Jana z Arku alebo Johanka z Arku (; * asi 1412, Domrémy-la-Pucelle – † 30. máj 1431, Rouen), nazývaná Panna Orleánska (), je považovaná za hrdinku Francúzska pre svoju rolu počas lancasterovskej fázy storočnej vojny a bola vyhlásená katolíckou cirkvou za svätú. Narodila sa v roľníckej rodine Jacquesa d'Arca a Isabelle Romée v Domrémy vo Vogézach na severovýchode Francúzska. Jana tvrdila, že prijala vízie archanjela Michala, svätej Margaréty a svätej Kataríny Alexandrijskej, ktoré jej dávali pokyny, aby podporila Karola VII. a získala Francúzsko späť z anglickej nadvlády v neskoršej časti storočnej vojny. Doposiaľ nezainteresovaný kráľ Karol VII. poslal Janu ako súčasť pomocnej armády k obliehaniu Orléansu. Do popredia sa dostala po ukončení obliehania iba o deväť dní neskôr. Niekoľko ďalších rýchlych víťazstiev viedlo k vysväteniu Karola VII. v Remeši. Táto dlho očakávaná udalosť podporila francúzsku morálku a pripravila pôdu pre konečné francúzske víťazstvo v Castillone v roku 1453.
23. mája 1430 ju v Compiègne zajala burgundská frakcia, skupina francúzskych šľachticov spojená s Angličanmi. Neskôr ju odovzdali Angličanom a za rôzne obvinenia ju postavil pred súd pred proanglického biskupa Pierra Cauchona. Po tom, čo ju Cauchon vyhlásil za vinnú, bola 30. mája 1431 upálená na hranici a zomrela asi v devätnástich rokoch.
V roku 1456 vyšetrovací súd poverený pápežom Kalixtom III. preskúmal súdny proces, zrušil obvinenia, ktoré vyhlásil za nepodložené, a vyhlásil ju za mučeníčku. V 16. storočí sa stala symbolom Katolíckej ligy a v roku 1803 bola rozhodnutím Napoleona Bonaparteho vyhlásená za národný symbol Francúzska. V roku 1909 bola blahorečená a v roku 1920 vyhlásená za svätú. Jana z Arku je jednou z deviatich svätých patrónov Francúzska, spolu so Svätým Denisom, Svätým Martinom z Tours, Svätým Ľudovítom, Svätým Michalom, Svätým Rémim, Svätou Petronillou, Svätou Radegund a Svätou Teréziou z Lisieux.
Jana z Arku zostala od čias svojej smrti populárnou osobnosťou literatúry, maliarstva, sochárstva a iných umeleckých diel a mnoho slávnych spisovateľov, dramatikov, filmárov, umelcov a skladateľov vytvorilo a naďalej vytvára jej umelecké vyobrazenia.
Pozadie Storočná vojna sa začala roku 1337 ako spor o dedičstvo francúzskeho trónu, ktorý sa striedal s obdobiami relatívneho mieru. Takmer všetky boje sa uskutočnili vo Francúzsku a použitie taktiky chevauchée anglickou armádou (deštruktívne nálety „spálenej zeme“) devastovalo ekonomiku. Francúzske obyvateľstvo už od čiernej smrti v polovici 14. storočia nezískalo pôvodnú početnosť a jeho obchodníci boli izolovaní od zahraničných trhov. Pred objavením sa Jany z Arku Angličania takmer dosiahli svoj cieľ dvojitej monarchie pod anglickou kontrolou a francúzska armáda nedosiahla po celú generáciu nijaké väčšie víťazstvá. Slová DeVriesa: „Francúzske kráľovstvo nebolo ani tieňom svojho predobrazu z trinásteho storočia.“
Francúzsky kráľ v čase Janinho narodenia, Karol VI., trpel záchvatmi šialenstva a často nebol schopný vládnuť. Kráľov brat Ľudovít, vojvoda z Orléansu, a kráľov bratranec Ján Nebojácny, vojvoda z Burgundska, sa pohádali kvôli francúzskemu regentstvu a opatrovníctvu kráľovských detí. Tento spor zahŕňal obvinenia, že Ľudovít mal mimomanželský pomer s kráľovnou Izabelou Bavorskou, a obvinenia z únosu kráľovských detí Jánom Nebojácnym. Konflikt vyvrcholil atentátom na vojvodu z Orléansu v roku 1407 na príkaz burgundského vojvodu.
