Laoská občianska vojna bol ozbrojený konflikt v rokoch 1959 až 1975 na území terajšieho Laosu. Počas tejto občianskej vojny stáli proti sebe dve znepriatelené armády a to presnejšie kráľovská armáda na jednej strane a oddiely z komunistickej strany Pathet Lao na strane druhej.
Vojna sa skončila roku 1975 a to nastolením komunistickej vlády Vietname, Kambodži a Laose.
Príchod amerických síl a začiatok vojny Roku 1959 dorazili do Laosu americkí vojenskí funkcionári a technici, ktorí následne začali s výcvikom Kráľovskej armády (RLA) a bojovníkmi z horského kmeňa Hmong pod vedením charizmatického generála Vang Paa.
Oddiely Hmongov bojovali spočiatku na strane francúzskej armády proti vzbúrencom vo Vietname. Neskôr boli Hmongovia pravdepodobne najdôležitejšou ľudskou zložkou tajnej vojny, ktorú financovali Spojené štáty americké.
V polovici roku 1961 sa Tajná armáda rozrástla až na 9000 pešiakov vedených deviatimi špecialistami CIA. K nej sa pridalo deväť dôstojníkov Zelených baretov a 99 thajských dôstojníkov „zvláštnych služieb“, ktorých vycvičila práve CIA.
Vojenské úsilie americkej CIA bolo tou najväčšou a zároveň finančne najdrahšou paravojenskou operáciou, ktorú kedy Spojené štáty americké vykonali. Zaujímavosťou bolo to, že práve americkí letci s krycím názvom ako „Ravens“ (havrani) vykonávali ozbrojené nálety v malých vrtuľových lietadlách, pričom fosforovými dymovými raketami vyznačovali ciele severovietnamskej armády (NVA) a LP pro laoských pilotov.
Boj medzi generálmi o posty Laoský kráľ menom Suvanna Phuma bol iba figúrkou moci, pretože americké vojnové sily ho potrebovali ako osobu, ktorá udrží v krajine neutralitu počas vietnamskej vojny. Tá mala za následok úteky civilistov do mesta Vientian. Vládla tam však napätá situácia. Prekvital čierny trh, korupcia a prostitúcia. Ústredná vláda mala v meste značne slabý mocenský vplyv.
Skutočnú moc v daných oblastiach mali miestni vládcovia. Boli to vojenskí diktátori, ktorým sa darilo pre obchod s ópiom a heroínom. Okrem iného zavádzali spoplatnený monopol. Profitovali takisto z prostitúcie.
Ťarcha uprostred hôr Ozbrojenci zo strany Pathet Lao mali pod svojou kontrolou horské oblasti. Naopak kráľovským silám sa podarilo udržať si pozície v nížinách.
Autorita vlády bola navyše mimo hlavného mesta značne obmedzená. V provinciách mali moc miestni aristokrati a generáli.
Pathet Lao a jej ozbrojenci kontrolovali územie Laosu, na ktorom žila až tretina obyvateľov krajiny. Navyše to boli komunisti, ktorých cieľom bolo dosiahnuť u obyvateľstva jednak zníženie daní ale aj celkovú emancipáciu. Týkalo sa to tiež horských kmeňov v laoskej spoločnosti.
Partizánske boje boli urputnejšie a krvavejšie než šarvátky regulérnych armád.
Americkí a spojeneckí horali vyvíjali na území pod okupáciou Pathet Lao propagandu s cieľom presvedčiť ich k prechodu na stranu západných armád, ktoré mali vytvorené svoje tábory. Dôsledkom bolo to, že až pol milióna horalov ich výzvy prijalo. Americké armády sa tak snažili oslabiť vojenskú moc Pathet Lao. Týmto aktom ich zbavovali potencionálnych regrútov a bojovníkov.
Horské oblasti sa od roku 1964 stali hlavným cieľom amerických bombardérov. Dialo sa tak z toho dôvodu, že práve Spojené štáty americké mali v pláne oslabiť moc komunistov zo strany Pathet Lao a zároveň by oslabili zásobovanie cez tzv. Ho Či Minovu cestu. Išlo o kľúčovú spojnicu, po ktorej sa prevážali zbrane z územia Severného Vietnamu smerom do Laosu.
Thajská podpora a počiatok amerického bombardovania Keď americký prezident John F. Kennedy prvýkrát vyhlásil „teóriu domínia“, vydal nariadenie, že zasiahne armáda USA, aby zabránila komunistom v uchopení moci na území Laosu.
