Apollo-Sojuz alebo tiež Sojuz-Apollo bol prvý medzinárodný kozmický let s ľudskou posádkou v dejinách, ktorý spoločne uskutočnili v júli 1975 Spojené štáty a Sovietsky zväz. Milióny ľudí na celom svete sledovali v televízii, ako sa americká kozmická loď Apollo spojila so sovietskou loďou Sojuz. Projekt a jeho „podanie rúk“ vo vesmíre boli symbolom zmiernenia napätia medzi oboma superveľmocami počas studenej vojny.
Američania misiu oficiálne nazývali Apollo-Soyuz Test Project (ASTP), zatiaľ čo Sovieti ju nazvali Eksperimentaľnyj poľot „Apollon“ – „Sojuz“ (EPAS) a Sojuz 19. Americká kozmická loď bez čísla zostala zo zrušených misií programu Apollo a bola posledným modulom Apolla, ktorý letel do vesmíru.
Na misiu leteli traja americkí astronauti, Thomas Stafford, Vance Brand a Deke Slayton, a dvaja sovietski kozmonauti, Alexej Leonov a Valerij Kubasov, ktorí vykonávali spoločné aj samostatné vedecké experimenty vrátane umelého zatmenia Slnka modulom Apollo, aby prístroje na Sojuze mohli fotografovať slnečnú korónu. Predletová spolupráca posádok poskytla užitočné skúsenosti pre neskoršie spoločné americko-ruské kozmické lety, ako napríklad program Shuttle-Mir a Medzinárodná vesmírna stanica.
Posádka Apolla Thomas P. Stafford (4), veliteľ Vance D. Brand (1), pilot veliteľského modulu Donald K. „Deke“ Slayton (1), pilot stykovacieho modulu
Bol to jediný kozmický let astronauta Deka Slaytona. V apríli 1959 bol vybraný ako jeden z prvej sedmičky astronautov programu Mercury, ale až do roku 1972 bol uzemnený zo zdravotných dôvodov. Jack Swigert bol pôvodne pridelený ako pilot veliteľského modulu hlavnej posádky Apolla, ale bol odvolaný ešte pred oficiálnym oznámením ako trest za účasť na incidente s poštovými známkami Apolla 15.
Záložná posádka Alan L. Bean, veliteľ Ronald E. Evans, pilot veliteľského modulu Jack R. Lousma, pilot stykovacieho modulu
Podporná posádka Karol J. Bobko Robert Crippen Robert F. Overmyer Richard H. Truly
Letoví riaditelia Pete Frank, oranžový tím Neil Hutchinson, strieborný tím Don Puddy, karmínový tím Frank Littleton, jantárový tím
Posádka Sojuzu Alexej Leonov (2), veliteľ Valerij Kubasov (2), palubný inžinier
Bol to posledný let kozmonauta Alexeja Leonova, ktorý sa v marci 1965 stal počas letu Voschod 2 prvým človekom, ktorý vystúpil z kozmickej lode do otvoreného vesmíru.
Záložná posádka Anatolij Filipčenko, veliteľ Nikolaj Rukavišnikov, palubný inžinier
Emblém misie Letový emblém Apollo-Sojuz nosila americká posádka modrým plátom vľavo, aby sa čítala Apollo-Sojuz a sovietska posádka červeným plátom vľavo, aby sa čítala Sojuz-Apollo.
Prípravy na let Predbežné rozhovory o tomto lete sa uskutočnili už v roku 1970. V apríli 1972 sa obe strany zhodli na termíne spoločného kozmického letu – druhá polovica roka 1975. Tento spoločný program, vychádzajúci z dohody medzi prezidentom Spojených štátov Richardom Nixonom a predsedom Rady ministrov Sovietskeho zväzu Alexejom Kosyginom, podpísanej v Moskve 24. mája 1972, ukončil éru vesmírnych pretekov a začal sľubovať medzinárodnú spoluprácu v kozmických programoch oboch kozmických veľmocí. Spojené štáty ustupovali vo vesmíre od ambicióznych plánov – zrušili posledné výpravy na Mesiac a prestali uvažovať o výprave ľudí na Mars. Chystali sa na vypustenie vesmírnej stanice Skylab a neskôr na nasadenie raketoplánov. Sovietsky zväz sa po neúspechu svojho lunárneho programu začal v pilotovanej kozmonautike viacej venovať stavbe orbitálnych staníc. Na jeseň 1972 sa v Moskve dohadovala skupina amerických odborníkov a astronautov na rôznych technických podmienkach aj na spôsobe výberu posádok pre tento let. Zhodli sa tiež na dátume štartu oboch lodí: 15. júl 1975. Do chystanej medzivládnej dohody však navrhli širší termín: od 1. marca do 1. októbra 1975. Sovieti sa rozhodli, že pre medzinárodný let zmodernizujú viacero objektov, aby sa reprezentovali. V Kaliningrade, južne od Moskvy, kde boli hlavné raketové továrne, postavili nové riadiace stredisko CUP, ktoré bolo v podstate kópiou riadiaceho strediska v Houstone. Do prevádzky ho uviedli v rekordnom čase už na jeseň 1973. V Hviezdnom mestečku vybudovali nové objekty pre centrifúgu, halu s trenažérmi kozmickej lode Sojuz a komplexným simulátorom pre nácvik zblíženia a spojenia Sojuzu s Apollom, taktiež hotel, obchodný dom a rekreačné stredisko.
