Tento článok sa zaoberá slovenským novinárstvom v dobe od likvidácie Matice Slovenskej do vzniku Slovenskej robotníckej tlače.
Slovenské obyvateľstvo vo svojom národnom a sociálnom vývoji bolo vážne poškodené nielen dôsledkami “národnej katastrofy" v rokoch 1874 – 75, kedy boli zatvorené všetky tri slovenské stredné školy i Matica slovenská, ale aj veľkou hospodárskou krízou, vysťahovalectvom, narastaním nezamestnanosti i epidémiou cholery. Surovým nacionálnym útlakom, pomaďarčovaním národností v Uhorsku bola poznačená doba vlády ministerského predsedu Kálmana Tiszu (1875 – 1890), ktorý s osobitnou bezohľadnosťou prenasledoval hlavne Slovákov a ich národný život.
Slovenská buržoázia v tejto dobe zostávala ešte pri malovýrobe, bola hospodársky zaostalá a prejavovala aj konzervatívnosť v chápaní spoločenských otázok. Po roku 1880 začína sa v Uhorsku určitý rozvoj priemyselného podnikania, a to aj za štátnej podpory na základe prvého uhorského zákona na rozvoj priemyslu z roku 1881 (článok 44). Maďarská vládnuca trieda však aj tento zákon využívala vo svoj prospech presadzovaním diskriminačnej politiky proti hospodárskemu podnikaniu slovenskej buržoázie.
V takýchto sťažených podmienkach sociálneho i nacionálneho útlaku sa len pomaly rozvíjalo slovenské novinárstvo. Jeho strediskom aj naďalej zostáva Turč. Sv. Martin – centrum slovenského národného života, v ktorom sa aj po likvidácii Matice sústreďovali slovenské kultúrne a spoločenské ustanovizne i redakcie novín a časopisov. Jeho malomestské prostredie však nemalo priaznivý vplyv na modernizáciu a bohatú informovanosť týchto tlačových orgánov. Ich redakcie, vzdialené od hlavného mesta krajiny, nemohli prinášať všestranné a aktuálne spravodajstvo, a preto im po tejto stránke vážne konkurovala inojazyčná periodická tlač, hlavne medzi vzdelancami ovládajúcimi maďarčinu a nemčinu.
V Martine sa v rokoch 1876 – 96 upevnilo vedenie Slovenskej národnej strany a jej reprezentatívny orgán Národné noviny, ktoré vtedy mali vedúce postavenie v celom našom novinárstve. Dosiahli takmer 80 ročníkov, čo je skutočne v dejinách slovenského novinárstva ojedinelým zjavom. V tomto období mali predovšetkým národnoobranný charakter. Ich význam sa znásobil hlavne potom, keď zaujali v slovenskom živote monopolné postavenie po splynutí s bobulovskými Slovenskými novinami a po zániku Novej školy slovenskej. Národné noviny do 8. VIII. 1872 vydávalo Consortium Pavla Mudroňa a spol. Niektorí zo slovenských národovcov im venovali dlhé roky svojho života. Patril medzi nich napr. ich vedúci redaktor Ambro Pietor v rokoch 1874 – 1898 a 1899 – 1906, Svetozár Hurban-Vajanský /r. 1898 – 1899 a 1906 – 1916/ i Jozef Škultéty – šéfredaktor v rokoch 1916 – 1918.
Národné noviny, ani po roku 1875, ani v dvadsiatom storočí do konca prvej svetovej vojny, nemali na výške zahraničnopolitické spravodajstvo, no nedokázali si vytvoriť ani bohaté domáce spravodajstvo, čo súviselo s ich nedostatkom dopisovateľov a so slabou publicitou, hlavne medzi ľudovými vrstvami. Napriek tomu, ako hlavný reprezentant Slovenskej národnej strany, pomáhali vytvárať jej politiku. Pretože všetci významnejší redaktori Národných novín boli súčasne aj spisovateľmi, udomácnili sa v nich, a to na vysokej úrovni, beletristické novinové žánrové formy – hlavne zásluhou Viliama Paulíny- Tótha, Svetozára Hurbana Vajanského i Jozefa Škultétyho.
Národné noviny sú verným odrazom situácie v našom národnom hnutí s jeho prednosťami i dobovými obmedzeniami. (Preceňovanie úlohy rodového statkárstva, nedostatočná orientácia na roľnícke masy a robotníkov, izolačné tendencie v celouhorskom verejnom živote, neúspechy slovenských kandidátov do snemu vo volebných bojoch, nedôvera vo vlastné sily a izolácia od ľudových vrstiev, vyúsťujúca vo vyhlásení slovenskej politickej pasivity roku 1887 atď.) Rezignácia na politický boj v Uhorsku priviedla tieto noviny, po roku 1887, k orientácii na kultúrnopolitické podujatia. V priamej závislosti na vyhlásení politickej pasivity klesal aj náklad a spoločenský vplyv týchto novín. Ich náklad v tejto dobe kolísal v rozmedzí 600 – 1000 exemplárov. Národné noviny ešte roku 1898 mali iba 1200, roku 1908 asi 1000 a roku 1917 asi 600 predplatiteľov – čo bolo naskrze nedostatočné.