V máji roku 1961 sa v Ženeve zišla konferencia 14 štátov, ktorá si zvolila za cieľ zastaviť krízu. V júli roku 1962 došlo po dlhých rokovaniach k schváleniu rad zmlúv, ktoré mali zaistiť Laosu nezávislosť a neutralitu.
Ďalšie roky poznamenali spory medzi vládou a parlamentom. Do týchto potýčok zasahovali takisto americké vojská. V tom istom čase prebiehali boje uprostred hôr, kde malo väčšiu prevahu ľavicové hnutie. V júni roku 1967 došlo k vypuknutiu tzv. „ópiovej vojny“.
V pohraničných oblastiach Mjanmarska (Barma) a severovýchodnej časti Thajska zvádzali náročné boje vojaci z Kuomintangu. Boli platení thajskou vládou pre boj proti komunistickým oddielom ale aj priekupníkom drog či etnickým menšinám.
Keď sa vojakom z čínskeho Kuomintangu podarilo úspešne zaútočiť na karavánu ópia, Šánovia utiekli do Ban Khuanu. Tu ich čakalo obkľúčenie čínskymi vojskami. Laoský generál Uan Rattikun vyhlásil to, že „vlasť je v ohrození“. Vydal rozkaz pre vojenský útok Kuomintangu za pomoci lietadiel typu T-28. Po troch dňoch bombardovania z lietadiel sa podarilo parašutistom zmasakrovať čínskych vojakov a Šánov. Zároveň úspešne zadržali až 12 ton ópia.
Horšie než bombardovanie Hirošimy Dňa 17. mája roku 1964 začalo americké letectvo operáciu pod označením ako OPLAN-34-A alebo po čase premenované na HARDNOSE. Bol to skrytý názov pre bombardovanie pozície Pathet Lao. Cieľom náletov tak bolo zachovať neutralitu laoskej vlády. Okrem toho si americkí vojenskí piloti zvolili za cieľ bombardovanie Ho Či Minovej cesty. Urobili tak z toho dôvodu, že práve severovietnamské vojská zásobovali po tejto trase komunistickú stranu Pathet Lao. Bolo to územie severovýchodného Laosu od južného okraja Planiny džbánov po hranicu so Severným Vietnamom. Žilo približne 200 000 ľudí.
Roku 1967 bol zaznamenaný počet náletov až 120. O dva roky neskôr bolo spočítaných až 400 náletov za deň.
Americké bombardéry zhodili na územie Laosu oveľa viac bômb než na územie Nacistického Nemecka a Japonského impéria počas celej Druhej svetovej vojny.
Rok zlomu Roku 1968 sa udial zásadný obrat v Laose. Išlo o nový vývoj počas Vojny vo Vietname. Koncom januára roku 1968 sa uskutočnila ofenzíva s označením Tet, pričom vtedy sa severovietnamskej armáde podarilo zaútočiť na 37 zo 43 juhovietnamských provinčných miest. Ofenzíva sa skončila bez úspechu, pretože severovietnamský vojaci boli zo Saigonu vytlačení.
Pre Laos mali tieto udalosti dosť deštruktívny efekt. Vietnamské sily sa zapojili do bojov na strane Pathet Lao, keď dobýjali údolie Nam Pang. Americkí vojenskí letci na to reagovali tým, že bombardovali mestá Samneua, Xieng Kchuang a Khang Khai. Napriek úsiliu kráľovskej armády a amerických vojakov prebralo iniciatívnu v horskom teréne Pathet Lao.
V januári roku 1968 začalo Pathet Lao mohutný útok spolu so severovietnamskou armádou proti oddielom Vang Paa z provincie Samneua. Až roku 1971 boli jeho prívrženci zatlačení smerom na západ.
Vo februári roku 1970 obsadili Planinu džbánov vojaci z Pathet Laa a ich severovietnamskí spojenci. Pre laoského generála Vang Paa ako promaerického prívrženca to znamenalo stratu jedného strategického bodu za druhým.
V apríli a júni roku 1970 presadili vojaci z Pathet Lao úspešné víťazstvo a to dobytím centier Attapeu a Saravan v južnom Laose.
Nie vojne Koncom 60. rokov 20. storočia však došlo k zásadnému obratu počas občianskej vojny v Laose. Počet komunistických ozbrojencov v Severnom Vietname po boku Pathet Laa stále rástol. To bol dôvod, prečo komunistické sily postupne prevzali iniciatívu.
Následne začali rásť priamo na území Spojených štátov amerických protesty zo strany domácich obyvateľov proti vojne. Prezident menom Richard Nixon tak rozhodol stiahnuť americké vojská a prenechať právomoc v rukách juhovietnamskej armády. Tá už musela zvádzať ťažké boje bez podpory amerických vojakov. Indikátorom tejto stratégie mala byť operácia s označením ako Lam Son 719. Išlo o vpád juhovietnamských vojakov smerom do Laosu.
