložil za vojny na podporu odboja a rodín väznených. Nemalá čiastka pritom išla na nákup obilia počas sucha v roku 1947 a ďalšie skončili na účte KSS. Výsluchy sa týkali aj slovenských politikov, ktorí sa v tom čase dostávali do nemilosti, napríklad Gustáva Husáka a Karola Šmidkeho. K „slovenským buržoáznym nacionalistom“ sa však nehodil kvôli českému pôvodu. Nádejnejším sa zdal „juhoslovanský scenár“ a napojenie na juhoslovanského vicekonzula v Bratislave Šefika Keviča. Vytváranie milície bolo v tomto kontexte dokonca označované za prípravu na povstanie na Slovensku, ktoré malo viesť k jeho odtrhnutiu od českých krajín a začleneniu do Stredoeurópskej federácie štátov.
Formou nátlaku boli obvinenia zo zločinov z doby okupácie. Trojan bol vinený zo stykov s prominentmi Bezpečnosti Slovenského štátu a s nemeckými nacistickými funkcionármi SS a Gestapa. Obhajoval to nutnosťou z titulu svojej funkcie správcu veľkostatku a snahou získavať informácie a pomáhať odboju. Bola spochybňovaná aj jeho úloha partizánskeho veliteľa. Mal sa vyhýbať boju, stavať sa proti komunistom, zbavovať sa nepohodlných osôb a pripravovať zoznamy ľudí, ktorí mali byť po vojne zlikvidovaní. Po oslobodení Baťovian mal vybudovať trestné komando (milíciu), ktoré údajne terorizovalo okolie a likvidovala nepohodlné osoby. Zámerne sa mal obklopovať ľuďmi oddanými iba jemu, nepriateľmi nového režimu s hriechmi z minulosti, prominentmi bývalého Slovenského štátu a „starými odborníkmi“. Jeho najbližšími spolupracovníkmi sa mali stať Pavel Lukačka (sám zatknutý 29. decembra 1949 pre podozrenie zo sabotáže a špionáže v súvislosti s Trojanovým prípadom) a Peter Lupták (zatknutý 11. marca 1952 pre rozkrádanie národného majetku komunálneho podniku v Nových Zámkoch). Týchto ľudí mal Trojan podplácať z defraudovaných peňazí aj cennosťami ulúpenými u zavraždených osôb, pričom najcennejšiu korisť si samozrejme vyhradil sám pre seba.
Trojan bol držaný v Nitre, než 31. októbra 1951 nasledoval prevoz do Prahy a jeho odovzdanie vyšetrovateľom ministerstva národnej bezpečnosti. To mohlo súvisieť s chystaným zatknutím Rudolfa Slánského. Po zatknutí bývalého generálneho tajomníka bol Jozef Trojan automaticky zaradený medzi jeho spolupracovníkov napojených na „protištátne sprisahanecké centrum“. Slánský, s ktorým sa poznal ešte z roku 1944 z doby partizánskej vojny, mu mal dávať pokyny na nepriateľské činnosti a začleniť ho do svojich protištátnych plánov.
Od apríla do októbra 1952 došlo k zatknutiu mnohých osôb spojených s Baťovanmi. Zatknutí boli pre svoju záchranu ochotní obviniť Trojana z čohokoľvek, aby sa sami zachránili. Trojan mal podľa obvinení nechať vraždiť ľudí, ktorí údajne prekážali jeho plánom, alebo boli konkurentmi z Baťovho podniku. Pravda je, že krátko po vojne bolo pri Baťovanoch nájdených v plytkých hroboch päť tiel civilistov z Baťovho koncernu, ktoré mali zavraždiť muži z bývalého Trojanovho oddielu. Peter Lupták a Pavel Lukačka uviedli, že k vraždám došlo na opakovaný Trojanov nátlak a že počas vojny zostavil zoznam osôb a niektoré z nich mali byť teraz zlikvidované. Trojan sa bránil, že k vraždám došlo bez jeho vedomia a že on sám nariadil, aby dotyčných iba zadržali a počkali na riadny súd. Uznal, že o čine vedel, ale rozhodne poprel, že by ho inicioval. Ako osobnú chybu uznal iba krytie páchateľov. Ešte v decembri 1952, po poprave Slánského a jeho spoločníkov, sa vo výsluchových protokoloch objavuje nespokojnosť s tým, že Trojan priznal časť nepriateľskej činnosti počas Slovenského národného povstania aj po vojne vrátane spolčenia so Slánským, ale odmieta sa priznať k navádzaniu na vraždy.
