náhľad|Mešita al-Hákima bi-Amr Alláha v Káhire al-Hákim bi-Amr Alláh (arab. الحاكم بأمر الله, al-Ḥākim bi-Amr Allāh; vlastným menom Abú Alí Mansúr; 13. august 985 – zmizol 13. februára 1021) bol šiesty kalif Fátimovského kalifátu a šestnásty imám ismáʿílíjov. Vládol v rokoch 996 – 1021, pričom centrom jeho moci bola Káhira. V dejinách Fátimovcov patrí k najvýraznejším, ale zároveň aj najspornejším panovníkom. Jeho vláda sa spája s upevňovaním moci kalifa, náboženskými nariadeniami, podporou učenosti a so záhadným zmiznutím, ktoré neskôr získalo osobitný význam najmä v drúzskej tradícii.DAFTARY, Farhad. Al-Hakim bi-Amr Allah. Institute of Ismaili Studies. Dostupné online: https://www.iis.ac.uk/wp-content/uploads/2024/10/al-hakim-bi-amr-allah.pdf
Hodnotenie al-Hákima nie je jednoznačné. V časti starších prameňov vystupuje ako prísny a ťažko predvídateľný panovník, ktorý výrazne zasahoval do politického, náboženského aj každodenného života obyvateľov. Takýto obraz však vznikal v prostredí náboženských a politických sporov, a preto ho moderní historici zvyčajne nepreberajú bez výhrad. To neznamená, že jeho vláda bola mierna alebo bezproblémová, ale skôr to, že pri jej hodnotení je potrebné rozlišovať medzi doloženými udalosťami, dobovou propagandou a neskoršími legendami.
Pôvod a nástup na trón al-Hákim sa narodil v roku 985 v Káhire ako syn fátimovského kalifa al-ʿAzíza bi-lláh. Fátimovci boli šiitskou dynastiou, ktorá svoj pôvod odvodzovala od Fátimy, dcéry proroka Mohameda, a jej manžela Alího. Tento pôvod mal pre dynastiu veľký význam. Neslúžil iba ako otázka prestíže, ale tvoril základ ich politickej aj náboženskej legitimity. Fátimovskí vládcovia sa preto nepovažovali len za svetských panovníkov, ale aj za imámov, teda duchovných vodcov ismáʿílíjov.
Po smrti svojho otca v roku 996 nastúpil al-Hákim na trón ešte ako dieťa. Mal približne jedenásť rokov, a preto v prvých rokoch jeho vlády rozhodovali najmä vysokí úradníci, vojenskí velitelia a dvorania. Najvýznamnejšou osobnosťou tohto obdobia bol Barjawán, ktorý v praxi spravoval štát v mene mladého kalifa. Ako al-Hákim dospieval, čoraz viac sa usiloval prevziať moc do vlastných rúk a zbaviť sa závislosti od regentov.
V čase jeho nástupu bol Fátimovský kalifát jednou z hlavných mocností islamského sveta. Ovládal Egypt, časti severnej Afriky a významné územia v Levante, najmä Palestínu a Sýriu. Káhira, ktorú Fátimovci založili po ovládnutí Egypta, sa rýchlo rozvíjala ako politické, náboženské a kultúrne centrum. Práve odtiaľ al-Hákim vládol ríši, ktorá súperila so sunnitským Abbásovským kalifátom v Bagdade.ASSAAD, Sadek Ismail. The reign of al-Hakim Bi Amr Allah, 386/996–411/1021: A political study. SOAS University of London, 1971. Dostupné online: https://soas-repository.worktribe.com/output/412135/the-reign-of-al-hakim-bi-amr-allah-386996-4111021-a-political-study
Vláda Keď al-Hákim získal skutočnú moc, začal ju uplatňovať veľmi osobným spôsobom. Neuspokojil sa s úlohou formálnej hlavy štátu, ale aktívne zasahoval do správy kalifátu. Často menil vysokých úradníkov a obmedzoval moc vezírov. Takýmto spôsobom sa snažil zabrániť tomu, aby sa pri dvore vytvorila skupina, ktorá by mohla ohroziť jeho postavenie.
