náhľad|Dobýjanie Bastily na maľbe neznámeho autora z rokov 17891791. Veľká francúzska revolúcia alebo Francúzska revolúcia () bola revolúcia, ktorá prebehla vo Francúzsku v rokoch 1789 až 1799 s cieľom odstrániť kráľovu absolutistickú moc.
Všeobecné príčiny revolúcie Príčinou revolúcie bola vo všeobecnosti sociálna a politická kríza Francúzska v 18. storočí, v 80. rokoch aj kríza hospodárska. Hlavnou ideologickou základňou revolúcie bolo osvietenstvo a inšpiráciou americká revolúcia. Konkrétne príčiny sú (už tradične) sporné, do úvahy prichádza najmä: nerovnomerné rozdelenie príjmov z prudkého hospodárskeho rastu Francúzska v 18. storočí vysoké výdavky kráľovského dvora (Zámok Versailles), sčasti na prepych, ale aj na výboje a vojny (najmä vojna o španielske dedičstvo (1701 – 1714) za Ľudovíta XIV., sedemročná vojna (1756 – 1763) za Ľudovíta XV. a americká revolúcia (1775 – 1782) za Ľudovíta XVI.) absolutizmus (s vrcholom za Ľudovíta XIV. – „kráľ Slnko“) sloboda tlače v období pred revolúciou rozdelenosť francúzskej spoločnosti na tri stavy, z ktorých dva (duchovenstvo a šľachta) tvorili len 2 % obyvateľstva, ale mali politickú moc a neplatili dane, kým tretí stav (roľníci a mešťania) tvorili 98%, ale politickú moc nemali a dane platili nezvolávanie zhromaždenia generálnych stavov od roku 1614 (generálne stavy vznikli v roku 1302 ako poradné zhromaždenie kráľa, najmä na schvaľovanie daní) katastrofálna neúroda v roku 1788 a z toho vyplývajúce povstania chudoby stroskotanie francúzskej zámorskej koloniálnej politiky
Hybnou silou revolúcie boli ľudové masy na čele s nedávno vzniknutým bohatým meštianstvom (buržoáziou). Snažili sa odstrániť daňové privilégiá, presadiť slobodné podnikanie, obmedziť absolutistickú moc panovníka a získať politickú moc.
Spoločenské pomery
Predrevolučné Francúzsko bolo komplexnou spoločnosťou, ktorá čelila mnohým problémom, ktoré napokon viedli k vypuknutiu Veľkej francúzskej revolúcie. Tu sú niektoré kľúčové aspekty predrevolučnej Francúzska:
Sociálne rozdelenie: Spoločnosť bola rozdelená do troch stavov: duchovenstvo, šľachta a tretí stav, ktorý zahŕňal roľníkov a mešťanov. Prvé dva stavy tvorili len 2 % obyvateľstva, ale mali politickú moc a neplatili dane, zatiaľ čo tretí stav tvoril 98 %, ale nemal politickú moc a dane platili. Ekonomické problémy: Francúzsko bolo prevažne poľnohospodárskym národom s nízkou produktivitou a zastaranými metódami. Zákony o dedičstve spôsobili rozdelenie pôdy na malé farmy, čo znižovalo efektivitu poľnohospodárstva1. Politická štruktúra: Krajina bola skladačkou rôznych regiónov s rôznymi zákonmi a inštitúciami. Existovalo trinásť suverénnych odvolacích súdov s nerovnomernou jurisdikciou. Absencia univerzálneho zákona a rozdiely v zákonoch medzi regiónmi spôsobovali zmätok a boli terčom kritiky. Feudalizmus: Vidiecka a mestská Francúzsko bolo stále v podstate feudálnym národom s pánmi, ktorí mali množstvo starovekých a moderných práv od svojich roľníkov, tvoriacich asi 80% obyvateľstva. Kolísavá úroda: Úroda bola kritická, ale kolísala, čo spôsobovalo hlad, vysoké ceny a nepokoje. Neúroda v roku 1788 a z toho vyplývajúce povstania chudoby boli jedným z katalyzátorov revolúcie. Kráľovské výdavky: Vysoké výdavky kráľovského dvora, najmä na prepych, vojny a výboje, prispievali k finančnej kríze, ktorá zhoršovala ekonomickú situáciu v krajine
Pokiaľ ide o rozvrstvenie spoločnosti, Francúzsko v 18. storočí sa stále delilo na tri stavy: 2 privilegované (2% obyvateľstva, nemuseli platiť dane, mali politickú moc, mohli podnikať): prvý stav: duchovenstvo druhý stav: šľachta 1 neprivilegovaný (98 % obyvateľstva, museli platiť dane, nemali politickú moc, mali značne obmedzené možnosti podnikania): tretí stav: obyvateľstvo, ktoré nepatrilo do prvých dvoch stavov, ktoré možno rozdeliť na vidiecke (roľníci a i.) a mestské (mešťania atď.).
