Albatrosovité (Diomedeidae) je čeľaď veľkých morských vtákov z radu víchrovníkotvarých. Albatrosy patria k najväčším vtákom schopných letu; rozpätie krídel pri najväčších jedincoch z rodu Diomedea (hlavne albatrosoch sťahovavých a albatrosoch kráľovských) dosahuje cez 3,5 m. Čeľaď albatrosovitých sa delí do štyroch rodov, a síce Diomedea, Thalassarche, Phoebetria a Phoebastria. Všetky recentné rody majú v slovenčine rovnaké meno albatros. BirdLife International a ACAP uznávajú 22 druhov albatrosov, avšak dá sa stretnúť s 13–24 rozoznávanými druhmi.
Jedná sa o statné vtáky so silnými nohami s tromi prstami spojenými blanou po celej ich dĺžke. Nohy sú vzhľadom k zbytku tela krátke, čím spôsobujú nápadné kolísanie počas chôdze. Operenie je dvojfarebné, a síce biele a tmavé. Vzory zafarbenia sa líšia podľa druhu. Najtmavší sú zástupcovia rodu Phoebetria, ktorých perie je prevažne čierne. Veľký zobák má predĺženú hornú čeľusť, ktorá je zaháknutá za dolnú čeľusť. Po stranách zobáka sa nachádzajú výrazné nozdry, do ktorých ústia soľné žľazy, ktorými albatrosy filtrujú nadbytočnú soľ z požitej morskej vody. Z nozdier vedú pozdĺžne kanáliky až na koniec zobáku, odkiaľ často odkvapkáva odfiltrovaná slaná voda. Farba zobáka spolu s farbou operenia patrí ku kľúčovým rozpoznávacím druhovým znakom na otvorenom mori. Albatrosy sú vynikajúcimi letcami a za svoj život dokážu preletieť milióny kilometrov. Počas lietania takmer nemávajú krídlami a používajú techniky známe ako dynamické plachtenie a svahové lietanie. Energetický výdaj počas letu je blízky stavu odpočinku. Albatrosy disponujú šľachou, ktorá krídla „zamkne“ v roztiahnutej pozícii, takže k ich udržaniu v horizontálnej polohe nepotrebujú používať svaly. Živia sa hlavne desaťramenatcami (sépie, kalmary) a rybami, jedálniček doplňujú kôrovcami a inými hlavonožcami. Potravu zbierajú väčšinou z povrchu morskej hladiny, avšak vedia sa aj potápať.
Albatrosy trávia väčšinu života na mori a na súš zalietajú len za účelom hniezdenia. 19 druhov sa vyskytuje na južnej pologuli (Južný, Tichý, Atlantický a Indický oceán), 3 druhy na severnej pologuli (severná časť Tichého oceánu). V severnej časti Atlantického oceánu sa albatrosy nevyskytujú, aj keď sa tam podľa fosílnych objavov v neskoršom neogéne (pred ~3 miliónmi rokov) vyskytovali. Hniezdia v kolóniach na neobývaných ostrovoch obklopených šírym oceánom. Veľkosť kolónie sa pohybuje od niekoľkých desiatok albatrosov až po stovky tisíc hniezdiacich párov. Hniezdia raz za rok alebo raz za dva roky a samica vždy kladie iba jedno veľké biele vajce. Hniezda majú väčšinou kužeľovitý tvar a sú postavené z papradia, hliny a ďalšieho dostupného materiálu. Inkubácia trvá najčastejšie 70–80 dní a sedenie na vajci je zdieľané zhruba rovnakým dielom medzi samcom a samicou. Mláďaťu trvá cirka 8 mesiacov, než sa osamostatní. Po opustení hniezda strávia mladé albatrosy prvé roky na mori a potom sa vracajú do materských kolónií, kde začnú s hľadaním partnera. Hľadanie partnera prebieha pomocou ritualizovaných a veľmi prepracovaných zásnubných tancov, ktoré patria k najkomplexnejším v celej vtáčej ríši. Tance predvádzajú samci aj samice po niekoľko hniezdiacich období, než sa z dvojice vytvorí pár. Partnerské puto trvá celý život.
Albatrosovité patria k najohrozenejším vtákom s významným poklesom populácie v priebehu 20. a 21. storočia. Na vine je predovšetkým komerčný rybolov (hlavne rybolov na dlhé lovné šnúry a čiastočne aj rybolov vlečnými sieťami), pri ktorom albatrosy často umierajú ako nechcené vedľajšie úlovky. Sú citlivé aj na súčasnú klimatickú zmenu a negatívne ich ovplyvňuje aj znečistenie morí plastami. Niektoré populácie ohrozujú invázivné druhy živočíchov akými sú napríklad myši, krysy, potkany, a šelmy ako napríklad zdivočene mačky a hranostajové. Albatrosy nemajú vyvinuté prirodzené reflexy na obranu pred predátormi a sú doslova zožraté za živa. Najzraniteľnejšie sú mláďatá. Negatívne dopady novodobých hrozieb sa snaží odstrániť alebo aspoň zmierniť medzinárodná Dohoda o ochrane albatrosov a víchrovcov. Albatrosy sú opradené mnohými mýtmi a povesťami a vystupujú v mnohých literárnych dielach. Podľa klasickej námorníckej legendy albatrosy nesú duše utopených námorníkov a ich zabitie prináša smolu a nešťastie. Jedným z najznámejších literárnych diel venovaným albatrosom je Pieseň starého námorníka (1798), v ktorom námorník bezdôvodne zabije albatrosa, a celá posádka lode je za to potrestaná tajomnými prírodnými silami.
