UR-100N (; v kóde NATO: „SS-19 Stiletto“) je sovietska/ruská medzikontinentálna balistická strela (ICBM) štvrtej generácie. Ide o dvojstupňovú raketu na kvapalné pohonné látky odpaľovanú z podzemného šachtového odpaľovacieho zariadenia (silo). Vyvinula ju konštrukčná kancelária OKB-52 (neskôr TsKBM, dnes NPO Mašinostrojenija) pod vedením Vladimíra Čelomeja v sedemdesiatych rokoch 20. storočia. Strela predstavovala spolu so strelami R-36M (SS-18 Satan) a MR-UR-100 (SS-17 Spanker) hlavnú časť sovietskej pozemnej jadrovej triády a bola jednou z prvých sovietskych ICBM vyzbrojených nezávisle navádzanými viacnásobnými hlavicami typu MIRV.
UR-100N bola navrhnutá ako „ľahká" medzikontinentálna balistická strela určená na ničenie chránených strategických cieľov (podzemné odpaľovacie zariadenia, riadiace centrá, dôležitá vojenská a priemyselná infraštruktúra) na území Spojených štátov amerických a ich spojencov. Strela bola umiestňovaná v silách typu OS (otdeľne stojaščij — samostatne stojaci) s vysokým stupňom odolnosti voči účinkom jadrového výbuchu.
Vo svojej hlavnej konfigurácii (Mod 3, UR-100N UTTCh) niesla šesť termonukleárnych hlavíc s individuálne navádzanou trajektóriou. Variant Mod 1 mohol alternatívne niesť jednu mohutnú hlavicu so silou približne 1 megatony. Vďaka kombinácii relatívne vysokej presnosti (kruhová pravdepodobná odchýlka okolo 300–380 m), zachovania bojovej pohotovosti počas viacerých desaťročí a možnosti štartu v krátkom čase (do troch minút po pokyne) sa UR-100N stala jedným z najdlhšie slúžiacich pilierov sovietskych a ruských strategických jadrových síl.
Od decembra 2019 strela slúži aj ako nosič hypersonického klzáku Avangard (variant označovaný NATO ako SS-19 Mod 4), čím sa predĺžilo jej využitie vo výzbroji ruských Raketových vojsk strategického určenia.
História vývoja Vznik konceptu V druhej polovici šesťdesiatych rokov 20. storočia sa pred sovietskym strategickým plánovaním vynorili dva súbežné problémy: blížiaci sa koniec garantovanej životnosti starších striel UR-100 (8K84/SS-11 Sego) a nutnosť reagovať na nasadzovanie amerických striel LGM-30G Minuteman III, ktoré ako prvé prinášali do americkej výzbroje viacnásobné nezávisle navádzané hlavice.
Hlavný konštruktér Vladimír Čelomej začal pracovať na nástupcovi UR-100 už v roku 1967 ako na modernizovanej verzii 8K84M schopnej niesť šesť nezávisle navádzaných hlavíc. Súbežne s tým pripravoval Michail Jangeľ vo svojej konštrukčnej kancelárii KB Južnoje konkurenčný projekt MR-UR-100. Rivalita medzi obidvomi konštruktérmi a ich politickými podporovateľmi prerástla do toho, čo sovietski raketoví odborníci vo svojich memoároch nazývajú „spor storočia". Čelomeja podporovali maršal Andrej Grečko, minister Sergej Afanasjev a konštruktéri Sergejev, Barmin, Baryšev a Kuznecov; Jangeľa zase tajomník ÚV KSSZ Dmitrij Ustinov, predseda Vojensko-priemyselnej komisie Smirnov a konštruktéri Gluško a Piľugin.
Sovietske vedenie sa nedokázalo medzi obidvomi projektmi rozhodnúť, a tak boli paradoxne zaradené do výzbroje obidve strely — UR-100N (15A30) aj MR-UR-100 (15A15) — hoci to znamenalo udržiavať dve paralelné výrobné a logistické línie.