Proces „Trojan a spol.“ Po skončení procesu s vedením tzv. protištátneho sprisahaneckého centra zostávalo vo väzení mnoho osôb, z ktorých boli umelo vytvorené skupiny naviazané na Slánského prípad. Politický sekretariát ÚV KSČ uložil ministrovi národnej bezpečnosti Karlovi Bacílkovi, aby čo najrýchlejšie ukončil aj ostatné kauzy. Začiatkom mája 1953 sa v správach z vyšetrovania objavuje aj zmienka o skupine sabotérov a vrahov vedenej Trojanom. Onedlho bolo podané trestné oznámenie na skupinu vrahov, sabotérov a iných nepriateľov z radov bývalých zamestnancov kapitalistického koncernu Baťa. Po jeho schválení sekretariátom ÚV KSČ, zostavila Generálna prokuratúra v Prahe žalobu, v ktorej figurovalo 7 mien: Jozef Trojan, Pavel Lukačka, Peter Lupták, Václav Pauček, Josef Kocnar, bývalý príslušník bezpečnostných zložiek Pavel Glenda a bývalý žandár Elemír Ďurech. Menovaní patrili do Trojanovho partizánskeho oddielu. Politické vedenie sa v máji uznieslo na tom, že proces bude neverejný, začiatkom septembra však politický sekretariát svoje rozhodnutie zmenil a rozhodol, že procesu sa zúčastní starostlivo vybrané publikum, aby jeho dopad na verejnosť bol čo najväčší. Rozhodol tiež, že Trojan a Lupták dostanú trest najvyšší. Ale v polovici októbra vedenie KSČ rozhodlo, že verejnosť nebude na konanie pripustená, zrejme prevládla obava z Trojanových výpovedí. Zároveň totiž bolo schválené, aby akékoľvek výpovede Trojana pred súdom hanobiace verejných činiteľov neboli predmetom ďalšieho vyšetrovania.
Skupina „Trojan a spol.“ bola súdená Najvyšším súdom, čím boli odsúdení vopred pripravení o možnosť odvolať sa na vyššiu inštanciu. V dňoch 13. až 16. októbra 1953 sa odohral neverejný proces. Predsedom senátu bol JUDr. Vladimír Podčepický, ďalšími sudcami Jozef Řezníček a Jozef Peterka, prokuratúru zastupovali JUDr. Jaroslav Dlouhý a JUDr. František Janda. Trojanovým obhajcom bol advokát ex offo JUDr. Jaroslav Zavadil. Išlo o klasický zinscenovaný politický proces, ktorý neodbiehal od toho s tzv. protištátnym sprisahaneckým centrom. Spojitosť s týmto procesom potvrdzovali aj čítané úryvky z výpovedí Rudolfa Slánského a Ľudovíta Frejku, popravených v decembri 1952. Trestnú činnosť obžalovaných dokladali výpovede desiatok svedkov i znalecké posudky získané tzv. znalcami. Všetci obžalovaní priznali vinu a podľa naučených scenárov pre seba žiadali tvrdé tresty. Výnimkou bol Jozef Trojan, ktorý vinu priznal len čiastočne a v otázke vrážd znovu zopakoval, že o nich vedel a schvaľoval ich, ale nikdy k nim nedal pokyn. Ostatní ho však označili za ich hlavného strojcu a to súdu stačilo. Naopak to, že sa priznal len „čiastočne“, mu v očiach sudcov priťažilo. Trojan bol označený za hlavného vinníka, „ktorý ostatných nabádal k trestnej činnosti: verný prisluhovač kapitalizmu a oddaný stúpenec Baťov, [...] typický kapitalistický parazit, ktorý neváha za svojimi cieľmi ísť cez mŕtvoly, neváha vo svojej túžbe po moci a bohatstve zradiť aj najsvätejšie ideály nášho ľudu“.