náhľad|vpravo|Rozšírenie litovčiny
Litovčina je jazyk z indoeurópskej rodiny z vetvy baltských jazykov. Má dve nárečia – žemajtské (dolnolitovské) a aukštajské (hornolitovské). Základom litovskej abecedy je latinka doplnená o diakritiku.
Je to pre mnohých jazykovedcov zaujímavý jazyk, pretože si zo všetkých iných živých indoeurópskych jazykov zachoval archaické črty vo fonológii a morfológii. Niektoré fakty poukazujú na to, že skupina baltských jazykov existovala oddelene od iných skupín indoeurópskych jazykov už v 10. storočí pred Kr. Vývoj baltských jazykov z indoeurópčiny je nevyjasnený.
Dejiny litovčiny thumb|Litovčina v 16. storočí Východobaltské jazyky sa oddelili od západobaltských jazykov (hypoteticky nazývaných protobaltské jazyky) medzi rokmi 400 – 600. Diferenciácia medzi litovským a lotyšským jazykom sa začala okolo roku 800, ale ešte dlho po tom boli tieto dva jazyky dialektami jedného litovského jazyka. V 13. – 14. storočí mali veľký vplyv na vývoj lotyšského a litovského jazyka Livónci, ktorí v tomto období obsadili územia okolo rieky Daugavy. Toto územie takmer zhodovalo s územím dnešnej Litovskej republiky. Definitívne zmizli až v 17. storočí.
Najstaršia písomná pamiatka litovského jazyka pochádza z roku 1545. Je to prepis modlitby zo skoršieho originálu napísaný rukou na poslednej strane knihy Tractatus sacerdotalis vytlačenej v Štrasburgu. Text je napísaný v dzukiijskom dialekte. Ale niet pochýb o tom, že cirkevné litovské texty sa rozširovali na území Litvy už skôr – dokonca v 14. storočí. Veď v roku 1387 bolo v Litve oficiálne prijaté kresťanstvo a litovský ľud sa potreboval vzdelať aj v tomto smere. V historických análoch sa píše, že prvé cirkevné texty do litovského jazyka prekladal už Jogail
Súčasný litovský jazyk sa začal formovať v polovici 16. storočia. V roku 1547 v Kaliningrade (po litovsky: Karaliaučus) bola vytlačená prvá litovská kniha – luteránsky katechizmus Martiniasa Mažvidasa – v žemajtskom dialekte. Je to vlastne prvá litovská učebnica čítania a písania, v ktorej autor spomína pojem litovská abeceda a niekoľko ním vymyslených gramatických termínov. Úroveň gramotnosti litovcov na prelome 17. a 18. storočia bola nízka, preto knihy boli všetkým dostupné. Vydaním tejto knihy sa od tohto momentu v Litve datuje vznik spisovného litovského jazyka.
V roku 1620 vyšla prvá Učebnica litovčiny – Dictionarium trium linguarum – od Konstantinasa Sirvindasa, ktorá bola následne ešte päťkrát vydaná. V roku 1653 Danielius Kliainus napísal učebnicu gramatiky litovského jazyka Grammatica Litvanica.
Litovskí jazykovedci sa počnúc 17. storočím začali zaoberať vedeckým výskumom litovského jazyka, ktorý v sa v 19. storočí zintenzívnil. Veľmi veľký význam pre ďalší vývin jazyka mali práce litovského jazykovedca 19. storočia Jonasa Jablonskisa.
V roku 1864 po Januárovom povstaní Michail Nikolajevič Muraviev (generál-gubernátor Litvy) zakázal používať latinskú abecedu a tlačené texty v litovskom jazyku. Tlač litovských kníh však naďalej pokračovala za hranicami krajiny vo Východnom Prusku a v USA. Aj keď sa pod hrozbou smrti tieto knihy do Litvy privážali, pomocou nich totiž vzrastalo národné povedomie Litovcov, zákaz sa v roku 1904 zrušil.