Schválenie a skúšky Vývoj UR-100N bol formálne schválený uznesením vlády ZSSR dňa 19. augusta 1970. Riadiacou organizáciou sa stalo Centrálne konštruktérske bjuro mašinostrojenija (CKBM) v Reutove pri Moskve. Riadiaci a inerciálny navigačný systém vyvinulo združenie NPO Elektropribor (neskôr Charton) v Charkove na Ukrajine; výroba motorov sa rozdelila medzi Voronežský strojárenský závod a leningradské združenie „Krasnyj Oktiabr".
Letové skúšky variantu 15A30 (Mod 1) prebiehali na kozmodróme Bajkonur od 9. apríla 1973. Posledný z 27 skúšobných štartov sa uskutočnil v októbri 1975. Raketa bola formálne prijatá do výzbroje sovietskej armády 30. decembra 1975. Krátko po Mod 1 nasledoval variant Mod 2 s jednou mohutnou hlavicou, ktorý bol zavedený v rokoch 1977–1982 a slúžil ako prechodný stupeň.
Variant UR-100N UTTCh V roku 1976 začalo CKBM práce na vylepšenom variante UR-100N UTTCh (GRAU index 15A35, SS-19 Mod 3). Skratka „UTTCh" v ruštine znamená uluččšennyje taktiko-techničeskije charakteristiki — „zlepšené takticko-technické vlastnosti". Letové skúšky vylepšenej rakety prebiehali od 28. septembra 1977 do 26. júla 1979 bolo zrealizovaných celkovo 68 skúšobných štartov. Dňa 17. decembra 1980 bol nový raketový systém prijatý do služby. Od pôvodného variantu sa líši predovšetkým výrazne vyššou presnosťou (CEP klesla z približne 550 m na 300–380 m), zdokonaleným riadiacim systémom umožňujúcim diaľkové preprogramovanie cieľov a vyššou odolnosťou voči elektromagnetickému impulzu jadrového výbuchu.
Výroba Sériová výroba striel 15A30 a 15A35 sa rozbehla v roku 1974 v moskovskom Strojárenskom závode M. V. Chruničeva (dnes Štátne výskumno-výrobné kozmické centrum M. V. Chruničeva). Výroba bola členená medzi viaceré špecializované podniky:
Voronežský strojárenský závod a pobočka Permského motorového závodu „J. M. Sverdlov" — motory prvého stupňa, Leningradské strojárenské združenie „Krasnyj Oktiabr" — motory druhého stupňa a verniérové motory, Usť-katavský vozňový závod — motor bloku rozvádzania hlavíc, Kyjevský rádiový závod, závod T. Ševčenka a NPO Charton v Charkove — komponenty riadiaceho systému, Orenburgské strojárenské združenie „Strela" — blok rozvádzania hlavíc a montáž riadiaceho systému.
Sériová výroba bola zastavená v roku 1985, keď bola záťaž presunutá na nové programy (RT-23 Molodec, R-36M2 Voevoda a perspektívne strely Topoľ). Celkovo bolo vyrobených odhadom okolo 500 striel oboch variantov.
Po rozpade Sovietskeho zväzu V čase najvyššieho nasadenia (1983–1984) bolo v silách rozmiestnených až 360 striel UR-100N a UR-100N UTTCh. Strely boli sústredené v štyroch divíziách Raketových vojsk strategického určenia: Tatiščevo (Saratovská oblasť, RSFSR), Kozeľsk (Kalužská oblasť, RSFSR), Pervomajsk a Chmeľnyckyj (oba na Ukrajinskej SSR).
Po rozpade ZSSR v roku 1991 zostalo na území nezávislej Ukrajiny približne 130 striel UR-100N UTTKh, v Rusku ostalo okolo 170 kusov. Na základe Budapeštianskeho memoranda z roku 1994 sa Ukrajina vzdala jadrového arzenálu.
Po roku 2000 sa počet operačne nasadených UR-100N UTTCh v Rusku postupne znižoval z dôvodu uplynutia životnosti a nahradzovania modernejšími strelami RT-2PM2 Topoľ-M a RS-24 Jars.
Druhý život ako nosič Avangardu
Dňa 1. marca 2018 predstavil ruský prezident Vladimír Putin vo svojom prejave k Federálnemu zhromaždeniu šesticu nových strategických zbraňových systémov, medzi ktorými figuroval aj hypersonický klzák Avangard (predtým označovaný ako Objekt 4202 alebo Ju-71/Ju-74). Pre tento systém bola ako prvý nosič vybraná práve modernizovaná UR-100N UTTCh, ktorá nakoniec dostala kódové označenie NATO SS-19 Mod 4.
