Ptolemaios XV. Kaisar ( – Ptolemaios Kaisar; * 47 pred Kr. – † 23. august 30 pred Kr.), známy aj pod menom Kaisarión ( – „malý Caesar“), bol posledný faraón starovekého Egypta z dynastie Ptolemaiovcov. V rokoch 44 až 30 pred Kr. vládol ako spoluvládca svojej matky Kleopatry VII.

Udelením titulu faraóna a mena Kaisar sa Kleopatra VII. snažila demonštrovať legitimitu svojho syna ako budúceho vládcu Egypta, ale aj ako priameho potomka a dediča Gaiusa Iuliusa Caesara. Pravdepodobne pri oficiálnom nástupe na trón v roku 44 pred Kr. prijal dynastické meno Ptolemaios. V dobových hieroglyfických nápisoch sa preto uvádza pod zloženým menom „Ptolemaios, zvaný Kaisar(os)“.HÖLBL, Günther. Geschichte des Ptolemäerreiches. Darmstadt : Wissenschaftliche Buchgesellschaft, 1994. ISBN 3-534-10422-6. S. 213. V helenistickom prostredí Alexandrie bol známy pod deminutívom Kaisarión (doslova „malý Caesar“).Plutarchos, Caesar 49, 10.

Pôvod Počas približne deväťmesačného pobytu Caesara v Egypte, kedy v ťažkých bojoch alexandrijskej vojny zaistil Kleopatre vládu, vznikol medzi ptolemaiovskou kráľovnou a rímskym vojvodcom milostný vzťah. Keď Caesar začiatkom roku 47 pred Kr. z Egypta odišiel, bola Kleopatra podľa antického životopisca Plutarcha už vo vysokom štádiu tehotenstva a krátko nato porodila syna Ptolemaia XV.Plutarchos, Caesar 49, 10. Demotická stéla z Memfidy, ktorá sa dnes nachádza v Louvri, uvádza 23. jún 47 pred Kr. ako sviatok bohyne Isis; podľa tejto stély sa v rovnaký deň narodil aj faraón Kaisar.Ide o egyptský dátum, ktorý v predjuliánskom kalendári zodpovedá 6. septembru 47 pred Kr.Serapeumstele Louvre č. 335. Táto paralela mohla byť výsledkom neskoršej konštrukcie, keďže Kleopatra vystupovala ako inkarnácia Isis a pravdepodobne deklarovala zhodu narodenín svojho syna so sviatkom tejto bohyne.CLAUSS, Manfred. Kleopatra. München : Beck, 1995. ISBN 3-406-39009-9. S. 32n.

Otázka otcovstva Už v staroveku bolo sporné, či bol Ptolemaios XV. skutočne Caesarovým biologickým synom. Najmä Octavianus (neskorší cisár Augustus) sa v rámci svojej propagandy v mocenskom boji proti Markovi Antoniovi snažil spochybniť Caesarovo otcovstvo. Pre Octaviana to bolo kľúčové, pretože bol len Caesarovým adoptívnym synom, na čom však stavala lojalita mnohých jeho stúpencov. Caesarov bývalý priateľ Gaius Oppius napísal v Octavianovom záujme (dnes stratený) spis, v ktorom tvrdil, že Ptolemaios XV. nie je Caesarovým synom.Suetonius, Caesar 52, 2; Plutarchos, Pompeius 10, 5 všeobecne spochybňoval dôveryhodnosť Oppiových vyjadrení. Caesarovo otcovstvo popieral aj historik Cassius Dio.Cassius Dio, Rímske dejiny 47, 31, 5.

