Viktória (Alexandrina Victoria; * 24. máj 1819, Londýn, Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Írska – † 22. január 1901, Osborne House, ostrov Wight) bola kráľovná Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Írska od 20. júna 1837 do svojej smrti v roku 1901. Jej vláda, známa ako viktoriánska éra, trvala 63 rokov a 7 mesiacov a bola dlhšia ako akéhokoľvek predchádzajúceho britského panovníka. Bolo to obdobie priemyselných, politických, vedeckých a vojenských zmien vo Veľkej Británii a bolo poznačené veľkým rozmachom Britského impéria. V roku 1876 parlament odhlasoval udelenie dodatočného titulu cisárovná Indie.
Bola dcérou princa Eduarda, vojvodu z Kentu a Strathearnu (štvrtý syn kráľa Juraja III.) a princeznej Viktórie Sasko-kobursko-saalfeldskej. Po tom, ako vojvoda aj jeho otec v roku 1820 zomreli, bola vychovávaná pod prísnym dohľadom matky a jej kontrolóra Johna Conroya. Zdedila trón vo veku 18 rokov po tom, čo otcovi zomreli traja starší bratia, ktorí nemali žiadnych žijúcich potomkov.
V roku 1840 sa vydala za svojho bratranca princa Alberta Sasko-kobursko-gothajského. Ich deti sa zosobášili v kráľovských a šľachtických rodinách po celom kontinente, vďaka čomu získala prezývku „babička Európy“. Po Albertovej smrti v roku 1861 sa ponorila do hlbokého smútku a vyhýbala sa verejnému vystupovaniu. V dôsledku jej ústrania sa dočasne posilnil republikanizmus vo Veľkej Británii, ale v druhej polovici jej vlády sa jej popularita obnovila. Jej zlaté a diamantové jubilea boli obdobím verejných osláv. Zomrela na ostrove Wight v roku 1901. Bola poslednou britskou panovníčkou z dynastie Hannovercov. Jej syn Eduard VII. nastúpil na trón už z dynastie Sasko-kobursko-gothajcov.
Narodenie a rodina vľavo|náhľad|Viktória ako štvorročná, od Stephena Poyntza Denninga (1823) Jej otcom bol princ Eduard, vojvoda z Kentu a Strathearnu, štvrtý syn vládnuceho kráľa Spojeného kráľovstva Juraja III. Do roku 1817 bola Eduardova neter, princezná Šarlota z Walesu, jediným legitímnym vnúčaťom Juraja III. Jej smrť v roku 1817 vyvolala nástupnícku krízu, ktorá vyvolala tlak na vojvodu z Kentu a jeho nezosobášených bratov, aby sa oženili a mali deti. V roku 1818 sa oženil s princeznou Viktóriou Sasko-kobursko-saalfeldskou, ovdovenou nemeckou princeznou s dvoma deťmi - Carlom (1804 – 1856) a Feodorou (1807 – 1872), z prvého sobáša s princom z Leiningenu. Jej brat Leopold bol vdovec po princeznej Šarlote. Jediné dieťa vojvodu a vojvodkyne z Kentu, Viktória, sa narodila 24. mája 1819 o 4:15 ráno v Kensingtonskom paláci v Londýne.Hibbert, pp. 3–12; Strachey, pp. 1–17; Woodham-Smith, pp. 15–29
Viktóriu pokrstil súkromne canterburský arcibiskup Charles Manners-Sutton 24. júna 1819 v Cupola Room v Kensingtonskom paláci. Pokrstili ju menami Alexandrina po jednom z jej krstných rodičov, ruskom cárovi Alexandrovi I., a Victoria po matke. Ďalšie mená, ktoré navrhli jej rodičia - Georgina (alebo Georgiana), Charlotte a Augusta - neboli udelené na základe pokynov Kentovho najstaršieho brata Juraja, princa regenta.Hibbert, pp. 12–13; Longford, p. 23; Woodham-Smith, pp. 34–35
Pri narodení bola Viktória piata v rade nástupníctva na trón po štyroch najstarších synoch Juraja III: princa regenta (neskôr Juraj IV.); Frederikovi, vojvodovi z Yorku; Viliamovi, vojvodovi z Clarence (neskôr Viliam IV.); a po jej otcovi, Eduardovi, vojvodovi z Kentu.Longford, p. 24 Princ regent nemal žiadne žijúce deti a vojvoda z Yorku nemal žiadne deti; ďalej sa obaja odcudzili svojim manželkám, ktoré boli obe v plodnom veku, takže bolo nepravdepodobné, že by dvaja najstarší bratia mali ďalšie legitímne deti. Viliam a Eduard sa zosobášili v ten istý deň v roku 1818, obe Viliamove legitímne dcéry však zomreli ako malé deti. Prvou z nich bola princezná Šarlota, ktorá sa narodila a zomrela 27. marca 1819, dva mesiace pred narodením Viktórie. Viktóriin otec zomrel v januári 1820, keď mala necelý rok. O týždeň neskôr zomrel jej starý otec a po ňom nastúpil na trón jeho najstarší syn ako Juraj IV. Viktória bola potom po Fridrichovi a Viliamovi tretia v poradí na trón. Druhá Viliamova dcéra, princezná Alžbeta z Clarence, žila dvanásť týždňov od 10. decembra 1820 do 4. marca 1821 a počas toto obdobie bola Viktória štvrtá v poradí na trón.Worsley, p. 41.
