Iólkos ( – Iólkos, Iaólkos, ) bolo staroveké grécke mesto a samosprávny mestský štát (polis) v historickom regióne Magnésia na území starovekej Tesálie, dnes predmestie a samostatná obecná jednotka moderného mesta Volos. Obecná jednotka sa rozkladá na ploche 1,981 km² severne od Pagajského zálivu a administratívne sa člení na tri miestne komunity: Ágios Onúfrios, Áno Volos a Anakasiá. Podľa sčítania ľudu z roku 2021 má celá jednotka spolu 2 008 obyvateľov.
Mitológia vpravo|náhľad|220px|Iasón predstupuje pred kráľa Péleia; antická freska z Pompejí (Archeologické múzeum v Neapole). vľavo|náhľad|180px|Smrť kráľa Pelia, ktorého usmrtili vlastné dcéry pod vplyvom Médeinej ľsti (maľba: Georges Moreau de Tours). Podľa starogréckej mytológie založil mesto hrdina Krétheus.Pseudo-Apollodóros, Bibliothéka I, 9, 11. Právoplatným kráľom Iólku bol jeho syn Aison, avšak trónu sa neoprávnene zmocnil jeho nevlastný brat Pelias (v inej verzii ho Aison pred smrťou ustanovil za regenta kvôli nízkemu veku svojho syna).RUIZ DE ELVIRA, Antonio. Mitología clásica. Madrid: Gredos, 1982. ISBN 84-249-0204-1. S. 268. (po španielsky) Pelias následne vyslal Aisonovho syna Iasóna a jeho spoločníkov Argonautov na nebezpečnú výpravu – získať legendárne Zlaté rúno z ďalekej Kolchidy, aby tak zabránil vlastnému zosadeniu.Diodóros Sicílsky, Bibliothéka historika IV, 40, 3.
Z miestneho prístavu vtedy pod Iasónovým vedením vyplávala loď Argo s posádkou päťdesiatich gréckych polobohov a kniežat.Pseudo-Apollodóros, Bibliothéka I, 9, 16. Iasónovi sa s pomocou kolchidskej čarodejnice Médeie (dcéry kráľa Aiéta) podarilo rúno získať.Pseudo-Apollodóros, Bibliothéka I, 9, 24. Po úspešnom návrate Médeia ľsťou presvedčila Peliove dcéry, aby otca rozštvrtili a uvarili v kotle, čím ho v snahe o omladenie usmrtili. Iasón a Médeia však boli z Iólku vyhnaní a na trón zasadol Peliov syn Akastos.Pseudo-Apollodóros, Bibliothéka I, 9, 27. O niekoľko rokov neskôr zorganizoval Iasón spolu s Peleom a Dioskúrmi trestnú výpravu, mesto dobyl a po Akastovej smrti obsadil trón Tettalos, Iasónov syn.Diodóros Sicílsky, Bibliothéka historika IV, 55.
Geografia a archeologická lokalizácia Presná poloha starovekého mesta bola dlho predmetom vedeckých diskusií, pričom moderné výskumy ukazujú, že antická lokalita sa neprekrýva s polohou dnešného moderného predmestia Volosu. Moderná archeológia spája staroveký Iólkos s dvoma blízkymi náleziskami: Kastro Palea: Opevnené návršie situované v západnej časti moderného mesta Volos.TALBERT, Richard J. A. (ed.). Barrington Atlas of the Greek and Roman World. Princeton: Princeton University Press, 2000. ISBN 978-0691031699. S. 60, 832. Archeologické výskumy tu odhalili pozostatky monumentálnych budov s architektúrou palácového typu z mykénskeho obdobia, ako aj hlinené tabuľky s nápismi v lineárnom písme B. Výsledky nálezov potvrdzujú, že lokalita bola nepretržite osídlená od staršej doby bronzovej, pričom po deštrukcii v neskoroheládskom období (LH IIIC) tu kontinuita osídlenia pretrvala cez geometrické obdobie až do rímskej epochy.HOPE SIMPSON, Richard. Mycenaean Greece and Homeric Tradition: The Catalogue of the Ships in the Iliad. [online]. Dostupné online. Dímini: Rozsiahla archeologická lokalita neďaleko Volosu. Odkrytý mykénsky palácový komplex z 13. a 12. storočia pred Kr. viacerí historici stotožňujú práve s palácom bájnych kráľov Pelia a Aisona.The Mycenaean Palace of Dimini. Atény: Ministry of Culture and Sports of Greece. [online].
V tesnom susedstve tohto regiónu prekvitalo neolitické sídlo Seskló, doba bronzová v Pefkakii a neskoršie klasické či helenistické centrá Pagasai, Démétrias alebo Théby vo Ftiótide.ESTRABÓN. Geografía: libros VIII-X. Preklad Juan José Torres Esbarranch. Madrid: Gredos, 2001. ISBN 84-249-2298-0. S. 360, poznámka 633. (po španielsky) Podľa Pindara sa Iólkos nachádzal priamo na úpätí pohoria Pelion, mierne vo vnútrozemí, no názov Iólkos sa v antických textoch často prenášal aj na priľahlý úsek morského pobrežia.SMITH, William. Dictionary of Greek and Roman Geography. Boston: Little, Brown and Company, 1854. Heslo Iolcus. (po anglicky)
Dejiny Prvé písomné zmienky o meste pochádzajú od Homéra, ktorý ho spomína v Katalógu lodí v epose Iliada a neskôr aj v Odyssey, pričom mu pripisuje prívlastky „dobre postavené“ (ἐϋκτιμένη) a „priestranné“ (εὐρύχορος).Homér, Iliada II, 712.Homér, Odyssea XI, 256. Podľa geografa Strabóna ho neskôr kolonizoval kmeň Minyovcov z biótskeho mesta Orchomenos.Strabón, Geographica IX, p. 414.
V archaickom a klasickom období fungoval Iólkos ako samostatná polis Magnésie, no v politických dejinách sa spomína zriedkavo. Herodotos uvádza, že po vyhnaní aténskeho tyrana Hippia v rokoch 511/510 pred Kr. mu Tesálčania ponúkli Iólkos ako dŕžavu, Hippias ju však odmietol.Herodotos, Dejiny V, 94. Autonómny status mesta v rámci Magnésie potvrdzuje aj spis Periplus Pseudo-Skylaka.Periplus Pseudo-Skylaka, 65.
Mesto neskôr hospodársky upadalo kvôli vnútorným sporom obyvateľov. Definitívny zánik samostatnej polis nastal okolo roku 293 pred Kr., kedy macedónsky kráľ Démétrios I. Poliorkétes založil blízke veľkomesto Demetrias a v rámci rozsiahleho synoikizmu doň presídlil obyvateľov Iólku a okolitých dedín.Strabón, Geographica IX, p. 436, 438. Hoci rímski autori Plínius Starší a Titus Livius mesto geograficky lokalizujú vo svojich opisoch vojenských ťažení,Plínius Starší, Naturalis historia IV, 32.Livius, Ab urbe condita XLIV, 12-13. Strabón v 1. storočí pred Kr. uvádza, že mesto bolo už od staroveku úplne zničené a na jeho mieste sa konali už len slávnostné zhromaždenia na počesť kráľa Pelia.
Vývoj počtu obyvateľov V tabuľke je znázornený novodobý demografický vývoj obyvateľstva modernej obecnej jednotky Iólkos: Rok Počet obyvateľov 1991 2 415 2001 2 071 2011 2 138 2021 2 008
Referencie
Pozri aj Iasón Argonauti Magnésia (Tesália)
Kategória:Starogrécke mestá Kategória:Archeologické lokality v Grécku