Historik a filozof Nikolaos z Damasku, ktorý pôsobil ako učiteľ Kleopatriných detí a neskôr sa spriatelil s Octavianom, vo svojom sčasti zachovanom životopise Octaviana uviedol, že Caesar vo svojom testamente výslovne poprel otcovstvo Ptolemaia XV. Toto svedectvo sa však v súčasnej vede považuje za vysoko nepravdepodobné.Nikolaos z Damasku, FGrHist 90, F 130, 20; pozri aj SCHÄFER, Christoph. Kleopatra. Darmstadt : WBG, 2006. S. 88n. Na druhej strane básnik Lucanus, napriek svojmu proticaesarovskému postoju, nepochyboval o tom, že Ptolemaios XV. (ktorého nazýval „bastardom“) pochádzal z mimomanželského vzťahu vojvodcu s egyptskou kráľovnou.Lucanus, Pharsalia 10, 72 a nasl.

Medzi súčasných historikov, ktorí nepovažujú Caesara za biologického otca, patrí napríklad Robert Étienne.ÉTIENNE, Robert. Jules César. Paris : Fayard, 1997. ISBN 2-213-59911-4. S. 64n. Ďalším pochybovačom bol francúzsky historik Jérôme Carcopino, ktorý predpokladal dátum narodenia až v apríli 44 pred Kr. (po Caesarovej smrti), čo by znamenalo, že k počatiu došlo v čase, keď Caesar bojoval v Španielsku.CARCOPINO, Jérôme. Passion et politique chez les Césars. Paris : Hachette, 1958. S. 32 a nasl. Keďže však Marcus Antonius v senáte tvrdil, že diktátor sám uznal malého Ptolemaia za svojho syna, táto obhajoba by dávala zmysel len vtedy, ak by dieťa bolo na svete ešte pred Caesarovou smrťou.Suetonius, Caesar 52, 2. Skutočnosť, že Caesar dovolil dieťaťu niesť svoje meno, jasne potvrdzuje aj Suetonius.Suetonius, Caesar 52, 1. Carcopinov argument, že stéla spomína „faraóna Kaisara“, čo by údajne nemohlo platiť pre dieťa, vyvrátil Hans Volkmann s tým, že egyptskí lojalisti bežne titulovali kráľovské deti ako kráľov.BRAMBACH, J. Kleopatra und ihre Zeit. München : 1991. S. 97.

Historik Dacre Balsdon argumentuje proti Caesarovmu otcovstvu tým, že hoci diktátor v mladosti splodil dcéru Iuliu, z jeho početných neskorších afér nie sú známe žiadne ďalšie deti. Podľa Balsdona mohol byť Caesar v čase stretnutia s Kleopatrou už neplodný.BALSDON, J. P. V. D. The Ides of March. In: Historia. č. 7, 1958, s. 87. Proti tomuto argumentu však stojí fakt, že Caesarove milenky boli často vydaté ženy, takže ani ony, ani Caesar (a neskôr ani augustovská propaganda) nemali záujem na zverejnení prípadných nemanželských potomkov. Navyše, vtedajšie politické zápasy sa často sústredili na mimomanželské aféry s cieľom verejne diskreditovať protivníka.BRAMBACH, J. Kleopatra und ihre Zeit. München 1991, s. 97–99; SCHÄFER, C. Kleopatra. Darmstadt 2006, s. 90.

Ak prijmeme hodnovernosť dátumu narodenia z memfidskej stély, Ptolemaios XV. bol počatý v čase, keď boli Kleopatra a Caesar spolu s ostatnými členmi kráľovskej rodiny obliehaní egyptskou armádou v paláci v Alexandrii. V tejto kritickej situácii, kedy Kleopatrin osud plne závisel od Caesara, je nepravdepodobné, že by riskovala románik s niekým iným, čo by Caesar mohol ľahko spozorovať. Jej brat a formálny manžel Ptolemaios XIII. ako otec nepripadá do úvahy, keďže boli v stave otvoreného nepriateľstva.BRAMBACH, J. Kleopatra und ihre Zeit. s. 99–100; SCHÄFER, C. Kleopatra. s. 91. Podľa Suetonia niektorí grécki autori uvádzali, že Ptolemaios XV. sa na Caesara podobal postavou aj chôdzou.Suetonius, Caesar 52, 2. Skutočnosť, že ho Octavianus po svojom víťazstve nechal popraviť, potvrdzuje, že v ňom videl reálnu hrozbu práve pre jeho možný pôvod z Caesarovej krvi.Plutarchos, Antonius 81, 4.

