Magnésia pod Sipylom ( – Magnésia hé pros Sipyló alebo Mαγνησία ἡ ἐπὶ Σιπύλου – Magnésia hé epi Sipylú, v iónskom dialekte: Μαγνησίη – Magnésié; ) bolo staroveké grécke mesto, neskôr samosprávny mestský štát (polis) v historickom regióne Lýdia v Malej Ázii. Sídlo ležalo na severozápadnom úpätí vrchu Sipylos (dnes Spil Dağı) na južnom brehu rieky Hermos (dnes Gediz), približne 65 kilometrov severovýchodne od Smyrny (dnešný Izmir). Na mieste starovekej lokality sa v súčasnosti rozkladá moderné turecké mesto Manisa.

Mesto bolo situované na križovatke strategických obchodných ciest spájajúcich prehistorické aj antické prístavy s vnútrozemím; smerom na východ od neho ležali Sardy a severovýchodne sa nachádzala Thyatira. Na rozlíšenie od staršieho južného suseda, mesta Magnésie nad Maiandrom, sa v antike dôsledne používal geografický prívlastok viazaný na vrch Sipylos. Obidve mestá boli podľa antických tradícií založené gréckymi kolonistami z tesálskeho regiónu Magnésia a ich občania sa označovali etnonymom Magnés.

Dejiny

Prehistória a najstaršie osídlenie Hoci prvé archeologické nálezy v regióne spadajú už do obdobia mladšieho paleolitu, súvislé sídelné štruktúry v úrodných severných nížinách okolo Manisy vznikali od neolitu. Pôvodné, najstaršie sídlo (datované do 2. tisícročia pred Kr.) sa podľa výskumov nachádzalo približne 7 km východne od dnešného mestského jadra. Táto oblasť bola silno ovplyvnená chetitskou civilizáciou, no na začiatku 12. storočia pred Kr. ju zničili migračné vlny spojené s tzv. kolapsom doby bronzovej. Následne v regióne vybudovali svoje sídlo Frýgovia pod názvom Sipylos, na ktorého základoch sa v 7. storočí pred Kr. sformovalo nové grécke mesto Magnésia.

Klasické a helenistické obdobie V písomných prameňoch sa mesto po prvýkrát explicitne spomína v 5. storočí pred Kr. v diele historika Hellanika z Lesbosu.Hellanikos z Lesbosu, FGrH 4, fragment 191. Približne v roku 245 pred Kr. uzatvorila Magnésia dôležitú zmluvu o sympoliteii (občianskom a politickom zlúčení) so susedným mestom Smyrna. Text tejto zmluvy sa zachoval vo forme nápisu na mramorovej stéle a pre modernú vedu predstavuje jeden z kľúčových prameňov pre pochopenie vnútornej správy a diplomatických vzťahov v rámci Seleukovskej ríše.

V zime na prelome rokov 190 a 189 pred Kr. sa mesto stalo dejiskom prelomovej udalosti svetových dejín. Priamo pred jeho hradbami sa odohrala Bitka pri Magnésii. Rímska armáda pod vedením konzula Lucia Cornelius Scipia (neskôr nazvaného Asiaticus) a jeho brata Scipia Africana s podporou pergamonského kráľa Eumena II. tu kompletne zničila vojsko seleukovského kráľa Antiocha III. Veľkého. Porazený panovník stratil kontrolu nad celou Malou Áziou a mesto sa okamžite vzdalo Rimanom.

Rímska nadvláda Počas prvej vojny s Mitridatom v 1. storočí pred Kr. zostali obyvatelia Magnésie lojálni voči Rímu a úspešne odrazili útoky pontského kráľa Mitridata VI.Pausanias, Descripción de Grecia, I, 20, 3. Za odmenu a po reformách vojvodcu Sullu získalo mesto prestížny status slobodného mesta (civitas libera).

V roku 17 po Kr. postihlo oblasť Lýdie katastrofálne zemetrasenie, ktoré Magnésiu takmer úplne spustošilo. Rímsky historik Tacitus zaznamenal, že cisár Tiberius vtedy mestu odpustil dane a venoval mimoriadnu finančnú pomoc vo výške desiatich miliónov sesterciov na jeho obnovu.Tacitus, Annales, II, 47. Mesto vďaka tomu rýchlo rozkvitlo a prekvitalo počas celého cisárskeho obdobia; z tohto obdobia sú známe napríklad najmenej dve víťazstvá magnéskych atlétov na antických olympijských hrách.

Byzantské, stredoveké a osmanské obdobie Význam mesta neklesol ani v neskorej antike a po rozdelení Rímskej ríše. V 13. storočí, po páde Konštantínopolu do rúk križiakov (1204), zriadil nikajský cisár Ján III. Dukas Vatazes v Magnésii cisársku pokladnicu, mincovňu a sklady, čím sa stala de facto funkčným hlavným mestom Nikajského cisárstva až do roku 1261. Miestne depoty prijímali luxusný tovar až z Egypta či Indie vďaka obchodu sprostredkovanému talianskymi mestskými štátmi.

Na začiatku 14. storočia však mesto po kolapse byzantskej obrany pod vedením Michala IX. Palaiologa vyplienili a zničili Turci; väčšina obyvateľov utiekla a pri úteku do Pergamonu ich veľkú časť zmasakrovali. Okolo roku 1313 mesto definitívne ovládol Saruchan Bej a pod názvom Manisa sa stalo centrom jeho emirátu. Na rozdiel od iných antických miest si lokalita udržala prosperitu aj pod osmanskou nadvládou, kedy slúžila ako rezidencia osmanských princov a sultánov.