thumb|left|Spoločný portrét posádok kozmických lodí Apollo a Sojuz, marec 1975. Zadný rad zľava: Thomas Stafford a Alexej Leonov. Predný rad zľava: Deke Slayton, Vance Brand a Valerij Kubasov thumb|left|Nácvik podania rúk medzi Staffordom a Leonovom, 1975
Dňa 30. januára 1973 NASA informovala verejnosť, že hlavnou posádkou kozmickej lode Apollo v rámci misie Apollo-Sojuz sú veliteľ Thomas Stafford, pilot veliteľského modulu Vance Brand a pilot stykovacieho modulu Deke Slayton. Záložnou posádkou sa stali Alan Bean, Ronald Evans a Jack Lousma. Dňa 24. mája toho istého roku sovietska strana zverejnila zloženie posádky lode Sojuz v rámci tohto spoločného letu. Veliteľom sa stal Alexej Leonov a palubným inžinierom Valerij Kubasov. Za ich náhradníkov boli určení Anatolij Filipčenko a Nikolaj Rukavišnikov. Zaujímavosťou bolo, že po prvýkrát boli mená sovietskej posádky oznámené vopred a sovietska televízia mala po prvý raz vysielať štart v priamom prenose. Američania a Sovieti sa snažili pochopiť zvyklosti a kultúru svojich náprotivkov. V máji 1973 sa kompletná americká a sovietska posádka stretla na parížskom aerosalóne, kde bola okrem iného vystavená aj maketa spojených lodí Apollo a Sojuz. Dňa 8. júla 1973 prileteli sovietski kozmonauti na 13-dňový pobyt do USA, počas ktorého nadväzovali prvotné osobné kontakty s Američanmi a oboznámili sa s ich postupmi a procedúrami. Kozmonauti prežili kultúrny šok. Prekvapil ich ruch, ktorý panoval v uliciach miest. Bohatá ponuka najrôznejšieho tovaru, obchody otvorené dlho do noci, luxusné autá v uliciach. V novembri zase Američania navštívili Moskvu a Hviezdne mestečko, čím začala séria vzájomných návštev. Okrem pracovných povinností sa zúčastnili aj športových a spoločenských aktivít. Navštívili aj Boľšoj teatr, kde ich baleríny na konci predstavenia zasypali ružami. Koncom apríla 1975 Američania prvý raz navštívili sovietsky kozmodróm Bajkonur v Kazachstane. Posádky sa zišli celkovo šesťkrát – trikrát v USA a trikrát v ZSSR. Stali sa dobrými kamarátmi, spriatelili sa navzájom aj s rodinami. Poznávali sa, naučili sa spolu pracovať aj odpočívať.
thumb|Vývojová skúška spojovacieho modulu
Na spojenie oboch lodí bol potrebný špeciálny spojovací modul s hmotnosťou 2 112 kg v tvare valca, ktorý slúžil predovšetkým ako prechodová komora medzi loďami, naplnenými odlišnou atmosférou s odlišným tlakom. Lode Sojuz boli naplnené zmesou dusíka a kyslíka s tlakom 110 kPa, kým lode Apollo používali atmosféru čistého kyslíka so zníženým tlakom 34 kPa. Spojovací modul taktiež zaistil kompatibilitu spojovacích uzlov a obsahoval tiež vedeckú aparatúru. Časť americkej verejnosti však zostávala voči spoločnému letu skeptická. Zvlášť senátor William Proxmire niekoľkokrát poukazoval na nízku úroveň sovietskej kozmickej techniky. Renomovaný časopis Aviation Week & Space Technology tomu venoval v roku 1974 dva obsiahle články. Sovieti sa snažili tieto povesti vyvrátiť. V roku 1974 preto dokonca trikrát vyskúšali svoju časť spoločného letu nanečisto. Najskôr vyslali dva Sojuzy v bezpilotnej verzii – 3. apríla ako Kozmos 638, ktorý pristál 13. apríla, a Kozmos 672, ktorý letel od 12. do 18. augusta. Tieto skúšky nakoniec zavŕšili kozmonauti Anatolij Filipčenko a Nikolaj Rukavišnikov počas letu Sojuz 16, ktorý sa uskutočnil od 2. do 8. decembra 1974. Vždy sa pritom simulovali všetky operácie vrátane spojenia a odpojenia s Apollom. Členovia oboch posádok mali pri spoločnom lete pôvodne hovoriť svojím rodným jazykom, ale ešte pred letom sa rozhodlo, že Američania budú hovoriť rusky a Rusi anglicky. Rodený hovorca totiž lepšie porozumie aj neobratnému oznámeniu vo svojom jazyku, naopak cudzinec, ktorý sa jazyk učí krátko, nemusí rozumieť hovorovej reči.
