JUDr. Ján Čarnogurský (* 1. január 1944, Bratislava) je slovenský advokát, aktivista, bývalý politik a disident, člen Bratislavskej päťky, v rokoch 19911992 predseda vlády SR a v rokoch 1998 – 2002 minister spravodlivosti. V rokoch 19902000 bol predsedom Kresťanskodemokratického hnutia (KDH) a do októbra roku 2013 jeho členom.
Po odchode z vrcholovej politiky sa stal výrazným kritikom členstva Slovenska v NATO a v Európskej únii, sankcií voči Rusku a dlhodobo presadzuje užšie vzťahy s Ruskom.
Od založenia v roku 2006 vedie Slovensko-ruskú spoločnosť, najmenej od roku 2007 je členom Valdajského diskusného klubu, od roku 2017 predsedom koordinačnej rady Medzinárodného združenia Priatelia Krymu a zakladajúcim členom Medzinárodného hnutia rusofilov, ktoré vzniklo v roku 2023. Bol zaradený do databázy politicky zaujatých volebných pozorovateľov Európskej platformy pre demokratické voľby.
Mladosť a vzdelanie Otec Jána Čarnogurského, Pavol Čarnogurský, bol poslancom Snemu Slovenskej republiky (19381945). Kvôli tomu nebola v roku 1957 jeho sestra Marina Čarnogurská (spolužiačka Milana Lasicu) pripustená na prijímacie skúšky. O niekoľko rokov neskôr sa však pomery uvoľnili a mohol študovať. Na strednú školu bol prijatý v Kežmarku, po roku prestúpil do Bratislavy, kde zmaturoval. Absolvoval jeden ročník na Stavebnej fakulte STU v Bratislave, kde sa zoznámil s budúcou manželkou Martou. Prestúpil na štúdium práva najskôr v Bratislave, vysokoškolské vzdelanie však ukončil v roku 1969 na univerzite v Prahe, kde vyštudoval právo na Karlovej univerzite. Doktorát práv získal v r. 1971 na Univerzite Komenského v Bratislave.Ján Čarnogurský In:
Kariéra a aktivity v období socializmu V rokoch 19701981 pracoval ako advokát v Bratislave a v tomto povolaní sa stal známym ako zástupca náboženských aktivistov a politických disidentov v rámci celého Česko-Slovenska. Obhajoval napríklad Perlu Karvašovú, keď ju zo Slovenského rozhlasu vyhodili po tom, ako v rámci normalizácie neprešla previerkou. Obhajoval tiež dvoch kňazov, ktorí podpísali Chartu 77, ako aj veriacich, ktorí vydávali kresťanský samizdat.
V roku 1981 ho vylúčili z advokácie. Dôvodom bola jeho účasť v politickom procese, obhajoval Češku, ktorá na písacom stroji prepisovala diela zakázaných českých spisovateľov. Pracoval potom ako šofér, neskôr bol podnikovým právnikom.
V roku 1987 úplne stratil zamestnanie. Pokračoval v poskytovaní právnych konzultácií náboženským a opozičným politickým aktivistom a v r. 1988 začal vydávať samizdatový časopis Bratislavské listy.
14. augusta 1989 ho uväznili a obvinili z trestného činu poburovania a z „nepriateľstva k socialistickému spoločenskému a štátnemu zriadeniu“. Žaloba spočívala z týchto troch bodov: z vydávania Bratislavských listov, z prípravy kladenia vencov a kvetov obetiam sovietskej okupácie z roku 1968 a z prednesenia požiadavky slobodných volieb v júni 1989 na zhromaždení v Predmieri pri Žiline (ako člen Bratislavskej päťky). V novembri 1989 sa konal súdny proces, na základe ktorého bol 23. novembra oslobodený. Prepustený bol však až po udelení amnestie od prezidenta Gustáva Husáka 25. novembra až v období prebiehajúcej nežnej revolúcie. (Približne 15 000 ľudí 22. novembra 1989 demonštrovalo pred Justičným palácom v Bratislave za jeho prepustenie). Medzi osobnosťami nežnej revolúcie však existovali aj hlasy, považujúce Čarnogurského za extrémistu.
Politická kariéra alt=Propagačný materiál KDH s Jánom Čarnogurským.|náhľad|294x294bod|Propagačný materiál KDH s Jánom Čarnogurským. Od 10. decembra 1989 do 6. apríla 1990 bol prvým podpredsedom federálnej vlády národného porozumenia a predsedom Legislatívnej rady vlády ČSFR od februára do augusta 1990. Neskôr bol podpredsedom vlády ČSFR (od 6. apríla 1990 do 27. júna 1990). Od 27. júna 1990 do 23. apríla 1991) na Slovensku zastával funkciu prvého podpredsedu vlády SR, predsedu Rady vlády SR pre informačnú politiku a masmédiá, predsedu Rady vlády SR pre národnosti a etnické skupiny.