Súčasný litovský jazyk Dnes je litovčina úradným jazykom Litvy. Litovský jazyk však používa aj litovská menšina v Poľsku (5,8 tisíc), Bielorusku a Kaliningradskej oblasti (18 000) a tiež litovskí emigranti v USA (800 000), Rusku, Anglicku, Nemecku, Lotyšsku, Kanade, Austrálii, Brazílii a Argentíne. Celkovo litovským jazykom rozpráva 4 000 000 ľudí vrátane Litovcov v Litve.
Litovská abeceda Pre zápis litovského jazyka sa od 16. storočia používa mierne upravená latinka. V druhej polovici 60. rokov 19. storočia sa do popredia dostala cyrilika a azbuka, ale v konečnom dôsledku ju Litovci neprijali. V roku 1905 sa uskutočnila pravopisná reforma litovského jazyka, podľa ktorej dnes v súčasnej litovskej abecede existuje 32 písmen:
Veľké písmenáA Ą B C ČDE Ę Ė F G H I Į Y J K L M N O P R S Š T U Ų Ū V Z ŽMalé písmenáa ą b c čde ę ė f g h i į y j k l m n o p r s š t u ų ū v z ž
Pre zápis niektorých zvukov spoluhlások sa používa kombinácia – „ch“.
Samohlásky Litovčina má 12 samohlások. Doplnkami k štandardnej latinke sú písmená „ą“, „ę“, „į“, „ų“, (tzv. nosné), ktoré historicky označovali nosovky (ako v súčasnom poľskom jazyku). Vyslovujú sa ako písmeno „n“ v slove Hanka.
Veľké písmenáĄ Ę Į ŲMalé písmená ą ę į ų
Ďalším typom samohlások sú písmená „ė“ a „ū“, ktoré sa v slovenčine vyslovujú ako dlhé.
Veľké písmenáĖ Ū Malé písmená ė ū
Spoluhlásky V litovčine existuje 20 spoluhlások, ktoré sa píšu latinkou. Navyše sa tu vyskytuje zložka CH ako v slovenčine.
Veľké písmenáB C Č D F G H J K L M N P R S Š T V Z ŽMalé písmená b c č d f g h j k l m n p r s š t v z žSlovenčina b c č d f g h j k l m n p r s š t v z ž
Akcentológia v litovskom jazyku Akcent (prízvuk) v litovskom jazyku je veľmi dôležitý. Málo jazykov totiž má taký prízvuk ako litovský jazyk. Ak je napríklad v anglickom jazyku prízvuk individuálny, v slovenčine a lotyštine je na 1. slabike, v poľštine na predposlednej slabike, vo francúzštine vždy padá na tretiu slabiku, v macedónčine na 3. slabike od konca, v litovčine existuje celý systém pravidiel prízvukov a intonácie vo vetách.
Prízvučná môže byť ktorákoľvek slabika. V priebehu skloňovania (časovania) sa miesto prízvuku mení. Dlhá prízvučná slabika má dodatočnú prozodickú charakteristiku – intonáciu. Rozlišujeme intonáciu klesajúcu („akut“) a intonáciu stúpajúcu („cirkumflex“).
Poloha prízvuku je zásadným faktorom litovského slova a má fonologickú funkciu, tzn. slová sa môžu líšiť polohou prízvuku – prízvuk je v litovčine významotvorný.
giria (chváli) – giria (les) kasa (ryje) – kasa (cop) karti (vešať) – karti (horká)
V litovskom jazyku, na rozdiel od lotyšského jazyka, existujú dvojslabičné slová so stúpajúcou a klesajúcou intonáciou (lauki a laukas) a rozličným prízvukom. Lotyština tento jav počas fínskeho vplyvu v krajine stratila a presunula prízvuk na prvú slabiku.