Jedným z dlhodobých problémov fátimovského štátu bolo napätie medzi rôznymi vojenskými skupinami. Armáda nebola jednotná a skladala sa z viacerých zložiek, napríklad Berberov, Turkov a sudánskych oddielov. Tieto skupiny mali neraz vlastné záujmy a ich súperenie mohlo oslabovať stabilitu štátu. al-Hákim sa preto usiloval udržiavať medzi nimi rovnováhu a nedovoliť, aby niektorá z nich získala príliš veľký vplyv.
Jeho zásahy sa však neobmedzovali iba na dvor a armádu. Známe sú aj jeho nariadenia, ktoré sa týkali každodenného života obyvateľov. Vydával príkazy týkajúce sa verejného správania, obchodu, cien, morálky či náboženských zvyklostí. Niektoré opatrenia obmedzovali predaj alkoholu, zábavu alebo určité prejavy na verejnosti. Keďže časť týchto príkazov bola neskôr zrušená alebo zmiernená, už súčasníci a najmä neskorší autori ho opisovali ako nevyspytateľného panovníka.Encyclopaedia Britannica. al-Ḥākim. Dostupné online: https://www.britannica.com/biography/al-Hakim
Za viacerými opatreniami možno vidieť aj politický zámer. al-Hákim sa snažil posilniť autoritu kalifa, obmedziť moc dvorských skupín, kontrolovať armádu a udržať fátimovský vplyv vo východnom Stredomorí. Jeho vláda bola tvrdá a miestami konfliktná, ale nebola bez politickej logiky.
Náboženská politika Náboženská politika patrí k najdiskutovanejším stránkam al-Hákimovej vlády. Ako fátimovský kalif bol zároveň ismáʿílíjskym imámom, čo znamenalo, že jeho autorita mala politický aj duchovný rozmer. Podporoval fátimovskú náboženskú misiu, známu ako daʿwa, ktorá šírila ismáʿílíjske učenie a obhajovala nároky fátimovskej dynastie. Táto činnosť bola dôležitá aj preto, že Fátimovci súperili s Abbásovcami o náboženskú autoritu v islamskom svete.
V niektorých obdobiach al-Hákim presadzoval prísnejšie náboženské normy. Jeho nariadenia zasiahli nielen sunnitských moslimov, ale aj kresťanov a Židov žijúcich na území kalifátu. Najznámejšou udalosťou bolo zničenie Baziliky Božieho hrobu v Jeruzaleme v roku 1009. Tento čin vyvolal silnú odozvu v kresťanskom svete a výrazne prispel k tomu, že sa al-Hákim v kresťanskej tradícii spájal s obrazom krutého a nepriateľského vládcu.
Náboženské opatrenia počas jeho vlády boli rôznorodé a v niektorých prípadoch sa časom menili. Práve preto je ťažké predstaviť al-Hákimovu náboženskú politiku ako úplne jednotný program. Na jednej strane vystupoval ako fátimovský imám a podporoval ismáʿílíjsku učenosť, na druhej strane jeho zásahy do života náboženských komunít vyvolávali napätie a odpor.
Podpora vzdelanosti Popri tvrdých politických a náboženských opatreniach nemožno prehliadnuť ani al-Hákimovu podporu vzdelanosti. V roku 1005 založil v Káhire inštitúciu známu ako Dár al-ʿIlm, teda „Dom poznania“. Niekedy sa uvádza aj názov Dár al-Hikma, „Dom múdrosti“. Išlo o významné vzdelávacie centrum, kde sa študovalo náboženstvo, právo, jazykoveda, filozofia, astronómia a ďalšie odbory.
Dár al-ʿIlm mal vlastnú knižnicu a organizovali sa v ňom verejné prednášky. Jeho význam nespočíval iba vo vzdelávaní ismáʿílíjskych učencov. Bol aj prejavom toho, že fátimovská Káhira sa chcela zaradiť medzi najdôležitejšie intelektuálne centrá islamského sveta. Táto stránka al-Hákimovej vlády ukazuje, že jeho pôsobenie nemožno vysvetliť iba prostredníctvom zákazov, prenasledovania a konfliktov.
S fátimovským dvorom boli spojené aj učené zhromaždenia, na ktorých sa vykladalo ismáʿílíjske učenie. Významné miesto v tomto prostredí mal teológ a filozof Hamíd ad-Dín al-Kirmání. Učenci podobného typu pomáhali formulovať náboženskú argumentáciu Fátimovcov a obhajovať ich učenie proti odporcom.