Nad stavmi stála absolútna moc panovníka. Tesne pred revolúciou tvorili jednu pätinu národa žobráci.
V rámci privilegovaných stavov ešte treba rozlišovať: Časť šľachty okolo kráľovského dvora a vysokí cirkevní hodnostári žili v prepychu. Oveľa skromnejšie žil zvyšok šľachty na vidieku; ich lénne dávky sa totiž vyberali v peniazoch, ktorých hodnota neustále klesala. A takmer chudobné bolo nižšie duchovenstvo.
Tesne pred revolúciou sa väčšina obyvateľov živila poľnohospodárstvom, najviac ľudí žilo na dedinách (20 miliónov obyvateľov, teda asi 4/5). Pôda bola veľmi drahá, roľníci aj veľkostatky mali len malé výnosy a stúpla cena potravín.
Veľmi významným faktorom 80. rokov bola aj americká revolúcia (1775 – 1783), ktorej myšlienky boja za ľudské práva práve koncom 80. rokov prenikali do Európy. Okrem toho posledné roky pred revolúciou panovala vo francúzskej monarchii sloboda tlače. Prostredníctvom novín sa rozširovali (aj v časti šľachty) myšlienky osvietenstva a racionalizmu. Osvietenstvo šírili aj slobodomurárske lóže. Súčasťou vznikajúcej mestskej spoločnosti sa stávali literárne a neskôr aj politické salóny známych osobností. Stále populárnejšia v nich bola vízia rovnosti ľudí a demokracie filozofa Jeana Jacquesa Rousseaua. Nadšene sa prijímali jeho názory, že človek je v svojej podstate dobrý, ale súčasná spoločnosť je skazená. Jean Jacques Rousseau predložil model demokracie vychádzajúci z aténskej demokracie. Z ďalších osvietenských mysliteľov spomeňme, že Barón de Montesquieu požadoval, aby sa štátna moc rozdelila na legislatívu, exekutívu a jurisdikciu (tak ako je tomu dnes). Voltaire ovplyvnil revolúciu svojimi názormi o slobode a ľudskom pokroku. A napokon John Locke (Angličan) tvrdil, že prirodzené práva (na život, majetok, slobodu) nemôže štát ani panovník občanovi odňať a musí ich chrániť, lebo existovali už pred vznikom štátu. Tento princíp už bol vyjadrený v Deklarácii nezávislosti USA (1776).
Vývoj a situácia pred revolúciou Vo Francúzsku vládli Bourbonovci. Ľudovít XIV. vládol až 72 rokov od 1643 do 1715. Počas jeho nedospelosti zaňho vládol kardinál Mazarin. Za Ľudovíta XIV. sa odohrala vojna o španielske dedičstvo (1701 – 1714). Absolutizmus vo Francúzsku vrcholil práve za vlády Ľudovíta XIV. Jeho moci bol prisudzovaný „božský“ pôvod („Štát som ja“). Bol zavedený policajný režim. Prvý minister Jean Baptiste Colbert viedol hospodársku politiku merkantilizmu, ktorá viedla k zakladaniu zámorských kolónií a podpore domácej výroby (zakladanie manufaktúr a vysoké clá na dovoz). V rokoch 1648 – 1653 sa konala „fronda“ – povstanie vidieckej šľachty proti absolutizmu. Začiatkom 18. storočia vypukla finančná kríza spôsobená prepychom kráľovského dvora (r. 1688 bol dobudovaný zámok vo Versailles) a vojnami.