Litovské dialekty Litovský jazyk sa rozdeľuje na dva dialekty – aukštajský dialekt (po litovsky: aukštaičių tarmės) a žemajtský dialekt (po litovsky: žemaičių tarmės). Pochádzajú z litovských slov vysoký (aukštaičių) a nízky (žemaičių) a ohraničujú územie obyvateľov okolo rieky Nemunas, ktorí nimi hovorili. Tieto dialekty sa ešte delia na tri poddialekty.
Aukštajský dialekt: východní Aukštajti západní Aukštajti (Suvalkovia) južní Aukštajti (Dzukovia)
Žemajtský dialekt: zapadní Žemajti (klajpedské nárečie) severozápadní Žemajti (telšiajské nárečie) južní Žemajti (razsejnícke nárečie)
Súčasný litovský jazyk je založený na dialekte západných Aukštajcov – Suvalkov.
Gramatika Litovčina je syntetický jazyk. Rozlišuje v základe tri časy – prítomný, minulý a budúci. Zvláštnosťou je tzv. minulý opakovaný čas, ktorý sa v jazyku vyskytuje minimálne. Má jednu formu oznamovacieho spôsobu, ktorá sa v minulom čase môže kombinovať s príčastiami.
Nijaký iný jazyk nemá toľko príčastí ako litovčina! Súčasný litovský jazyk používa obrovské množstvo príčastí a v tomto mu patrí prvenstvo. Pre každý čas existuje v litovčine aktívne a pasívne príčastie, okrem litovskej zvláštnosti – minulého opakovaného času, – ktorý má len aktívne príčastie. Pomocou týchto príčastí sa vytvárajú formy činného a trpného rodu.
Litovský jazyk má dva gramatické rody – mužský a ženský. Stredný rod sa prakticky nevyskytuje. Má päť vzorov podstatných mien a tri vzory prídavných mien.
Podstatné mená Podstatné a prídavné mená sa skloňujú siedmimi pádmi – tými istými ako v slovenčine.
SlovenskyLitovsky OtázkaNominatívVardininkas Kas?GenitívKilmininkas Ko?DatívNaudininkas Kam?AkuzatívGalininkas Ką?InštrumentálĮnagininkas Kuo?LokálVietininkas Kur?VokatívŠauksmininkas
Lokál je však nahradený tzv. miestnym pádom, ktorý je bezpredložkový. Ten sa ešte delí na ďalšie štyri pády: inesív – v lese, v lesoch (miške, miškuose) illatív – do lesa, do lesov (miškan, miškuosna) (používa sa v hovorovej reči) adessív – pri lese, pri lesoch (miškiep, miškuosemp) allatív – k lesu, k lesom (miškop, miškump) (používa sa v niektorých stálych slovných spojeniach)
V súčasnosti sa v jazyku zachoval iba inesív. Práve on figuruje v gramatických pádoch podstatných mien pod názvom miestny pád.
Litovčina používa aj produktívny pád vokatív, ktorý sa používa pri oslovení. V množnom čísle má tvar nominatívu.
Litovčina prechyľuje ženské priezviská a to tak, že koncovka priezviska -aitė, -ytė alebo -(i)utė označuje slobodné dievča, koncovka -ienė vydatú ženu.
Skloňovanie Podstatné mená v litovčine sa zaraďujú do piatich skupín skloňovania.
1. skupina-as, -ias, -ys, -jas vakaras (vakaro) = večer, tarnautojas (tarnautojo) = sluha, butelis (butelio) = fľaša 2. skupina-a, -ia, -ė daina (dainos) a giesmė (giesmės) = pieseň 3. skupinaniektoré na -is akis (akies) = oko, ausis (ausies) = ucho, dalis (dalies) = časť, dantis (danties) = zub, debesis (debesies) = oblak, žveris (žveries) = zviera 4. skupina-us, -ius alus (alaus) = pivo, sūnus (sūnaus) = syn, direktorius (direktoriaus) = riaditeľ 5. skupina-uo, niektoré na -ė a -is vanduo (vandens) = voda, akmuo (akmens) = kameň, šuo (šuns) = pes, sesuo (sesers) = sestra, duktė (dukters) = dcéra, mėnuo (mėnesio) = mesiac
Slovesá
Slovesá môžu mať tieto tvary: neurčitok, prítomný, minulý, budúci čas, frekventatív. Litovčina má bohatý systém príčastí. Tretia osoba jednotného a množného čísla majú vždy rovnaký tvar.
