Marian Váross (* 7. február 1923, Martin – † 21. november 1988, Bratislava) bol slovenský axiológ, filozof, teoretik a historik umenia.
Životopis Stredoškolské a vysokoškolské štúdium s aprobáciou slovenčina a filozofia absolvoval v Bratislave. Už ako študent začal pracovať (od r. 1943) v Štátnom psychotechnickom ústave, pričom si študijné zameranie rozšíril o psychológiu. Úzke prepojenie filozofie a psychológie sprevádzalo V. odborné zameranie po celý život, nielen vzhľadom na témy, ale aj pokiaľ ide o metódu. Okrem psychologicko-filozofickej profilácie už od gymnaziálnych čias pravidelne písal a publikoval state, eseje, črty o výtvarnom umení. Vlastnú profesionálnu dráhu možno datovať jeho doktorskou dizertáciou Osobnosť ako hodnotiaci akt. Pokus o psychologickú analýzu hodnôt (1945). Na formovanie a vyzrievanie V. filozofických názorov mali nepochybne významný vplyv a dosah študium na Sorbonne (1945–47) ukončené doktorátom filozofie a postgraduálne štúdium v Cambridge (1948–49). Počas týchto pobytov vznikli rozsiahle práce, ktoré doposiaľ neboli v slovenčine publikované: Le fanatisme (Une analyse psychologique et axiologique), L'intuitivisme comme théorie de la connaissance. V Cambridge napísal priekopnícke dielo Axiológia ako teória hodnôt a hodnotenia (Cambridge 1949). Tvorivé úsilie a jeho produkty z oblasti filozofie však V. po návrate z cudziny nemohol nikdy naplniť v inštitucionalizovanej podobe, čo mu však nezabránilo v ich rozvíjaní a prehlbovaní mimo oficiálneho prúdu filozofie uväznenej v jednostrannom modeli uvažovania. Po rozpustení Štátneho psychotechnického ústavu nakrátko zakotvil (v r. 1950) na pracovisku pre psychológiu a sociológiu, lenže už v r. 1951 ho administratívnym zásahom preradili za prekladateľa z ruštiny do Vydavateľstva SAV. Po ustanovení SAV v r. 1953 V. inicioval založenie Kabinetu pre teóriu a dejiny umenia, z ktorého neskôr vznikol Ústav teórie a dejín umenia. Stal sa jeho riaditeľom a v tejto funkcii pôsobil do r. 1970. Po odstavení z funkcie a zbavení možnosti publikovať v období normalizácie pracoval ako úradník v Slovenskej národnej galérii až do svojho odchodu do dôchodku v r. 1984. Je pochovaný na Národnom cintoríne v Martine.
Jeho teoreticko-mysliteľský záber a dielo sú mimoriadne rozsiahle a bohaté. Hoci pod tlakom politických okolností sa reprofiloval a svoju osobnú záľubu – výtvarné umenie – povýšil na pracovnú náplň, nikdy neprestal uvažovať ako filozoficky a psychologicky vzdelaný profesionál, ktorý dokázal držať krok s výdobytkami a vrcholmi európskej filozofie a vedy. V centre jeho uvažovania bola problematika hodnotenia, hodnôt, ktorú v rozpore s dobovou gnozeologickou interpretáciou axiologických javov tematizoval a rozvíjal z hľadiska psychológie osobnosti a kultúrnej antropológie. Jeho kniha Úvod do axiológie, skrátená verzia práce z Cambridge, je zakladajúcim činom, etablujúcim axiológiu ako samostatnú, nešpekulatívnu disciplínu s vlastným terénom bádania a vlastnou metódou. V. patrí k popredným predstaviteľom historicko-umeleckej a teoreticko-kritickej tvorby. V 40., 50. a 60. rokoch napísal celý rad väčších aj menších monografií venovaných jednotlivým postavám výtvarného umenia. Je autorom diel zakladajúceho významu pre vývin moderného slovenského umenia. Teoretické state, štúdie, glosy, portréty, recenzie uverejňoval v mnohých odborných časopisoch (FČ, Umění, Ars, Umelecký mesačník, Estetika) doma aj v zahraničí (nemecké, talianske, francúzske, poľské a sovietske revue a zborníky), aj na stránkach rôznych deníkov a najmä v Kultúrnom živote. Jeho teoretické filozofické práce, ako aj jeho špeciálnejšie umenovedné diela sú dokladom, že bol intímne zabývaný v európskom myslení, z ktorého produktívne ťažil, lenže jeho syntéza presahuje svoje podnety a nesie jeho nezameniteľný rukopis. Pozoruhodné, podnetné a originálne reflexie na adresu ontologickej a noetickej problematiky, etiky, metodológie sociálnych vied, kultúrnej antropológie, doplnené aktuálnymi margináliami na margo politických a sociálnych udalostí, dokresľujú V. profil encyklopedického učenca, pričom šírka jeho mysliteľského záberu nejde na úkor hĺbky či precíznosti formulácií. Napriek tematicko-obsahovej rozmanitosti sú jeho diela preniknuté dvomi kľúčovými ideami, okolo ktorých oscilovalo V. myslenie a tvorba: ideou humanity ako supernormy ľudského myslenia a konania a ideou nezlučiteľnosti totalitárnej a pluralitnej, t. j. demokratickej spoločnosti. V. mysliteľský odkaz, jeho špecifický zorný uhol pohľadu pri riešení fundamentálnych filozofických problémov, zmysel pre konkrétny detail pri analýze a interpretácii umeleckých hodnôt ešte nebol v plnom rozsahu sprístupnený verejnosti.
Bibliografia Alexy, 1944 Lea Mrázová, 1944 Le fanatisme (Une analyse psychologique et sociologique), Paris 1947 L'intuitivisme comme théorie de la connaissance, Paris 1947 Repin, 1950 Benka, 1952 Polkoráb, 1953 Slovenská výtvarná prítomnosť, 1953 Treskoň, 1954 Slovenské maliarstvo 1950–1952, 1954 Martin Benka – Výber z olejomalieb, 1955 Ľudo Fulla – Maľby a drevorezy, 1955 Augusta, 1956 Moderne Malerei der Slowakei, 1961 Slovenské výtvarné umenie 1918–1945, 1961 Teória realizmu vo výtvarnom umení, 1961 Rudolf Pribiš, 1962 Imro Weiner-Kráľ, 1963 Eugen Nevan, 1964 Vincent Van Gogh, 1964 Gustav Malý, 1965 Estetično, umenie a človek, 1969 Nová figurácia, 1969 Úvod do axiológie, 1970 Aurel Kajlich, 1971 Výtvarný život na Slovensku začiatkom 20. storočia, 1971 Martin Benka, 1981 Gustav Malý, 1989 Od tvorivosti k tvorbe, 1989 Úvahy v samote, 1991 Deň za dňom samota, 2016 Úvahy v nečase, 2019
Kategória:Slovenskí filozofi Kategória:Slovenskí historici umenia Kategória:Osobnosti z Martina Kategória:Pochovaní na Národnom cintoríne v Martine