Dňa 24. marca 1975 sa v Kennedyho vesmírnom stredisku na Floride uskutočnil vývoz nosnej rakety Saturn IB na pohyblivom vypúšťacom zariadení z montážnej haly Vehicle Assembly Building na štartovací komplex 39B. V rámci záverečných príprav na misiu začala 24. júna astronautom Apolla trojtýždňová predletová karanténa, počas ktorej mali obmedzený vstup do určitých pracovných a výcvikových priestorov v Kennedyho vesmírnom stredisku a v Johnsonovom vesmírnom stredisku v Houstone a do blízkeho kontaktu s nimi mohol prísť len lekársky vyšetrený personál. Posádka Sojuzu začala v podobnom zmysle 27. júna svoj predletový izolačný program v Stredisku prípravy kozmonautov J. A. Gagarina v Hviezdnom mestečku. Dňa 3. júla prileteli sovietski kozmonauti na kozmodróm Bajkonur. Dňa 10. júla si Stafford a Leonov zatelefonovali a potvrdili, že všetko je pripravené na misiu. V Kennedyho vesmírnom stredisku sa 11. júla začalo odpočítavanie štartu Apolla a o dva dni neskôr sem prileteli astronauti z Houstonu. Medzitým sa ráno 12. júla o 07:00 miestneho času začal na Bajkonure prevoz rakety Sojuz-U na štartovaciu rampu. Technici mali vtedy plné ruky práce, keďže v tom čase ešte dokončovali montáž rakety so záložnou kozmickou loďou, ktorá mala byť prepravená na štartovaciu rampu nasledujúci deň. Dňa 13. júla si všetky časové služby ZSSR posunuli hodiny o tisícinu sekundy dopredu. Od tohto momentu boli presne zladené s americkými.
Priebeh letu Štart thumb|left|145px|Štart Sojuzu 19 na sovietskej poštovej známke z roku 1975
Spoločný let začal štartom sovietskej kozmickej lode Sojuz 19. Sovieti nakoniec pozvali na štart aj amerických zástupcov – veľvyslanca Waltera Stoessela s manželkou a vedeckého atašé ambasády zástupcu riaditeľa NASA Willisa Shapleyho. Sprevádzal ich akademik Boris Petrov a veliteľ výcviku kozmonautov Vladimir Šatalov. Na Bajkonure v noci trocha pršalo, a tak sa kazašská step trocha ochladila. Cez deň ale bolo opäť sucho a 31 °C v tieni, pričom fúkal slabý vietor. V utorok 15. júla 1975 vstávali kozmonauti Alexej Leonov a Valerij Kubasov o 07:00 moskovského času (09:00 miestneho času). V dnes už legendárnom hoteli Kozmonaut si dali rozcvičku a potom sa naraňajkovali. Po občerstvení sa autobusom presunuli k montážnej budove MIK, kde podstúpili poslednú lekársku prehliadku pred štartom a obliekli si skafandre. Nasledoval presun autobusom na štartovaciu rampu. Podľa jednej z mnohých tradícií v deň štartu autobus cestou k rampe zastavil vedľa cesty a pri ľavom zadnom kolese kozmonauti vykonali malú potrebu. Palubný inžinier Valerij Kubasov nastúpil do kabíny Sojuzu ako prvý v čase zhruba dve a pol hodiny pred štartom. Vzápätí ho nasledoval veliteľ Alexej Leonov. Sojuz 19 úspešne vyštartoval 15. júla 1975 o 15:20:00,005 moskovského času (17:20:00,005 miestneho času a 12:20:00,005 svetového času) pomocou nosnej rakety Sojuz-U z Bajkonuru na území Kazachstanu, ktorý bol vtedy súčasťou Sovietskeho zväzu. Navedenie kozmickej lode na obežnú dráhu Zeme prebehlo bez problémov. Korekcia dráhy na 4. oblete bola signálom k pokračovaniu prípravy štartu lode Apollo.
thumb|Štart rakety Saturn IB s kozmickou loďou Apollo, 15. júl 1975