Mladý Karol z Orléansu nasledoval po svojom otcovi ako vojvodovi a bol uväznený u svojho svokra, grófa z Armagnacu. Ich frakcia sa stala známou ako frakcia „Armagnac“ a protistrana vedená burgundským vojvodom sa nazývala „burgundská frakcia“. Anglický kráľ Henrich V. využil tieto vnútorné rozpory, keď napadol kráľovstvo v roku 1415. 25. októbra dramaticky zvíťazil v bitke pri v Azincourte a následne počas neskoršej kampane v roku 1417 dobyl mnoho severofrancúzskych miest. V roku 1418 sa Paríža zmocnili Burgundi, ktorí zmasakrovali grófa z Armagnacu a asi 2 500 jeho nasledovníkov. Budúci francúzsky kráľ Karol VII. prevzal titul Dauphin - následník trónu - ako štrnásťročný po tom, čo všetci štyria jeho starší bratia postupne zomreli. Jeho prvým významným oficiálnym aktom bolo uzavretie mierovej zmluvy s burgundským vojvodom v roku 1419. To sa skončilo katastrofou, keď partizáni Armagnacu zavraždili Jána Nebojácneho počas stretnutia, na ktoré sa vzťahovala Karolova záruka. Nový burgundský vojvoda Filip Dobrý obvinil Karola z vraždy a uzavrel spojenectvo s Angličanmi. Spojenecké vojská dobyli veľké časti Francúzska.
V roku 1420 podpísala francúzska kráľovná Izabela Bavorská Troyeskú zmluvu, ktorá namiesto jej syna Karola udelila nástupníctvo na francúzskom tróne Henrichovi V. a jeho dedičom. Táto dohoda oživila podozrenia, že Dauphin bol skôr nelegitímnym produktom údajnej aféry Izabely so zosnulým vojvodom z Orléansu, ako synom kráľa Karola VI. Henrich V. a Karol VI. zomreli do dvoch mesiacov od seba v roku 1422 a zanechali nemluvňa, anglického kráľa Henricha VI., nominálneho panovníka oboch kráľovstiev. Ako regent pôsobil brat Henryho V., Ján z Lancasteru, 1. vojvoda z Bedfordu.
V čase, keď Jana z Arku začala ovplyvňovať udalosti v roku 1429, takmer celé severné Francúzsko a niektoré časti juhozápadu boli pod anglo-burgundskou kontrolou. Angličania ovládli Paríž a Rouen, zatiaľ čo burgundská frakcia ovládla Remeš, ktorý slúžil ako tradičné miesto korunovácie francúzskych kráľov. Toto bol dôležitý fakt, pretože ani jeden uchádzač o trón Francúzska nebol ešte pomazaný alebo korunovaný. Od roku 1428 Angličania obliehali Orléans, jedno z mála zostávajúcich miest stále verných Karolovi VII. a dôležitý cieľ, pretože malo strategické postavenie pozdĺž rieky Loiry, čo z neho urobilo poslednú prekážku útoku na zvyšok územia Karola VII. Podľa slov jedného moderného historika: „Na osude Orléansu visel osud celého kráľovstva.“ Nikto nebol optimistický, že mesto by mohlo obkľúčeniu dlho odolávať. Po celé generácie existovali vo Francúzsku proroctvá, ktoré sľubovali, že národ bude zachránený pannou z „hraníc Lotrinska“, „ktorá bude robiť zázraky“ a „že Francúzsko bude zničené ženou a potom ho zachráni panna.“ Druhé proroctvo predpovedajúce, že Francúzsko „bude zničené“ ženou, bolo použité ako odkaz na úlohu Izabely pri podpise Troyeskej zmluvy.
Životopis náhľad|Janin rodný dom v Domrémy je dnes múzeom. Dedinský kostol, kde sa zúčastnila omše, je napravo za stromami. Jana bola dcérou Jacquesa d'Arca a Isabelle Romée, ktorí bývali v Domrémy, v dedine, ktorá bola vtedy vo francúzskej časti Barského vojvodstva. Janini rodičia vlastnili asi 50 akrov (20 hektárov) pôdy a jej otec si svoje poľnohospodárske práce doplnil o menšie miesto úradníka v dedine, kde vyberal dane a bol v čele miestnych strážcov. Žili v izolovanej časti východného Francúzska, ktorá zostala verná francúzskej korune napriek tomu, že bola obklopená pro-burgundskými krajinami. Počas jej detstva došlo k niekoľkým miestnym raziám a pri jednej príležitosti bola jej dedina vypálená. Jana bola negramotná a predpokladá sa, že jej listy diktovala zákonníkom a ona ich podpisovala s pomocou ostatných.
Na súde Jana uviedla, že mala asi 19 rokov, čo znamená, že si myslela, že sa narodila okolo roku 1412. Neskôr vypovedala, že svoje prvé videnie zažila v roku 1425 vo veku 13 rokov, keď bola v „otcovej záhrade“, a videla vízie postáv, ktoré identifikovala ako svätý Michal, svätá Katarína a svätá Margaréta, ktoré jej povedali, aby vyhnala Angličanov a aby vzala Dauphina do Remeša na jeho vysvätenie. Povedala, že sa rozplakala, keď odchádzali, pretože boli veľmi nádherní.
