thumb|300px|Vlajka aprílového povstania, ktorú ušila Rajna Popgeorgieva Futeková. Text: 'Sloboda alebo smrť'. Aprílové povstanie (po bulharsky: Априлско въстание) bolo povstanie Bulharov proti osmanskej nadvláde v apríli a máji 1876. Bolo krvavo potlačené, ale nepriamo o rok neskôr vyvolalo rusko-tureckú vojnu (1877 – 1878), v dôsledku ktorej sa Bulharsko stalo nezávislé.
Cieľom povstania bolo vybojovať si národnú a politickú nezávislosť bulharského ľudu, ktorý bol 500 rokov pod nadvládou Osmanskej ríše. Aprílové povstanie bolo podmienené procesom národného obrodenia Bulharska, ktorý začal začiatkom 18. storočia a svoj vrchol dosiahol v 60 – 70. rokoch 19. storočia.
Podmienky pred povstaním
Zmeny politických a hospodárskych pomerov v Osmanskej ríši, ktoré nastali po Krymskej vojne v rokoch 1853 – 1856, boli dôsledkom širších politických, hospodárskych a spoločenských zmien. Na jednej strane, väčší import a konkurencia lacných priemyselných výrobkov zo západnej Európy likvidoval rad poľnohospodárskych firiem a na druhej strane – niektoré tradičné odvetvia priemyslu sa prispôsobovali novým pravidlám a rýchlejšie sa rozvíjali. Do poľnohospodárstva prenikli nové, progresívnejšie formy organizácie práce. Začali vznikať nové, hoci aj malé priemyselné parky. Aj napriek rozpadajúcemu sa osmanskému feudálno-despotickému systému, sa výroba tovaru v Bulharsku v tomto období prudko zvýšila. Rastúca tendencia kapitalistického rozvoja zapríčinila veľké oživenie cirkulácie tovaru, peňazí a práce. Bulharský obchod sa dostal do európskej kapitalistickej poľnohospodárskej sféry, začal do neho prenikať zahraničný kapitál, nahromadilo sa bohatstvo a nové možnosti výroby tovaru súkromníkov. Týmto spôsobom sa rozvíjajúce moderné výrobné vzťahy dosiahli taký stupeň rozvoja, pri ktorom vznikli objektívne dôvody na vypuknutie revolúcie proti starým pomerom. Základnou hnacou silou bulharskej národnej revolúcie bolo meštianstvo a malí a strední podnikatelia.
Aprílové povstanie by sa nemohlo uskutočniť bez historických udalostí, ktoré mu predchádzali. Takou udalosťou bola Krymská vojna v rokoch 1853 – 1856, ktorá sa aj napriek prehre Rusov stala novým odrazovým bodom v boji za bulharskú národnú slobodu. Do popredia vo vojne vystupuje postava Georgija Rakovského, ktorý vytvoril základy revolučnej ideológie a začal organizovať národnooslobodzovacie hnutie. Práve on inicioval vznik Prvej bulharskej légie v Belehrade. Okolo neho sa zoskupili bulharskí revoluční emigranti v Rumunsku. Angažoval sa aj v organizovaní čát Panajota Chitova a Filipa Totju v roku 1867 a Chadžiho Dimitâra a Stefana Karadžu o rok neskôr. Druhou revolučnou postavou bol Vasil Levski, ktorý po Rakovského smrti spolu s Ljubenom Karavelovom a Christom Botevom prevzal velenie. Bol perfektný stratég a organizátor Vnútornej revolučnej organizácie. Nemalú rolu v aktivizovaní hnutia za sociálne a národné oslobodenie malo aj vybojovanie bulharskej nezávislej cirkvi v roku 1870.
Príprava povstania V lete roku 1875 v Bosne a Hercegovine vypuklo povstanie, ktoré pokračovalo tri roky. Prvé úspechy búriaceho sa ľudu v týchto dvoch oblastiach si všimli aj bulharskí emigranti a snažili sa ich postupy napodobňovať v ich Starozagorskom povstaní v roku 1875. Toto povstanie bolo odpoveďou na povstanie v Bosne a Hercegovine. Bulharské povstanie skončilo neúspechom, a tak sa rýchlo začalo pripravovať ďalšie. Dátum vypuknutia nového – Aprílového povstania – bol stanovený na apríl roku 1876. Hlavným organizátorom budúceho povstania mal byť revolučný výbor v meste Gjurgevo, ktorý na tento účel vznikol koncom roka 1875. Podľa vypracovaných plánov bolo bulharské územie rozdelené na 4 revolučné okresy: 1. Târnovský, s centrom v Gornej Orjachovici (na čele so Stefanom Stambolovom a pomocníkmi Christom Karaminkovom (prezývaným Bunito) a Georgim Izmirlievom) 2. Slivenský (Ilarion Dragostinov, vojvoda Stoil, Georgi Ikonomov a Georgi Obretenov) 3. Vračanský (Stefan Zaimov, Nikola Obretenov, Georgi Apostolov a Nikola Slavkov); 4. Plovdivský (Panajot Volov a Georgi Benkovski).