Časovanie slovies
Prítomný čas
dirbti = pracovať norėti = chcieť skaityti = čítať1. sg.dirbu noriu skaitau2. sg.dirbi nori skaitai3. sg.dirba nori skaito1. pl.dirbame norime skaitome2. pl.dirbate norite skaitote3. pldirba nori skaito
Minulý čas
dirbti = pracovať norėti = chcieť skaityti = čítať1. sg.dirbau norėjau skaičiau (palatalizácia – vznik afrikáty t→č)2. sg.dirbai norėjai skaitei3. sg.dirbo norėji skaitė1. pl.dirbome norėjome skaitėme2. pl.dirbote norėjote skaitėte3. pldirbo norėjo skaitė
Budúci čas – infinitív bez koncovky -ti + s + koncovka.
dirbti = pracovať norėti = chcieť skaityti = čítať1. sg.dirb-s-iu norė-s-iu skaity-s-iu2. sg.dirb-s-i norė-s-i skaity-s-i3. sg.dirb-s norė-s skaity-s1. pl.dirb-s-ime norė-s-ime skaity-s-ime2. pl.dirb-s-ite norė-s-ite skaity-s-ite3. pldirb-snorė-sskaity-s
Frekventatív (opakovaný dej v minulosti) – infinitív bez koncovky -ti + dav + koncovka.
dirbti = pracovať norėti = chcieť skaityti = čítať1. sg.dirb-dav-au norė-dav-au skaity-dav-au2. sg.dirb-dav-ai norė-dav-ai skaity-dav-ai3. sg.dirb-dav-onorė-dav-oskaity-dav-o1. pl.dirb-dav-ome norė-dav-ome skaity-dav-ome2. pl.dirb-dav-ote norė-dav-ote skaity-dav-ote3. pldirb-dav-onorė-dav-oskaity-dav-o
Kondicionál
Podmieňovací spôsob (pracoval by som, chcel by som, čítal by som)
dirbti = pracovať norėti = chcieť skaityti = čítať1. sg.dirb-č-iau norė-č-iau skaity-č-iau2. sg.dirb-t-um (ei) norė-t-um (ei) skaity-t-um (ei)3. sg.dirb-t-ųnorė-t-ųskaity-t-ų1. pl.dirb-t-ume / umėme norė-t-ume / umėme skaity-t-ume / umėme2. pl.dirb-t-ute / umėte norė-t-ute / umėte skaity-t-ute / umėte3. pldirb-t-ųnorė-t-ųskaity-t-ų
Imperatív
Rozkazovací spôsob
dirbti = pracovať norėti = chcieť skaityti = čítať1. sg.–––2. sg.dirb-knorė-kskaity-k3. sg.tegu + prítomný častegu + prítomný častegu + prítomný čas1. pl.dirb-k-ime norė-k-ime skaity-k-ime2. pl.dirb-k-ite norė-k-ite skaity-k-ite3. pltegu + prítomný častegu + prítomný častegu + prítomný čas
Číslovky
číslovka po litovsky 1 vienas 2 du, dvi (mužský rod / ženský rod) 3 trys 4 keturi, keturios 5 penki, penkios 6 šeši, šešios 7 septyni, septynios 8 aštuoni, aštuonios 9 devyni, devynios 10 dešimt11 vienuolika12 dvylika13 trylika14 keturiolika15 penkiolika16 šešiolika17 septyniolika18 aštuoniolika19 devyniolika20 dvydešimt30 trysdešimt40 keturiasdešimt50 penkiasdešimt60 šešiasdešimt70 septyniasdešimt80 aštuoniasdešimt90 devyniasdešimt100 šimtas1000 tūkstantis
Slovníček