Národné noviny sa orientovali prevažne na inteligenciu, čomu podriadili aj výber svojho materiálu, žánrové formy aj štýl článkov. Izolovanosť martinského vedenia od politických akcií liberálnej buržoázie, roľníctva i robotníctva, hlavne koncom minulého storočia, spôsobila ich nepochopenie alebo odmietanie robotníckeho hnutia, vedeného sociálnou demokraciou v Budapešti i v Bratislave, ale aj hlasizmu, ktorého strediskom sa postupne stáva Praha, Skalica, Ružomberok i Pešť.
Aj keď doteraz nemáme dôkladne preskúmaný a zhodnotený význam Národných novín v dejinách slovenského novinárstva, možno povedať, že ich vedúcemu postaveniu v národnom hnutí, okrem spomínaných nedostatkov, vážne prekážalo ignorovanie viacerých pálčivých sociálnych a politických problémov Slovenska, Slovákov i celého Uhorska, prílišná orientácia na zahraničnú politiku, preberaním línie vyhovujúcej ruskému carizmu, zdržanlivý, ba aj zamietavý postoj k revolučnému hnutiu na území Ruska a pod.
Národné noviny sa po roku 1881 pre nedostatok predplatiteľov a chudobu svojho vydavateľstva, udržiavali za pomoci ročnej subvencie 5 000 rubľov, ktorú ich redakcii dával Slavianskij blagotovriteľnyj komitet. Suma bola zvýšená po roku 1885 zásluhou ruského slavistu Lemanského – a to po návšteve redaktorov novín Svetozára Hurbana – Vajanského a Jozefa Škultétyho v Moskve. Administrácii Národných novín ju vyplácali členovia ruského veľvyslanectva vo Viedni až do roku 1914. Silnou stránkou Národných novín boli mnohé úvodníky, besednice, estetické a historické štúdie, písané na základe intímnej znalosti témy adekvátnym štýlom.
V rokoch 1875 – 1897 vidíme odraz úpadku slovenského národného hnutia, v porovnaní s matičným obdobím, nielen v počte vydávaných novín a časopisov, ale aj v ich výške nákladu a v tematickej skladbe, a teda v konečných dôsledkoch aj v ich spoločenskej účinnosti. V tejto dobe vychádzalo spolu 43 slovenských novín a časopisov. V skutočnosti ich bolo iba 39, pretože ďalšie štyri síce vychádzali po slovensky, ale slúžili tzv. uhrofilskej myšlienke, teda boli nástrojom maďarskej vládnucej triedy na pomaďarčovanie Slovákov. V polovici osemdesiatych rokov sa počet významnejších slovenských novín a časopisov ustálil na čísle desať (roku 1884 ich bolo len osem), ale z nich len päť-šesť slúžilo záujmom slovenského národného hnutia. Okolo roku 1890 sa ich počet podstatne zvýšil. Bolo to hlavne zásluhou vysokej cirkevnej hierarchie, ktorá investovala finančné prostriedky aj na vydávanie náboženských slovenských novín a časopisov, v snahe ich prostredníctvom upevňovať medzi ľudom maďarizáciu.
Medzi odnárodňujúcimi slovenskými novinami v matičnom, ale aj v neskoršom období, vyvodila smutne známa Svornosť, ktorá vychádzala od roku 1873 v Banskej Bystrici dva razy do týždňa. Jej zodpovedným redaktorom a vydavateľom bol Karol Kubányi. Od roku 1878 vychádzala ako týždenník s podtitulom: Časopis pre politiku, školstvo a hospodárstvo. Od 4. marca 1883 Svornosť vychádzala v Trenčíne, kde aj zanikla roku 1885. Stála, ako sme spomínali, pod ideovým vplyvom duchovného otca maďarizácie na Slovensku, zvolenského podžupana Bélu Grünwalda. Svornosť viedla surovú ohováračskú kampaň proti predstaviteľom slovenského národného hnutia a bola najvýbojnejším podnecovateľom zatvorenia Matice slovenskej a troch slovenských stredných škôl, ako aj široko rozvinutej maďarizácie po roku 1875.