Vedecká systematika
Taxonómia Prvým vedecky popísaným albatrosom sa v roku 1758 stal albatros sťahovavý, ktorého popis spracoval švédsky prírodovedec Carl Linné. Linné albatrosa zaradil do novo vytvoreného rodu Diomedea, avšak ho spojoval s inými nepríbuznými vtákmi (do rovnakého rodu zaradil aj tučniaka okuliarnatého) a so samostatnou čeľaďou Diomedeidae, slovensky albatrosovité, prišiel až anglický zoológ George Robert Gray v roku 1840.
thumb|vľavo|Ilustrácia albatrosa sadzového (1827–1838, John James Audubon)|alt=Ilustrácia tmavohnedého vtáka s blanitými prstami, ktorý stojí na kameni a pozerá sa smerom na otvorené more
Už od samých počiatkov taxonómie v polovici 18. storočia predstavovalo zaradenie albatrosov problém. Postupne bolo popísaných najmenej 82 taxónov, ktoré boli v priebehu doby z väčšiny buď vyhlásené za poddruh existujúceho druhu, alebo už zhodným popísaným druhom. V minulosti bolo totiž bežnou praxou, že „nové druhy“ živočíchov sa popisovali na základe múzejných exemplárov. V prípade albatrosov sa jednalo o jedince odchytené na mori, avšak následkom obrovskej plochy výskytu albatrosov (albatrosy v honbe za potravou bežne prejde stovky kilometrov denne aj v dobe hniezdenia) pracovníci múzea nemohli určiť, ku ktorej kolónii odchytený jedinec patril. A tak sa mnohokrát stalo, že sa taxonómovia dali zmiasť operením a veľkosťou juvenilných (mladistvých) jedincov z už popísaných druhov, ktorých popísali ako nový druh.
V druhej polovici 20. storočia rešpektovala väčšinová vedecká obec rozdelenie albatrosov do 14 druhov a dvoch rodov (Phoebetria, ktorého dvaja zástupcovia pre podobnosť s víchrovcovitými boli považovaní za „primitívnu“ formu albatrosov, a Diomedea, kam boli zahrnuté všetky ostatné albatrosy). Vedecké debaty však rozvíril výskum Garyho Nunna z Amerického prírodovedného múzea, ktorý skúmal DNA všetkých 14 vtedy rozoznávaných druhov. Nunn výsledky svojej práce publikoval v roku 1996; kľúčový záver bol, že v rámci albatrosov sa nenachádzajú dve, ale štyri jasné rodové línie, a síce Diomedea, Thalassarche, Phoebetria a Phoebastria. Tieto línie bolo všeobecne akceptované a bežne sa používajú.
Nunn a C. J. R. Robertson nadviazali ďalšie štúdium, v ktorom zohľadnili aj výskumy morfológie albatrosov, a roku 1998 navrhli rozšíriť počet rozoznávaných druhov z 14 na 24. Aj keď toto nové rozdelenie bolo kritizované pre slabú podporu vo vedeckých štúdiách, návrhu nového taxonomického rozdelenia bolo z väčšej časti dané za pravdu. V nasledujúcich rokoch nastala široko diskutovaná taxonomická revízia albatrosov. Na základe ďalšieho štúdia DNA všetkých 24 navrhnutých taxónov bolo doporučené ich počet znížiť na 22 s tím, že pre vydelenie albatrosa Bullerovho subsp. platei a albatrosa hnedo-bieleho subsp. gibsoni do samostatných druhov neexistuje dostatok dát.
V rokoch 2009/2010 bolo týchto 22 druhov prijatých kľúčovými inštitúciami, ako je BirdLife International a ACAP. V rámci ACAP bola vytvorená taxonomická pracovná skupina, ktorá si kladie za cieľ oi. „vytvoriť transparentný, obhajiteľný a vysoko konzultovaný proces pre uznávanie taxónov albatrosov a ostatných rúrkonoscov“.