V 16 rokoch požiadala príbuzného menom Durand Lassois, aby ju odviezol do neďalekého mesta Vaucouleurs, kde požiadala veliteľa posádky Roberta de Baudricourta o ozbrojený sprievod, ktorý by ju odviezol na francúzsky kráľovský súd v Chinone. Baudricourtova sarkastická odpoveď ju neodradila. Nasledujúceho januára sa vrátila a získala podporu od dvoch Baudricourtových vojakov: Jeana de Metza a Bertranda de Poulengyho. Podľa Jeana de Metzu mu povedala, že „musím byť po kráľovom boku ... nebude pomoci (pre kráľovstvo), ak nie odo mňa. Aj keď by som najradšej zostala točiť [vlnu] po boku svojej matky ... musím však ísť a musím urobiť túto vec, pretože môj Pán chce, aby som to urobila.“ Pod záštitou Jeana de Metza a Bertranda de Poulengyho sa uskutočnilo druhé stretnutie, kde predpovedala vojenský zvrat v bitke pri Rouvray neďaleko Orléansu niekoľko dní pred príchodom poslov, ktrorí to oznámili. Podľa vestníka Journal du Siége d'Orléans, ktorý vykresľuje Janu ako zázračnú postavu, spoznala Jana bitku prostredníctvom „Božskej milosti“, keď opatrovala svoje stáda v Lotrinsku, a pomocou tohto božského zjavenia presvedčila Baudricourta, aby ju vzal k Dauphinovi.
Vzostup
náhľad|Vyobrazenie obliehania Orléansu v roku 1429 z 15. storočia z Les Vigiles de Charles VII od Martiala d'Auvergna Robert de Baudricourt udelil Jane sprievod na návštevu Chinonu po tom, čo správy z Orléansu potvrdili jej tvrdenie o porážke. Cestu cez nepriateľské burgundské územie absolvovala ako maskovaný vojak mužského pohlavia, čo neskôr viedlo k obvineniu z „obliekania“, hoci jej sprievod to považoval za bežné opatrenie. Dvaja z členov jej sprievodu uviedli, že ľudia z Vaucouleurs jej poskytli toto oblečenie a navrhli jej ho.
Prvé stretnutie Jany s Karolom sa uskutočnilo na Kráľovskom dvore v meste Chinon v roku 1429, keď mala 17 a on 26 rokov. Po príchode na kráľovský dvor urobila na Karola silný dojem počas ich stretnutia. V tomto období plánovala Karolova svokra Jolanda Aragónska financovať záchrannú výpravu do Orléans. Jana požiadala o povolenie cestovať s armádou a nosiť ochranné brnenie, ktoré poskytovala kráľovská vláda. Závisela od darovaných predmetov pre svoje brnenie, koňa, meč, transparent a ďalšie predmety, ktoré využil jej sprievod. Historik Stephen W. Richey vysvetľuje jej príťažlivosť pre kráľovský dvor poukazom na to, že ju mohli považovať za jediný zdroj nádeje pre režim, ktorý sa blížil ku kolapsu:Po rokoch jednej ponižujúcej porážky za druhou bolo vojenské aj civilné vedenie Francúzska demoralizované a zdiskreditované. Keď Dauphin Karol vyhovel Janinej naliehavej žiadosti o vybavenie vojny a umiestnenie na čelo jeho armády, jeho rozhodnutie muselo byť z veľkej časti založené na vedomí, že každá ortodoxná, každá racionálna možnosť bola vyskúšaná a zlyhala. Iba režim v posledných zúfalých situáciách by venoval pozornosť negramotnému sedliackemu dievčaťu, ktoré tvrdilo, že hlas Boží jej nariaďuje, aby sa ujala vedenia armády svojej krajiny a priviedla ju k víťazstvu. vľavo|náhľad|Kresba Jany z Arku od Clémenta de Fauquembergue (čmáranica na okraji protokolu parížskeho parlamentu z 10. mája 1429. Toto je jediné známe súčasné predstavenie Jany). Umelec Janu nikdy nevidel. Po svojom príchode na scénu Jana skutočne zmenila dlhoročný anglo-francúzsky konflikt na náboženskú vojnu, čo nebolo bez rizika. Karolovi poradcovia sa obávali, že pokiaľ sa Janina ortodoxnosť nebude dať bez akýchkoľvek pochybností dokázať - že nie je kacírkou ani čarodejkou - Karolovi nepriatelia môžu ľahko tvrdiť, že jeho koruna bola darom diabla. Aby sa táto možnosť obišla, nariadil Dauphin vyšetrovanie na pozadí a teologické vyšetrenie v Poitiers, aby sa overila jej morálka. V apríli 1429 vyšetrovacia komisia „vyhlásila, že má bezúhonný život, je dobrou kresťankou a má cnosti pokory, čestnosti a jednoduchosti“. Teológovia v Poitiers nerozhodli o otázke božskej inšpirácie; skôr informovali Dauphina, že je potrebné urobiť „priaznivý predpoklad“ o božskej povahe jej poslania. To Karola presvedčilo, uviedli však tiež, že má povinnosť podrobiť Janu skúške. Vyhlásili, že „pochybovať o nej alebo ju opustiť bez podozrenia na zlo by znamenalo zavrhnúť Ducha Svätého a stať sa nedôstojnou pre Božiu pomoc.“ Odporučili, aby sa jej tvrdenia podrobili skúške, či sa jej podarí predpovedať, či dokáže obkľúčiť Orléans.