Priamym pokračovaním Svornosti boli Slovenské noviny pre politiku, spl. život, priemysel a hospodárstvo vychádzajúce v Budapešti v rokoch 1886/1919 tri, od druhého ročníka štyri razy do týždňa. Ich zodpovedným redaktorom bol Anton Zatopek a v rokoch 1887 až 1911 Viktor Hornyánszky. Maďarizačný tlak orientovaný už aj na ľudové vrstvy vytváral od roku 1883 hlavne Hornouhorský vzdelávací spolok (Felvidéki magyar közmüvelödési egysület) známy pod zkratkou FEMKE. Podobnú funkciu mal aj roku 1885 založený a z majetku zatvorenej Matice slovenskej vydržiavaný Uhorský kráľovský slovenský vzdelávací spolok, ktorý dostával aj vládnu podporu. Rovnako ako tieto spolky, boli aj odnárodňujúce slovenské časopisy a noviny, alebo vládou vydržiavané, subvencované, alebo inakšie podporované rozličnými výnimkami a poskytovaním výhod, ktorých sa nedostávalo slovenskej národnej periodickej tlači.
Nevyjasnenú politickú líniu oscilujúcu medzi uhrofilstvom a slovenským národným hnutím mal mesačník Františka Kabinu a B. Teodoroviča, zvaný Uhorské noviny s podtitulom: Časopis pre politiku, vedu, umenie, obchod, hospodárstvo, spoločenské záujmy a zábavu. Jeho osem čísel z roku 1883 bolo však len epizódou v dejinách slovenského novinárstva. Podobnou epizódou bol aj novinársky čin Samuela Štefanoviča – súčasníka a kritika štúrovcov, ktorý z pozície slobodomyseľnosti a demokratizmu viedol ostré polemiky s predstaviteľmi Slovenskej národnej strany. Sám roku 1887 vydal v Budapešti päť čísel "časopisu pre politiku, spoločenský život a blahobyt ľudu", zvaný Svetlo. Majiteľom a vydavateľom tohto mesačníka bol Vojtech Jeník.
Odnárodňujúce slovenské noviny a časopisy pre svoju hustú periodicitu, aktuálnosť spravodajstva boli nebezpečným konkurentom slovenskej národnej periodickej tlače, napriek tomu, že ich slovenskí národovci bagatelizovali, a vyslovovali sa o nich veľmi pohŕdavo. (Svornosť napr. volali Srsť a Hornyanszkého Slovenské noviny Slonoviny.)
Význam národných novín a časopisov sa u nás po likvidácii slovenských kultúrnych ustanovizní ešte zvýšil, pretože noviny museli nahrádzať aj mnohé organizačné úlohy. Vyčerpávali sa však čoraz viacej v národnoobranných bojoch, pričom zanedbávali iné naliehavé potreby kultúrneho i hospodárskeho života. Konzervativizmus a únikovosť do slovenského novinárstva vnášalo hlavne jedenásť náboženských časopisov, medzi ktorými vynikal Kazateľ (1873 – 1880), Kazateľňa (1880 – 1908), Pútnik Swato-Wojtešský (1887 – 1900), Kresťan (1894 – 1918), Naša nádej (1896 – 1899), Opravdový kresťan (1896 – 1901), Slovo života (1881 – 82), Stráž na Sione (1893 – 1918), Korouhev na Sionu (1878 – 1883), Sion (1876) a Cirkevné listy (1887 – 1918). Najvýznamnejšie z nich z hľadiska obrany slovenských národných požiadaviek boli aj po Hurbanovej smrti Cirkevné listy, kde sa vyskytovali aj články “svetského", nenáboženského zamerania.
V tomto období tiež pokračovala izolácia slovenského novinárstva od významných hospodárskych a politických stredísk monarchie. (Viedeň, Budapešť, Bratislava.) Redakcie novín a časopisov sa usadzujú v malých slovenských mestách (Martin, Skalica). Tento proces už začal v matičných rokoch a mal z čisto novinárskeho hľadiska závažné nedostatky. Významné postavenie si aj v tejto dobe naďalej udržiaval Martin, kde zo štyridsiatich spomínaných slovenských novín a časopisov vychádzala takmer polovica (19). Martin však po roku národnej katastrofy (1875), ani zďaleka nemohol výrazne ovplyvňovať národný život tak, ako tomu bolo v matičnej dobe. Poprední slovenskí národovci, ktorí patrili medzi jeho obyvateľov, sa snažili, pravda zbytočne, roku 1885 o obnovenie Matice slovenskej i o založenie výchovného ústavu pre dievčatá. Medzi ich významné podujatia v tejto dobe patrilo postavenie Domu v Martine roku 1889, ktorý sa nesmel pre výslovný zákaz úradov volať Národným domom. Ani augustové slávnosti, organizovanie výstavy slovenských výšiviek roku 1887, ani účinkovanie Živeny, založenej roku 1869 nemohlo nahradiť zlikvidované slovenské kultúrne ustanovizne. Napriek tomu, aj vďaka tu zotrvávajúcim redakciám slovenských novín a časopisov i vydavateľstvám, si Martin zachováva vyvodiace postavenie v slovenskom živote.