Vojvoda z Yorku zomrel v roku 1827, po ktorom nasledoval Juraj IV. v roku 1830; trón prešiel na ich ďalšieho žijúceho brata Viliama a Viktória sa stala predpokladanou dedičkou. Regentský zákon z roku 1830 bol osobitne upravovaný tak, aby Viktóriina matka pôsobila ako regentka v prípade, že by Viliam zomrel, kým by bola Viktória ešte neplnoletá.Hibbert, p. 31; St Aubyn, p. 26; Woodham-Smith, p. 81 Kráľ Viliam však nedôveroval vojvodkyni ako regentke a v roku 1836 v jej prítomnosti vyhlásil, že chce žiť až do 18. narodení Viktórie, aby sa dalo vyhnúť regentstvu.Hibbert, p. 46; Longford, p. 54; St Aubyn, p. 50; Waller, p. 344; Woodham-Smith, p. 126
Predpokladaná dedička vľavo|náhľad|Portrét Viktórie s jej španielskym Dashom, od Georga Haytera, 1833 Viktória neskôr opísala svoje detstvo ako „skôr melancholické“.Hibbert, p. 19; Marshall, p. 25 Jej matka bola mimoriadne ochranárska a Viktória bola vychovávaná do veľkej miery izolovaná od ostatných detí v rámci takzvaného „Kensingtonského systému“, čo je prepracovaný súbor pravidiel a protokolov, ktoré vypracovala vojvodkyňa a jej ambiciózny a panovačný kontrolór sir John Conroy, o ktorom sa hovorilo, že je milencom vojvodkyne.Hibbert, p. 27; Longford, pp. 35–38, 118–119; St Aubyn, pp. 21–22; Woodham-Smith, pp. 70–72. The rumours were false in the opinion of these biographers. Systém bránil princeznej v stretnutí s ľuďmi, ktorých jej matka a Conroy považovali za nežiaducich (vrátane väčšiny rodiny jej otca), a bol navrhnutý tak, aby ju oslabila a bola na nich dvoch závislá.Hibbert, pp. 27–28; Waller, pp. 341–342; Woodham-Smith, pp. 63–65 Viktória každý večer zdieľala so svojou matkou spálňu, učila sa u súkromných lektorov podľa pravidelného harmonogramu a hodiny hry trávila so svojimi bábikami a svojím psom.Waller, pp. 338–341; Woodham-Smith, pp. 68–69, 91 Jej hodinami boli francúzština, nemčina, taliančina a latinčina,Hibbert, p. 18; Longford, p. 31; Woodham-Smith, pp. 74–75 ale doma hovorila iba anglicky.Longford, p. 31; Woodham-Smith, p. 75 vľavo|náhľad|227x227pixelů|Autoportrét, 1835 V roku 1830 ju viedli vojvodkyňa z Kentu a Conroy cez centrum Anglicka na návštevu Malvernských vrchov. Cestou sa zastavili v mestách a veľkých vidieckych domoch.Hibbert, pp. 34–35 Podobné cesty do iných častí Anglicka a Walesu sa uskutočnili v rokoch 1832, 1833, 1834 a 1835. Na kráľovu zášť bola Viktória nadšene vítaná v každej zo zastávok.Hibbert, pp. 35–39; Woodham-Smith, pp. 88–89, 102 Viliam porovnal tieto cesty s kráľovskými pokrokmi a bol znepokojený tým, že Viktóriu vykresľujú skôr ako jeho rivalku než ako predpokladanú dedičku.Hibbert, p. 36; Woodham-Smith, pp. 89–90 Viktória nemala rada výlety; ustavičné verejné vystúpenia ju unavovali a chorľavela a zostávalo jej málo času na odpočinok.Hibbert, pp. 35–40; Woodham-Smith, pp. 92, 102 Namietala z dôvodu kráľovho nesúhlasu, ale matka jeho sťažnosti zamietla na základe žiarlivosti a prinútila Viktóriu, aby pokračovala vo vystúpeniach.Hibbert, pp. 38–39; Longford, p. 47; Woodham-Smith, pp. 101–102 V Ramsgate v októbri 1835 mala Viktóriu silnú horúčku, ktorej Conroy neveril, a myslel si, že sa len detinsky pretvaruje.Hibbert, p. 42; Woodham-Smith, p. 105 Zatiaľ čo bola chorá, Conroy a vojvodkyňa ju neúspešne otravovali, aby sa z Conroya stal jej súkromný sekretár.Hibbert, p. 42; Longford, pp. 47–48; Marshall, p. 21 Ako tínedžerka odolávala vytrvalým pokusom jej matky a Conroya o jeho vymenovanie do jej administratívy.Hibbert, pp. 42, 50; Woodham-Smith, p. 135 Keď bola kráľovnou, zakázala mu sa k nej priblížiť, on však zostal v domácnosti jej matky.Marshall, p. 46; St Aubyn, p. 67; Waller, p. 353