27. decembra 2019 vstúpil prvý raketový pluk vyzbrojený systémom Avangard na báze UR-100N UTTCh do bojovej pohotovosti pri 13. raketovej divízii v meste Jasnyj (Orenburgská oblasť). Podľa údajov k máju 2025 bolo v tejto konfigurácii nasadených 12 striel. UR-100N UTTCh sa však považuje za prechodné riešenie — dlhodobým nosičom hypersonického aparátu Avangard má byť ťažká ICBM RS-28 Sarmat, ktorej zavádzanie do výzbroje sa však opakovane oneskoruje.
Konštrukcia UR-100N je dvojstupňová balistická strela na uskladniteľné kvapalné pohonné látky: ako palivo používa nesymetrický dimethylhydrazín a ako okysličovadlo oxid dusičitý.
Strela je uložená v transportno-štartovacom kontajneri (TPK) priamo v silážnom odpaľovacom zariadení, kde je odpružená účinným tlmiacim systémom proti nárazovým vlnám prípadného jadrového výbuchu. TPK je naplnený inertným dusíkom. Štart prebieha takzvaným „horúcim štartom" — motory prvého stupňa sa zapaľujú ešte v šachte odpaľovacieho zariadenia, čo je rozdiel oproti „studenému štartu" striel typu R-36M, kde je strela najprv vytlačená zo šachty plynom. Pohotovostná doba (od prijatia rozkazu po štart) je u variantu Mod 3 podľa amerických odhadov najviac 3 minúty aj po prípadnom blízkom termonukleárnom údere proti silu. Riadenie letu zabezpečuje inerciálny navigačný systém s palubným počítačom, ktorý umožňuje individuálne navádzanie každej z hlavíc MIRV na samostatný cieľ.
Prvý stupeň poháňajú štyri kvapalinové raketové motory RD-0233. Druhý stupeň má jeden hlavný motor RD-0235 a jeden riadiaci motor RD-0236. Stupeň rozvádzania hlavíc je poháňaný motorom RD-0237, ktorý zabezpečuje individuálne nasmerovanie každej z hlavíc MIRV.
Štandardná bojová náplň variantu UR-100N UTTCh tvorí šesť termonukleárnych hlavíc typu so silou okolo 400–550 kt na hlavicu. Variant Mod 1 mohol niesť alternatívne jednu termonukleárnu hlavicu so silou približne 1 Mt.
Pri modernizácii Mod 4 je namiesto bloku termonukleárnych hlavíc nesený len jeden hypersonický kĺzavý aparát Avangard s hmotnosťou okolo 2 000 kg, schopný hypersonického manévrovania v hustých vrstvách atmosféry rýchlosťou prevyšujúcou 20 Mach. Strela je tiež vybavená komplexom prostriedkov na prerazenie protiraketovej obrany — radarovo a opticky pôsobiacimi klamnými cieľmi a rušičkami.
Civilný variant Po ukončení vojenskej výroby a postupnom vyraďovaní zostávajúcich striel z výzbroje sa pre UR-100N našlo aj civilné využitie. Na základe UR-100N bola vyvinutá kozmická nosná raketa Rokot. Tá vznikla pridaním tretieho stupňa a dokázala vyniesť na nízku obežnú dráhu Zeme cca 1 950 kg užitočnej záťaže. Raketa slúžila na vynášanie ľahších satelitov. Rakety Rokot vykonali sériu komerčných štartov v rokoch 2000–2019, prevažne prostredníctvom spoločnosti Eurockot Launch Services. Medzi vynesené družice patrili napríklad Grace, GOCE, SWARM, CryoSat či juhokórejská KOMPSAT-2.
Používatelia Rusko Raketové vojská strategického určenia Ruskej federácie – k roku 2026 disponovali 12 raketami UR-100N UTTCh, ktoré nesú systém Avangard.
Referencie
Iné projekty
Kategória:Balistické rakety Sovietskeho zväzu