Aj keď rozdelenie albatrosovitých do štyroch rodov je široko akceptované, nie všetci uznávajú zmienené rozdelenie do 22 druhov. Napr. John Penhallurick a Michael Wink v roku 2004 navrhli rozdeliť albatrosovité iba na 13 druhov (aj keď ich výskum bol neskôr tvrdo kritizovaný) a Integrovaný taxonomický informačný systém (ITIS) k roku 2020 rozoznáva 21 druhov (ITIS nerozoznáva albatrosa čiapočkatého ako samostatný druh, ale ako poddruh albatrosa bledohlavého).
Zoznam druhov
BirdLife International a ACAP rozoznávajú nasledujúcich 22 druhov albatrosov:
rod Diomedea Linnaeus, 1758 albatros hnedý (Diomedea amsterdamensis) Roux, et al., 1983 albatros hnedo-biely (Diomedea antipodensis) Robertson et Warham, 1992 albatros tristanský (Diomedea dabbenena) Mathews, 1929 albatros kráľovský (Diomedea epomophora) Lesson, 1825 albatros sťahovavý (Diomedea exulans) Linnaeus, 1758 albatros sépiar (Diomedea sanfordi) Murphy, 1917 rod Phoebastria Reichenbach, 1853 albatros bielochrbtý/albatros veľký (Phoebastria albatrus) (Pallas, 1769) albatros nemenlivý (Phoebastria immutabilis) (Rothschild, 1893) albatros tropický (Phoebastria irrorata) Salvin, 1883 albatros čiernonohý (Phoebastria nigripes) (Audubon, 1839) rod Phoebetria Reichenbach, 1853 albatros sadzový (Phoebetria fusca) (Hilsenberg, 1822) albatros sivochrbtý (Phoebetria palpebrata) (Forster, 1785) rod Thalassarche Reichenbach, 1853 albatros bieločelý (Thalassarche bulleri) (Rothschild, 1893) albatros malý (Thalassarche carteri) (Rothschild, 1903) albatros bledohlavý (Thalassarche cauta) (Gould, 1841) albatros pestrozobý (Thalassarche chlororhynchos) (J. F. Gmelin, 1789) albatros sivohlavý (Thalassarche chrysostoma) (Forster, 1785) albatros popolavý (Thalassarche eremita) (Murphy, 1930) albatros žltooký (Thalassarche impavida) (Mathews, 1912) albatros čiernobrvý (Thalassarche melanophris) (Temminck, 1828) albatros kapucňový (Thalassarche salvini) (Rothschild, 1893) albatros čiapočkatý (Thalassarche steadi) (Falla), 1933 Zdroj slovenského názvoslovia
Evolučný vývoj a fylogenéza
Pozícia albatrosovitých v ráde víchrovníkotvarých podľa Heinera Kuhla a kol. (2021)
Fosílne nálezy sú natoľko roztrúsené a neúplné, že otázka evolučného vývoja albatrosov dosiaľ nebola dostatočne objasnená. Najstaršie fosílne nálezy vtákov, ktoré by sa dali zaradiť medzi albatrosovité a išlo by ich tak považovať za priamych predkov dnešných albatrosov, pochádzajú z obdobia oligocénu (pred ~34–23 miliónmi rokov). Tieto vtáky boli omnoho menšie než dnešné albatrosy. Miocénnych objavov je podstatne viac než oligocénnych a podľa veľkého množstva pliocénnych fosílií sa zdá, že albatrosy boli už v tej dobe globálne rozšírené.
Otázka, či albatrosy pochádzajú z južnej alebo severnej pologule, taktiež nebola objasnená. Pretože na severnej pologuli bolo objavené nepomerne väčšie množstvo fosílnych objavov albatrosov než na južnej pologuli, austrálsky ornitológ Terence Lindsey to považuje za dôkaz, že albatrosy sa najskôr vyskytovali na severnej pologuli a až odtiaľ sa rozšírili na južnú pologuľu. Avšak anglický ornitológ Carles Carboneras tvrdí presný opak, a síce to že albatrosy pochádzajú pôvodne z južnej pologule a až potom neskôr sa rozšírili na sever. Carboneras argumentuje tým, že na južnej pologuli je nepomerne väčšie množstvo albatrosov.
Albatrosovité predstavujú bazálnu skupinu víchrovníkotvarých. K víchrovníkotvarým sa vedľa albatrosovitých radia čeľade Oceanitidae (búrkozvestovité), Hydrobatidae (víchrovníčkovité) a Procellariidae (víchrovcovité). Všetky tieto morské vtáky zdieľajú niektoré špecifické morfologické rysy, ako sú rúrkovité nozdry, soľné žľazy ústiace do nosných dierok, zobák zložený zo 7–9 rohovitých doštičiek a tvorba žalúdočného oleja.
Aj keď presné fylogenetické vzťahy medzi jednotlivými druhmi albatrosov zostávajú stále nevyjasnené, vedecká obec sa zhoduje na tom, že Phoebastria a Diomedea sú úzko príbuzní a pôvodne predstavovali jednú líniu, a Thalassarche a Phoebetria pre svoju úzku príbuznosť predstavujú druhú líniu.
Popis