V roku 1836 dúfal jej strýko z matkinej strany Leopold, ktorý bol belgickým kráľom od roku 1831, že sa vydá za princa Alberta,Longford, pp. 29, 51; Waller, p. 363; Weintraub, pp. 43–49 syna jeho brata Ernesta I., vojvodu Sasko-kobursko-gothajského. Leopold zariadil, aby jej matka pozvala svojich Koburgových príbuzných, aby ju navštívili v máji 1836, s cieľom predstaviť Viktóriu Albertovi.Longford, p. 51; Weintraub, pp. 43–49 Viliam IV. však nesúhlasil s akýmkoľvek vzťahom s Koburgovcami a namiesto toho uprednostnil holandského princa Alexandra, druhého syna princa oranžského.Longford, pp. 51–52; St Aubyn, p. 43; Weintraub, pp. 43–49; Woodham-Smith, p. 117 Viktória si bola vedomá rôznych manželských plánov a kriticky hodnotila prehliadku vhodných princov.Weintraub, pp. 43–49 Podľa jej denníka sa od začiatku tešila z Albertovej spoločnosti. Po jednej návšteve napísala: „[Albert] je veľmi pekný; jeho vlasy sú približne rovnakej farby ako moje; jeho oči sú veľké a modré, má krásny nos a veľmi sladké ústa s jemnými zubami; ale pôvab jeho tváre je jeho prejavom, ktorý je najúžasnejší.“Victoria quoted in Marshall, p. 27 and Weintraub, p. 49 Alexandra naopak označila za „veľmi prostého“.Victoria quoted in Hibbert, p. 99; St Aubyn, p. 43; Weintraub, p. 49 and Woodham-Smith, p. 119
Viktória napísala kráľovi Leopoldovi, ktorého považovala za svojho „najlepšieho a najláskavejšieho poradcu“, aby mu poďakovala „za nádej na veľké šťastie, ktorým si mi prispel, v osobe drahého Alberta ... Má všetky vlastnosti, ktoré by mohli byť požadované, aby ma dokonale potešili. Je taký rozumný, taký láskavý a tak dobrý a tiež prívetivý. Okrem toho má najpríjemnejší a najúžasnejší zovňajšok a vzhľad, aký môžeš vidieť.“Hibbert, p. 102; Marshall, p. 60; Waller, p. 363; Weintraub, p. 51; Woodham-Smith, p. 122 V 17-tich rokoch však, hoci sa zaujímala o Alberta, ešte nebola pripravená uzavrieť manželstvo. Strany neprijali formálny záväzok, ale predpokladali, že manželstvo sa uskutoční v pravý čas.Waller, pp. 363–364; Weintraub, pp. 53, 58, 64, and 65
Raná vláda vľavo|náhľad|Viktória dostáva správu o svojom nástupe na trón od lorda Conynghama (vľavo) a arcibiskupa canterburského. Maľba od Henryho Tanwortha Wellsa, 1887. Viktória 24. mája 1837 dovŕšila 18 rokov a tým zabránilo sa regentstvu. O necelý mesiac, 20. júna 1837, zomrel vo veku 71 rokov Viliam IV. a Viktória sa stala kráľovnou Spojeného kráľovstva. Do svojho denníka si napísala: „O 6:00 ma zobudila Mamma, ktorá mi povedala, že sú tu arcibiskup canterburský a lord Conyngham, ktorí ma chcú vidieť. Vstala som z postele a vošla do svojej obývačky (iba v mojom župane) a uvidela som ich. Lord Conyngham ma potom oboznámil s tým, že môj nebohý strýko, kráľ, už nie je medzi nami a že posledný krát vydýchol 12 minút po druhej ráno, a teda že som kráľovná.“St Aubyn, pp. 55–57; Woodham-Smith, p. 138 Oficiálne dokumenty pripravené v prvý deň jej vlády ju menovali ako Alexandrina Viktória, krstné meno však bolo stiahnuté na jej vlastné želanie a už sa viac nepoužívalo.Woodham-Smith, p. 140
Od roku 1714 sa Británia delila o panovníka s Hannoverom v Nemecku, ale podľa Salického zákona boli ženy vylúčené z hannoverského nástupníctva. Zatiaľ čo Viktória zdedila všetky britské domínia, hannoverským kráľom sa stal nepopulárny mladší brat jej otca, vojvoda z Cumberlandu. Kým bola bezdetná, bol jej predpokladaným dedičom.Packard, pp. 14–15 náhľad|Korunovačný portrét od Georga Haytera