Za jeho nasledovníka Ľudovíta XV. (1715 – 1774) štátny dlh poklesol, ale problémy s rozpočtom trvali. Hospodárstvo ako také však zhruba od roku 1715 až do revolúcie zaznamenalo prudký hospodársky rast, ktorý sa prejavil napríklad v štvornásobnom náraste zahraničného obchodu medzi rokmi 1715 až 1789. Príčin rastu hospodárstva bolo veľa, hlavné boli prechod na liberálne trhové hospodárstvo, odstraňovanie viacerých hospodárskych prekážok za Ľudovíta XIV. (odstránenie vnútorných ciel, povolenie obchodu s obilím medzi regiónmi a podobne), populačná explózia a rozvoj poľnohospodárstva. Z tohto rastu ťažilo bohaté meštianstvo, ale rast príjmov ostatných, najmä pracujúcich, vrstiev nakoniec nedokázal vykryť prudký rast cien vyvolaný prudkým hospodárskym rastom. Od 70. rokov toto spôsobilo citeľný pokles kúpyschopnosti (dopytu) a pokles ceny obilia. Problémy pracujúcich sa prejavili najmä na vidieku a počas celého 18. storočia možno pozorovať presun obyvateľstva z vidieka do miest, kde od 80. rokov spôsobovali rast nezamestnanosti. Kráľ Ľudovít XV. sa venoval radovánkam a vládli zaňho obľúbenci a hlavne milenky (markíza de Pompadour, madam de Paris). Za tohto panovníka Francúzsko viedlo vojnu o poľské dedičstvo (1733 – 1735), vojnu o rakúske dedičstvo (1740 – 1748), boje o indické teritóriá (od 1751), boje o severoamerické územia (od 1754) a najmä sedemročnú vojnu (1756 – 1763), v dôsledku ktorej Francúzsko stratilo väčšinu svojich zámorských kolónií. Francúzsko teda viedlo nákladnú zahraničnú politiku, lebo sa snažilo získať nové územia v zámorí. Z týchto koloniálnych plánov sa neuskutočnilo takmer nič, no štátu zostali veľké dlhy.
Za vlády Ľudovíta XVI. (1774 – 1792) hospodársky rast pokračoval, ale problémy s rozpočtom vyvrcholili. Namiesto kráľa vládla vlastne jeho manželka, všeobecne neobľúbená a protireformne zameraná Mária Antoinetta, dcéra Márie Terézie. Štátny dlh nesmierne narástol (na 100% štátnych príjmov). Finančnú krízu neriešili ani stále výmeny ministrov financií (Turgot, Necker, Calonne, Brienne), hrozil krach celej monarchie. Vláda Ľudovíta XVI. mala obrovskú spotrebu a vytvorila vysoké dlhy. Aby mala na splátky, zvýšila existujúce a zaviedla špeciálne dane, napríklad z komínov, šiat a okien. Dane platil len takzvaný tretí stav, teda 98 percent obyvateľstva, ostatné dva stavy dane neplatili. Keďže štátnu pokladnicu napĺňali len dane tretieho stavu, museli sa neustále zvyšovať. Pritom skoro všetky príjmy pohltili výdavky kráľovského dvora. Veľká väčšina francúzskeho obyvateľstva mala v posledných rokoch pred revolúciou problémy sa vôbec uživiť. V roku 1786 bola navyše uzavretá zmluva s Anglickom o voľnom obchode, ktorá zvýšila nezamestnanosť. V rokoch 1787 – 1788 sa uskutočnili pokusy urobiť reformu štátnych financií a daňového systému, ale prvé dva stavy sa postavili proti úsiliu niektorých ministrov ukončiť ich daňové zvýhodnenie.
Na narastajúcej nespokojnosti mala roku 1788 okrem hospodárskej recesie podiel aj katastrofálna neúroda, spôsobená následkami výbuchu sopky Laki na Islande v roku 1783. Tento masívny výbuch na severnej pologuli v nasledujúcich rokoch krátkodobo spôsobil úkaz podobný nukleárnej zime. Toto ochladenie malo za následok neúrodu, pričom do veľkých ťažkostí sa dostalo predovšetkým vidiecke obyvateľstvo. V roku 1788 a 1789 v celej krajine prepukali povstania chudoby.
Vypuknutie revolúcie V roku 1788 a od marca 1789 (s vrcholom v lete 1789) na vidieku vypukali povstania spôsobené hladom a všeobecným hnevom.
náhľad|vpravo|Prísaha v Loptovej sieni; obraz od J.-L. Davida.