Vznik drúzskeho hnutia Počas al-Hákimovej vlády sa vo fátimovskom prostredí objavili náboženské predstavy, z ktorých sa neskôr vyvinulo drúzske náboženstvo. Niektorí kazatelia začali pripisovať al-Hákimovi mimoriadne, až božské postavenie. Medzi najznámejších predstaviteľov tohto smeru patrili Hamza ibn Alí a Muhammad ad-Darzí.
Nie je isté, že samotný al-Hákim takéto učenie podporoval. Oficiálne fátimovské ismáʿílíjske kruhy sa voči podobným názorom stavali odmietavo. Napriek tomu sa al-Hákim stal ústrednou postavou drúzskej tradície a jeho meno v nej získalo osobitný náboženský význam.
Drúzska komunita vznikla na začiatku 11. storočia a neskôr pretrvala najmä v oblastiach dnešného Libanonu, Sýrie a Izraela. V jej náboženskom chápaní nebolo al-Hákimovo zmiznutie vnímané len ako koniec vlády jedného panovníka. Nadobudlo duchovný význam a stalo sa súčasťou náboženskej pamäti komunity.
Zmiznutie V noci 13. februára 1021 al-Hákim opustil Káhiru a vydal sa na jazdu do oblasti hory Mukattam. Z tejto cesty sa už nevrátil. Našli sa iba niektoré jeho osobné veci, no telo objavené nebolo. Práve preto sa jeho zmiznutie veľmi rýchlo stalo predmetom rôznych výkladov a domnienok.
Väčšina historikov predpokladá, že bol pravdepodobne zavraždený v dôsledku politických intríg. Do úvahy prichádza zapojenie ľudí z najvyšších dvorských kruhov, pretože al-Hákimova vláda vytvárala napätie medzi viacerými mocenskými skupinami. Chýba však jednoznačný dôkaz.
Po jeho zmiznutí nastúpil na trón jeho syn az-Záhir li-Iʿzáz Dín Alláh. Fátimovský kalifát pokračoval ďalej, ale al-Hákimova vláda zostala jedným z najvýraznejších období jeho dejín. Jeho nejasný koniec zároveň prispel k tomu, že sa okolo jeho osoby vytvorilo viacero náboženských a historických výkladov.
Hodnotenie al-Hákim bi-Amr Alláh patrí k panovníkom, ktorých nemožno jednoducho označiť jedným slovom. Jeho vláda mala autoritatívny charakter a viaceré jeho opatrenia tvrdo zasiahli náboženské skupiny aj bežný život obyvateľov. Zároveň však podporoval učenosť, budoval náboženské a vzdelávacie inštitúcie a usiloval sa upevniť postavenie Fátimovského kalifátu.
Práve táto kombinácia robí jeho historický obraz zložitým. V starších prameňoch často vystupuje ako tyran alebo výstredný vládca, zatiaľ čo novšie výskumy sa viac usilujú zasadiť jeho činy do politického a náboženského kontextu doby. al-Hákim tak zostáva jednou z najzaujímavejších a zároveň najťažšie hodnotiteľných osobností stredovekého islamského sveta.
Referencie
Literatúra ASSAAD, Sadek Ismail. The reign of al-Hakim Bi Amr Allah, 386/996–411/1021: A political study. London: SOAS University of London, 1971. DAFTARY, Farhad. Al-Hakim bi-Amr Allah. Institute of Ismaili Studies. DAFTARY, Farhad. The Isma'ilis: Their History and Doctrines. Cambridge: Cambridge University Press, 1990. HALM, Heinz. The Fatimids and their Traditions of Learning. London: I.B. Tauris, 1997.
Pozri aj Fátimovský kalifát Ismáílíja Drúzi Káhira Abbásovský kalifát Bazilika Božieho hrobu
Externé odkazy Farhad Daftary: Al-Hakim bi-Amr Allah – Institute of Ismaili Studies Encyclopaedia Britannica: al-Ḥākim Sadek Ismail Assaad: The reign of al-Hakim Bi Amr Allah, 386996–411/1021
Kategória:Narodenia 13. augusta Kategória:Narodenia v 985