Ius civile (v preklade: „civilné právo“ alebo „občianske právo“) je rímskoprávny latinský pojem používaný vo viacerých významoch: spája sa s rímskym právom ako takým („právo rímskych občanov“), rímskym súkromným právom, alebo s jeho časťou.
Významový vývoj
Ius civile spočiatku predstavovalo najstaršiu a najformálnejšiu časť rímskeho práva, ktorá zaväzovala iba občanov mesta Rím (tzv. princíp personality). Odtiaľ (zo slova „civis“ alebo „civitas“) pochádza aj jeho názov. Táto najstaršia, archaická, časť sa nazýva tiež ius Quiritium, pretože Kviriti bolo slávnostné oslovenie rímskych občanov. Ako také sa toto civilné právo dávalo do protikladu právu, ktoré mali Rimania spoločné s inými národmi (tzv. ius gentium) a právnym poriadkom iných štátov. K tejto dvojici neskôr pribudol pojem prirodzené právo (ius naturale).
Postupne sa z civilného práva terminologicky vyčlenila oblasť práva tvoreného rímskymi úradníkmia osobitne prétorom, tzv. ius honorarium. Toto právo však z ius civile vychádzalo, takže možno hovoriť o vzniku dvoch podkategórií ius civile ako „práva Rimanov“. Honorárne právo formalistické ius civile (v užšom zmysle) dopĺňalo a prekonávalo. V čase vlády rímskych cisárov sa však táto rovnomenná podkategória začala zbližovať s právom honorárnym a „právo Rimanov” sa zase začalo zbližovať s ius gentium, takže nakoniec praktický význam týchto rozlíšení sa stieral. Osobitne tomu tak bolo po udelení rímskeho občianstva takmer všetkým obyvateľom Rímskej ríše v roku 212Constitutio Antoniniana. V čase vlády cisára Justiniána rozlišovací význam v podstate zanikol. Pojem zároveň stále označoval aj celé rímske právo, teda v istom zmysle aj právo verejné.
Charakter Archaické civilné právo upravovalo právny život jednoduchej poľnohospodárskej spoločnosti založenej na veľmi dominantnej moci otca rodiny (pater familias). Toto právo bolo silne formálne a rituálne, čo viedlo k vzniku mnohých nedostatkov pri presadzovaní spravodlivosti. Stačilo napríklad vyriecť jedno slovo nesprávne a celé konanie stratilo právny význam. Tieto nedostatky boli len postupne prekonávané jednak vývojom civilného práva (typicky prijímaním nových právnych predpisov), ale predovšetkým skrze činnosť rímskych úradníkov, ktorý vytvárali nové procesnoprávne rámce (magistrátne a najmä prétorské právo), respektíve prostredníctvom interpretácie práva.
Pramene Významnými prameňmi ius civile boli zákony (osobitne Zákon dvanástich tabúľ), právna obyčaj a neskôr aj plebiscity, uznesenia senátu, predpisy vydávané cisármi a dobrozdania autorizovaných právnikov (rímska jurisprudencia).
Referencie
Kategória:Rímske právo Kategória:Latinské výrazy