Z týchto dôvodov sa prevažná časť modernej historickej obce prikláňa k názoru, že Caesar bol biologickým otcom Ptolemaia XV. Absolútnu istotu však nie je možné dosiahnuť. Je zrejmé, že Kleopatra a Marcus Antonius mali silné politické dôvody na presadzovanie Caesarovho otcovstva, zatiaľ čo Octavianus mal rovnaký záujem na jeho spochybnení.

Kleopatra sa štylizovala do roly inkarnácie bohyne Isis a svojho syna Ptolemaia XV. prezentovala ako Hora, syna Isis. Na minciach sa egyptská kráľovná nechávala zobrazovať s atribútmi Afrodity-Isis, pričom na hrudi držala malého Ptolemaia XV.SVORONOS, Ioannis N. Ta nomismata tou kratous tōn Ptolemaiōn. Athen : P. D. Sakellarios, 1904–1908. Obrázok č. 1874.

Spoluvládca náhľad|vľavo|Kleopatra VII. a Ptolemaios XV. pred bohmi na zadnej stene chrámu v Dendere. S vysokou pravdepodobnosťou vzala Kleopatra svojho syna do Ríma v roku 46 pred Kr., kde sídlila so svojím sprievodom v jednej z Caesarových súkromných víl.Cicero, ad Atticum 15, 15, 2; Cassius Dio, Rímske dejiny 43, 27, 3. Podľa vtedajších klebiet mal ľudový tribún Gaius Helvius Cinna pripraviť zákon, ktorý by Caesarovi umožnil viacero manželstiev (aj s cudzinkami), čím by mohol Caesariona oficiálne uznať za legitímneho dediča.Suetonius, Caesar 52, 3. Po Caesarovom zavraždení (15. marca 44 pred Kr.) sa ptolemaiovská rodina vrátila do Egypta. Diktátor vo svojom testamente syna s Kleopatrou nespomenul a podľa rímskeho práva si Ptolemaios XV. ani nemohol uplatňovať žiadne dedičské nároky.SCHÄFER, C. Kleopatra. Darmstadt 2006, s. 91.

Po tom, čo dala Kleopatra v polovici roku 44 pred Kr. zavraždiť svojho brata Ptolemaia XIV., povýšila len trojročného Caesariona na svojho spoluvládcu. Zároveň mu udelila čestné prívlastky Filopatór (milujúci otca) a Filométór (milujúci matku). Počas rímskej občianskej vojny uzavrela Kleopatra v roku 43 pred Kr. spojenectvo s vodcom caesariánov na východe, Publiom Corneliom Dolabellom, ktorý za jej podporu oficiálne uznal Ptolemaia XV. za spolukráľa.Appianos, Občianske vojny 4, 61, 262n; Cassius Dio, Rímske dejiny 47, 31, 5.

Náboženský a politický význam V pôrodnom chráme (mammisi) v Hermonthise pri Tébach nechala Kleopatra zobraziť narodenie svojho syna po boku boha Hora. Výjavy kombinujú realistické prvky s egyptskou mytológiou: Kleopatra kľačí medzi bohyňami a je označovaná za matku slnečného boha Rea. Symbol skarabea nad novonarodeným kráľom ho identifikuje s bohom vychádzajúceho slnka. Nápisy na južnej stene celly ho titulujú ako Ptolemaios Kaisar Theos Philopator Philometor, čím sa jasne deklarovalo jeho božstvo a pôvod po Caesarovi.