Aby sa predišlo chybám, ktoré sa vyskytli v Starozagorskom povstaní, revolučný výbor sa snažil určiť aj presný dátum povstania. Taktiež boli určené aj ostatné oblasti, kde má povstanie vypuknúť – konkrétne v pohorí Stará planina v časti od Vračanského do Slivenského regiónu, Srednej gore a Rodopách. Tieto oblasti boli určené revolučným výborom. Ten chcel mať istotu, že povstanie vydrží dlhší čas, pretože spomínané oblasti boli umiestnené v horách, kde prostredie nevyžadovalo, aby partizáni boli ťažko vyzbrojení. Cieľ povstania bol jasný – upozorniť európske štáty, zvlášť ruskú diplomaciu, na bulharskú národnostnú otázku. Plán revolučného výboru bol vypracovaný veľmi podrobne. Obsahoval aj evakuačné miesta, kde by sa malo premiestniť obyvateľstvo v prípade priameho ohrozenia Osmanskou ríšou.
Zvláštnu pozornosť si vyžadovala technická príprava povstania – zhromažďovanie zbraní, nábojov a potravín. Určili sa najlepšie miesta na boj proti nepriateľovi, zabezpečili vojenskí špecialisti, bola založená sa tajná výborová zásielková služba a tajná polícia. Najrozsiahlejšie prípravy prebehli vo štvrtom Plovdivskom okrese. Hlavným organizátorom sa stal Georgi Benkovski, ktorý sa neskôr stal riaditeľom tohto okresu. V slivenskom okrese s prípravou povstania trocha zaostali pre nezhody medzi ľudom a revolučným výborom. Stoil sa oddelil a založil povstaleckú základňu na kraji mesta Sliven a neskôr ako partizán odišiel do hôr. Vo vračanskom okrese skončila príprava povstania úplným fiaskom, pretože tu sa revolučný výbor nevedel vôbec dohodnúť. Členovia boli nútení odísť do Rumunska a tam svoj postup prehodnotiť.
Do prípravy aprílového povstania sa zapájajú aj členovia bulharskej revolučnej emigrácie v Rumunsku. Chcú získať peňažné prostriedky na založenie vojenských kádrov, ktoré mali za úlohu pomáhať čatám.
Ako podpora v boji za slobodu vojakom slúžilo aj čítanie revolučnej poézie Dobriho Čintulova, Christa Boteva a iných bulharských autorov.
Na začiatku apríla roku 1876 sa konalo zhromaždenie štvrtého Plovdivského revolučného okresu na luke Oborište, ktoré načrtlo základnú taktiku povstania. 14. apríla 1876 bolo zvolané zasadanie Gjurgevského revolučného výboru, na ktorom sa mal prerokovávať priebeh povstania a jeho niektoré otázky. Jeden z poslancov však robil Osmanskej ríši spojku, a tak sa Turci dozvedeli o všetkom, čo sa na zasadnutí udialo. Dňa 19. apríla 1876 bol tureckými policajtmi v Koprivštici zatknutý hlavný koordinátor revolučného výboru Plovdivského okresu Panajot Volov. Todor Kableškov chcel zatknutiu zabrániť a spolu so svojimi ľuďmi policajtov napadol. Pri prestrelke ich niekoľko zahynulo, ostatní sa stiahli. Okamžite po tejto udalosti Todor Kableškov posiela do Panagrjurišta členom štvrtého revolučného výboru list (známy ako Krvavý list, pretože bol symbolicky podpísaný krvou jedného zo zabitých policajtov), v ktorom vyzýva všetkých Bulharov k zapojeniu sa do revolúcie. Po doručení listu štvrtému revolučnému výboru Georgi Benkovski hneď (20. apríla 1876) vyhlasuje začiatok povstania. Vzniká vojenská rada, tzv. Dočasná vláda, ktorá sa stala hlavným orgánom štvrtého revolučného výboru. Jej úlohou bolo riadiť vojenské veci. Menuje vojaka Ivana Parpulova za vodcu čaty, ktorá má robiť spojku medzi mestami Panagjurište a Koprivštica. Panajot Volov a Georgi Ikonomov odchádzajú do severozápadnej oblasti a Georgi Benkovski, ktorý medzičasom organizuje svoju čatu, rozširuje informáciu o povstaní medzi ľudom v dedinách. Dňa 22. apríla 1876 sa v meste Panagjurište posvätila revolučná vlajka, ktorú vyrobila učiteľka Rajna Popgeorgieva Futekova. Od tohto momentu bola vlajka známa tiež pod menom kňažná Rajna.
