Emanuel Hrabar, respektíve Emanuil Hrabar (maď. Emánuel Manó Hrabár; * 7. október 1831, Trybušany, dnes Dilove, Rakúske cisárstvo, dnes Ukrajina† 1910, Ruská ríša) bol rusínsky, respektíve ukrajinsko-maďarský právnik, občiansky činiteľ a poslanec uhorského snemu. Jeho synovia boli právny teoretik Vladimír Hrabar a Igor Hrabarumelec, múzejník, historik umenia a reštaurátor.
Životopis Emanuel Hrabar sa narodil 7. októbra 1831 v obci Trybušany v rodine gréckokatolíckeho vojenského kňaza Ivana Hrabara (Jánosa Hrabára) a Julije Hadžegy.
Emanuel Hrabar študoval na gymnáziu v meste Košice. Na jeseň 1848 vstúpil do armády uhorských revolučných síl národnej obrany, bol poddôstojníkom v tábore novobrancov v meste Kecskemét. V máji 1849 sa stal veliteľom 91. práporu revolučných síl. Spolu s dvoma ďalšími oddielmi, ktoré mu boli zverené, sa stiahol 17. augusta 1849 počas kapitulácie mukačevskej pevnosti.
V priebehu 50. rokov prednášal jurisprudenciu na univerzite v Pešti a začal aj svoju advokátsku činnosť. V roku 1861 sa stal prísediacim súdu marmarošskej župy. Od roku 1867 pokračoval v advokátskej činnosti, zároveň bol členom veteránov revolučnej armády marmarošskej župy. Emanuel Hrabar sa v roku 1869 stal poslancom uhorského snemu za obec Volove Pole (dnes Mižhiria). Spolu s Viktorom Kimakom od roku 1876 vydával satiricko-liberálny dvojtýždenník Sova (po slovensky Sova).
Následne musel emigrovaťnajskôr do Talianska, kde 3 roky bol domácim učiteľom detí Pavla Pavloviča Demidova, neskôr odišiel s nimi do Paríža. Od roku 1876 až do konca svojho života žil v Ruskej ríši. Bol učiteľom na gymnáziách v meste Jegorjevsk, v Riazanskej gubernii, v mestách Izmajil a Juriev. Na prelome rokov 1879 a 1880 spolu so synmi za ním prišla aj manželka Oľga.
Emanuel Hrabar zomrel v roku 1910 na území Ruskej ríše.
Referencie
Iné projekty
Zdroje
. . .
Kategória:Narodenia 7. októbra Kategória:Narodenia v 1831 Kategória:Úmrtia v 1910 Kategória:Ukrajinskí právnici Kategória:Maďarskí právnici Kategória:Poslanci uhorského snemu