Vojenské úspechy Pathet Laa napokon donútili juhovietnamských ozbrojencov zakročiť proti ich expanzii.
Posledný vzdor a jeho odrazenie V januári roku 1971 začala vojenská invázia juhovietnamských vojsk smerom do Laosu s cieľom prerušiť Ho Či Minovi cestu a zároveň otestovať samostatnosť juhovietnamskej armády bez americkej pomoci.
Proti nej sa postavilo až 20 000 vojakov zo Severného Vietnamu a 5 000 ozbrojencov Pathet Lao.
Vojenská invázia sa však skončila pre juhovietnamskú armádu totálnym fiaskom. Juhovietnamské vojská sa museli po vysokých stratách na životoch napokon stiahnuť. Vojenská operácia tak dôsledne potvrdila narastajúcu prevahu komunistických oddielov na území Indočíny. Pravicové režimy v Saigone, Phnom Penhu a Vientiane tak už nemohli schopné premôcť komunistov presne vtedy, keď sa americké vojská napokon stiahli z územia Indočíny.
Koniec bojov a nová vláda Zástupcovia komunistickej strany Pathet Lao sa na stretnutí vlády samotnej krajiny napokon zhodli pre úspešné presadenie plánu pretvoriť Laos z kráľovstva na republiku. Laoskí princovia Suvana Phuma a Suphanuvong odišli do mesta Luang Phrabang. Tam došlo k diplomatickému stretnutiu medzi nimi a kráľom menom Savang Vatthana. Ten si po spoločných rokovaniach vypočul ich plány a abdikoval. Samotní princovia sa rozlúčili s laoským kráľom a odišli do mesta Vientian.
Tam zasadal Národný kongres ľudových zástupcov. Tento politický orgán však nemal, paradoxne, žiadnych voličov, ktorí by súhlasili s jeho ustanovením. Chýbala mu politická reprezentácia a zároveň nemal vlastnosti ústavného orgánu. Národný kongres ľudových zástupcov napokon prijal dňa 2. decembra roku 1975 abdikačný akt laoského kráľa, čím došlo z jeho strany k vyhláseniu Laoskej ľudovodemokratickej republiky (LDDR). Víťazstvo komunistického režimu v Laose tak bolo definitívne zavŕšené.
V tom istom roku navyše premiér menom Kaysone Phomvihane začal utvárať „socialistické premeny“ v ekonomike.
Dôsledky v súčasnosti Vojnová dráma mala za následok rozvrátenie rodinných a spoločenských väzieb. Zároveň prehĺbila územnú dezintegráciu krajiny. Okrem toho prispela k spomaleniu procesu formovania národnej identity obyvateľstva.
Munícia po vojne sa likviduje ešte od roku 1994 do dnešných čias. Odhaduje sa, že v krajine zostalo až 30 % nevybuchnutej munície, ktorá stále môže zabiť desiatky ľudí ročne. Medzi nich patria dokonca deti.
Tajná vojna v Laose, o ktorej sa až roku 2016 vyjadril verejne už bývalý americký prezident menom Barack Obama, zabrzdila hospodárstvo krajiny a zároveň spôsobila utrpenie desaťtisícom obyvateľov. Stopy po leteckých bombardéroch sú na juhu Laosu viditeľné takisto v súčasnosti. V džungli naďalej hrdzavejú vraky nákladných áut pôvodom zo Sovietskeho zväzu a Číny. Rozľahlé oblasti poľnohospodárskej pôdy ešte stále nemožno využívať.
Referencie
Literatúra GURŇÁK, Daniel, (2021). Dejepisný atlas - Štáty v premenách storočí. 2. vyd. Bratislava: Mapa Slovakia, 2021. ISBN 978-80-8067-328-4. TEEPLE, Bliss John, (2004). Kronika svetových dejín. Bratislava: Ikar, a.s., 2004. ISBN 80-551-0870-6. ZELENDA, Jiří, (2012). Stručná historie států: Laos. Praha: Nakladatelství Libri, 2012. ISBN 978-80-7277-479-1.
Pozri aj Zoznam vojen Zoznam konfliktov v Ázii Studená vojna Druhá indočínska vojna alebo Vietnamská vojna
Iné projekty
Zdroj NOŽINA, Miroslav, (2010). Dějiny Laosu. Praha: NLN - Nakladatelství lidové noviny, s.r.o., 2010. ISBN 978-80-7422-063-0.
Kategória:Dejiny Laosu Kategória:Vietnamská vojna