V blízkom meste Panagjurište apoštoli štvrtého revolučného okresu oznámili vznik dočasnej bulharskej vlády. Aprílové povstanie zachvátilo masovejšie Srednogorie, s centrami v Koprivštici, Panagjurišti, Strelči a iných, a tiež aj severnú časť Rodôp s centrami v Peruštici, Bracigove a Bataku. Významnejšie udalosti sa odohrali aj v prvom Târnovskom revolučnom okrese, kým v Slivenskom a Vračanskom revolučnom okrese konali predovšetkým čaty. Spomedzi čiat, ktoré prenikali spoza hraníc, stojí za zmienku predovšetkým čata Christa Boteva. Tá do oblasti prenikla z Rumunska potom, ako uniesli rakúsko-uhorský parník „Radecki“ a cez Kozloduj pochodovala k Vračanskému Balkánu, kde zahynul ich vodca Christo Botev; následne bola rozohnaná osmanským vojskom. Medzitým osmanské vojská a bašibozuk tvrdo Aprílové povstanie potlačili, vypálili jeho základné centrá a masakrovali obyvateľstvo v povstaleckých oblastiach. Najkrutejšie boli masakre v Bataku, Bojadžiku, Peruštici a Bracigove.
Časom sa správa o začatí povstania rozšírila po všetkých dedinách v západnej časti pohoria Sredna gora, dolinou rieky Marica a Rodopami. V Srednej gore vzniká podľa vopred vypracovaného plánu niekoľko dôležitých bojových oblastí – Panagjurište, Koprivštica, Petrič a vrch Eledžik, kde sa sústreďuje povstalecké obyvateľstvo.
Povstalecké hnutie Povstalecké hnutie z rokov 1867 – 1869, ktorého najvýznamnejšou aktivitou bolo vtrhnutie čaty Chadžiho Dimitra a Stefana Karadžu do severného Bulharska v roku 1869, skončilo neúspechom. Osmanské vojsko si ľahko poradilo s bulharskými emigrantskými čatami, ktoré neboli podporované obyvateľstvom krajiny. Následkom boli zmeny v kruhoch bulharskej emigrácie, predovšetkým v Srbsku a Rumunsku. Novú tvár bulharskému odboju dali Ljuben Karavelov a Vasil Levski.
Ljuben Karavelov (1834 – 1879) prešiel cez ideu slovanofilstva počas štúdií v Rusku, ale postupne sa začal orientovať na revolučné metódy. Usadil sa v Rumunsku, kde vydával noviny Svoboda (po bulharsky Свобода) a Nezávislosť (po bulharsky Независимост) a stál na čele organizácie, ktorá sa sformovala okolo týchto novín – Bulharský centrálny revolučný výbor (BRCV; po bulharsky Български централен революционен комитет, БЦРК), zjednocujúci tzv. mladých v národno-oslobodzovacom hnutí. Predpokladá sa, že táto organizácia nadobudla svoju konečnú podobu v období rokov 1870 – 1871. Jej sídlom bola Bukurešť a jej ambície boli zjednotiť emigráciu alebo aspoň jej revolučné krídlo.
Paralelne s týmto úsilím sa do popredia dostal plán Vasila Ivanova Kunčeva, nazývaneho Levski (1837 – 1873). Levski, niekdajší novic v kláštore, sa vzdal duchovnej činnosti a bol členom prvej i druhej bulharskej légie, i čaty Panajota Chitova v roku 1867. Jeho účasť v týchto revolučných podujatiach ho nasmerovali k myšlienke, že bulharský národ sa musí sám zorganizovať, aby dosiahol svoje oslobodenie cudzej podpory. Za týmto účelom navštívil trikrát územia obývané Bulharmi, a položil základy tajnej konšpiratívnej organizácie – Vnútorná revolučná organizácia (VRO; po bulharsky: Вътрещна революуионна организация) – , ktorá sa opierala o niekoľko desiatok tajných výborov, vytvorených v krajine.