Tento krok bol vedomým porušením tradície, kedy sa narodenie faraóna zobrazovalo len symbolicky. Identifikáciou Caesariona s Horom Kleopatra sledovala politický cieľ: Horus podľa mýtov pomstil smrť svojho otca Osirida a nastúpil na jeho trón. Rovnakú úlohu prisúdila Kleopatra svojmu synovi – mal sa stať pomstiteľom Caesara, čím priamo spochybnila nárok Octaviana ako jediného Caesarovho dediča a pomstiteľa.HÖLBL, G. Geschichte des Ptolemäerreiches. Darmstadt 1994, s. 249n. Podľa vyhlásenia kňazov mal boh Re splodiť Ptolemaia XV. v podobe Caesara.

Kleopatra pokračovala aj vo výstavbe chrámu bohyne Hathor v Dendere, ktorú začal jej otec. Na zadnej stene chrámu sa nachádza monumentálny reliéf Kleopatry v postave faraóna stojacej za svojím synom, čo malo potvrdiť jeho postavenie legitímneho následníka trónu.SCHÄFER, C. Kleopatra. s. 110.

Neskoršia vláda a „dary“ Z 13. apríla 41 pred Kr. pochádza spoločný dekrét (prostagma) Kleopatry a Ptolemaia XV., ktorý je posledným známym výnosom dynastie Ptolemaiovcov. Potvrdzuje privilégia alexandrijských poľnohospodárov a odsudzuje zneužívanie moci zo strany provinčných úradníkov.PFEIFFER, Stefan. Griechische und lateinische Inschriften zum Ptolemäerreich. Berlin 2015, s. 185–190.

V rokoch 37 a 34 pred Kr. udelil Marcus Antonius Kleopatre rozsiahle územia. Počas veľkolepej ceremónie v alexandrijskom gymnasiu (tzv. Donácie v Alexandrii) bol vtedy 13-ročný Ptolemaios XV. vymenovaný za „kráľa kráľov“, zatiaľ čo Kleopatra získala titul „kráľovná kráľov“. Caesarion bol tak verejne potvrdený ako legitímny syn božského Iulia Caesara, čo predstavovalo priamu provokáciu voči Octavianovi v Ríme.Plutarchos, Antonius 54, 6–9; Cassius Dio, Rímske dejiny 49, 41, 1–3.

Poprava Po rozhodujúcej porážke Marka Antonia a Kleopatry v bitke pri Aktiu (31 pred Kr.) bol mocenský zápas o nadvládu nad Rímskou ríšou definitívne rozhodnutý. Kleopatra sa však po návrate do Egypta pokúsila o posledný politický manéver a vyhlásila Ptolemaia XV. za dospelého (dosiahol vek efebeia). Cieľom bolo povzbudiť Egypťanov vedomím, že v prípade núdze môže vládnuť dospelý kráľ.Cassius Dio, Rímske dejiny 51, 6, 1; Plutarchos, Antonius 71, 3.

Po samovražde Kleopatry (12. augusta 30 pred Kr.) sa Ptolemaios XV. stal na krátky čas jediným vládcom, no čoskoro bol na príkaz Octaviana popravený. Caesarov dedič si totiž nemohol dovoliť existenciu druhého „syna božského Iulia“ (lat. Divi Iuli filius).BRINGMANN, Klaus. Augustus. Darmstadt : Primus, 2007. ISBN 978-3-89678-605-0. S. 102.

Podľa Plutarcha sa Kleopatra krátko pred smrťou pokúsila syna zachrániť tým, že ho s veľkým pokladom a v sprievode učiteľa Rhodóna poslala cez Etiópiu do Indie. Učiteľ ho však presvedčil na návrat s prísľubom, že mu Octavianus ponechá egyptský trón. Je pravdepodobné, že Rhodón svojho zverenca zradil. Traduje sa, že Octavianus s rozsudkom smrti váhal, až kým ho filozof Areios nepresvedčil výrokom: „Nie je dobré, ak je priveľa Caesarov“ (paródia na Homérov výrok o priveľa pánoch).Plutarchos, Antonius 81, 4n; Cassius Dio, Rímske dejiny 51, 15, 5; Suetonius, Augustus 17, 5.