Pamiatky a archeologické nálezy Z antického mesta sa v intraviláne moderného mesta zachovalo pomerne málo ucelených architektonických štruktúr, keďže staroveké stavby a ich architektonické prvky poslúžili ako stavebný materiál pre neskoršiu stredovekú byzantskú a osmanskú výstavbu mešít a palácov. Z dobových epigrafických nápisov je doložené, že súčasťou antického mesta bolo klasické grécke divadlo, avšak jeho presná poloha nebola doposiall archeologickým výskumom objavená.

V blízkom okolí mesta a na svahoch vrchu Sipylos sa však nachádzajú významné prehistorické, chetitské, lýdske a antické pamiatky:

Chetitské a lýdske nálezy: V okolí mesta bolo odkryté veľké množstvo chetitských artefaktov z 11. storočia pred Kr., čo naznačuje, že táto oblasť tvorila západnú hranicu Chetitskej ríše. Výskum odkryl aj početné pozostatky lýdskych obytných domov a cisterien z obdobia od 7. do 5. storočia pred Kr. Skalný reliéf Akpınar (Kybela zo Sipylu): Približne 6 km východne od Manisy sa vo výške 100 metrov nachádza monumentálny, do skalného výklenku vytesaný reliéf sediacej ženskej postavy z 13. storočia pred Kr. (chetitský pôvod). Súčasťou reliéfu je aj poškodený panel, o ktorom sa predpokladá, že obsahoval anatólske hieroglyfické písmo. Geograf Pausanias ho označil za sochu Matky bohov (Kybely).Pausanias, Cesta po Řecku, III, 22, 4. Skalný reliéf Karabel: Situovaný približne 20 kilometrov južne od Manisy. Tento chetitský reliéf zobrazuje panovníka alebo boha vojny (pravdepodobne kráľa Tarkasnawa z Miry) a rovnako obsahuje stopy hieroglyfického písma. Plačúca skala (Niobé zo Sipylu): Prírodný skalný útvar na juhozápadnom okraji mesta, ktorý pripomína ženu v zármutku. Podľa gréckej mytológie (spracovanej Homérom či Sofoklom) predstavuje skamenenú Niobé oplakávajúcu svoje deti.Pausanias, Cesta po Řecku, I, 21, 3; porov. Homér, Iliada, XXIV, 615; Sofokles, Antigona, 806–816. Monumenty v Taş Suret: V blízkosti tejto lokality ležia dva objekty spájané s Pausaniasovým opisom – tzv. Tantalov hrob (nachádzajúci sa asi 1,5 km východne a v neskoršom období známy ako hrob svätého Charalampa) a Trón Pelopa, čo je sedadlo (či oltár) vytesané priamo do masívu Spil Dağı. Neďaleko odtiaľ stála aj staroveká svätyňa Matky z Plasténé (Plastene Mētēr).Pausanias, Cesta po Řecku, V, 13, 7.

Všetky prehistorické, lýdske a antické artefakty objavené počas výskumov v tomto regióne sú dnes vystavené v expozíciách Archeologického múzea v Manise a v menšom rozsahu aj v Archeologickom múzeu v Istambule.

Pôvod pojmu magnetizmus Názov mesta (respektíve širšieho regiónu osídleného kmeňom Magnetov) sa v etymológii úzko spája s objavom prírodného magnetu (magnetitu). Magnetit bol minerál schopný priťahovať železné predmety, ktorý starovekí autori nachádzali v tejto oblasti. Vedecká komunita v staroveku aj v modernej dobe však vedie diskusie o tom, či je pojem odovzdaný od Magnésie pod Sipylom, Magnézie nad Maiandrom alebo od pôvodnej domoviny kmeňa v gréckej Tesálii, nakoľko jednoznačný textový dôkaz chýba.

Epigrafika a náboženstvo Nemecký historik Thomas Ihnken v roku 1978 katalogizoval celkovo 38 známych antických nápisov priamo z lokality Magnésie. Najvýznamnejším epigrafickým nálezom je rozsiahla zmluva o sympoliteii uzatvorená so Smyrnou približne v roku 245 pred Kr. V múzeu v Manise sú uložené aj dve neskorohelenistické náhrobné stély (jedna venovaná Alkimovi, synovi Herakleida, druhá Theoxenovi, synovi Asklapona).

V neskorej antike a počas byzantskej éry bolo mesto sídlom biskupstva, ktoré bolo sufragánnym voči metropolitnému arcibiskupstvu v Efeze. Z cirkevných koncilov sú menovite známi títo magnéski biskupi: Eusebios – prítomný na Efezskom koncile (431) Alexandros – účastník Chalkedónskeho koncilu (451) Stefanos – zúčastnil sa na Tretom konštantínopolskom koncile (680) Basileios – doložený na Druhom nikajskom koncile (787) Athanasios – účastník Štvrtého konštantínopolského koncilu (869) Lukas – písomne doložený k roku 879

Pozri aj Magnésia nad Maiandrom

Referencie

Použitá literatúra

Iné projekty

Kategória:Archeologické lokality v Turecku Kategória:Starogrécke mestá