V novembri 1990 bol na dvadsať dní (2. november až 22. november) poverený prechodne riadiť Ministerstvo vnútra SR. Predsedom vlády SR bol od apríla 1991 do júna 1992.
Od roku 1998 do roku 2002 (prvá Dzurindova vláda) bol ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky.
Od roku 1990 do roku 2000 bol predsedom Kresťanskodemokratického hnutia.
11. októbra 2013 oznámil na tlačovej konferencii vystúpenie z KDH.
Čarnogurský kandidoval v prezidentských voľbách 2014. V prvom kole voľby získal len 12 207 hlasov (0,64 % z odovzdaných hlasov) a zo 14 kandidátov skončil na 9. mieste, teda nepostúpil do druhého kola.
Aktivity po odchode z politiky
Paneurópska vysoká škola Čarnogurský bol spoluzakladateľom a spolumajiteľom súkromnej vysokej školy v Bratislave, ktorá pôsobila pod názvom Bratislavská vysoká škola práva (BVŠP) a od roku 2010 nesie názov Paneurópska vysoká škola (PEVŠ). Prípravy na jej založenie sa začali v roku 2003.. Škola získala štátny súhlas na pôsobenie 14. júla 2004 a v tom istom roku prijala prvých študentov na Fakulte práva. Stala sa prvou súkromnou vysokou školou s právnickým zameraním na Slovensku.
Medzi zakladateľov školy patrili okrem Čarnogurského aj ruskí podnikatelia Alexandr Somov a Vasil Lipicky (bývalý poslanec Štátnej dumy, učil na MGU), ktorí zároveň pôsobili ako spolumajitelia. Lipicky zastával funkciu predsedu správnej rady, zatiaľ čo Somov, ďalší členovia rodiny Lipických a Čarnogurský, boli jej členmi.
Spolupráca s ruskými partnermi sa prejavovala aj v personálnom obsadení školy. Medzi zahraničnými pedagógmi boli zastúpení viacerí odborníci z Ruska a škola rozvíjala kontakty s ruskými akademickými inštitúciami.
V roku 2013 sa škola dostala do finančných problémov, keď zaznamenala výrazný pokles študentov, a teda aj príjmov zo školného. Na preklenutie problémov si zobrala trojmiliónový úver zo Sberbank napojenej na Rusko. V januári 2015 bola škola predaná českému holdingu Prosperita ovládanému miliardárom Miroslavom Kurkom. V správnej rade školy pôsobil Čarnogurský až do 31. marca 2019.
Aktivity zamerané proti NATO Petícia za referendum o vstupe do NATO (2003)
V januári 2003, krátko pred vstupom Slovenska do aliancie, Čarnogurský spoločne s Eduardom Chmelárom inicioval petičnú akciu za vyhlásenie referenda o členstve v NATO. Koordinátorem iniciatívy a predsedom petičného výboru bol Chmelár. Členmi petičného výboru boli okrem Čarnogurského a Chmelára aj publicista Roman Kaliský, sociologička Zuzana Kusá, generál v zálohe Emil Vestenický, environmentalista Pavol Fabián, spisovateľ Ján Lenčo či predseda Spolku slovenských spisovateľov Ján Tužinský. Spusteniu petície predchádzala verejná výzva na vytvorenie priestoru na otvorenú verejnú diskusiu o otázkach spojených s členstvom SR v NATO, ktorej signatármi bolo 38 osobností. Čarnogurský argumentoval, že vstup má pre Slovensko „iba nevýhody“ – aliancia sa podľa neho rozpadá, neprináša bezpečnosť a môže krajinu zatiahnuť do vojenských konfliktov (napr. ako v Iraku). Petičné hárky zbieral osobne v Bratislave za sprievodu piesní Karla Kryla. Nepodarilo sa však získať požadovaný počet podpisov na vyhlásenie referenda.
Protesty proti základniam NATO (2015) 12. marca 2015 a 26. marca 2015 Čarnogurský spoluorganizoval demonštrácie pred americkou ambasádou v Bratislave pod heslom „Nechceme základne NATO na Slovensku“. Zúčastnilo sa ich približne 300 až 500 ľudí a na oboch podujatiach okrem Čarnogurského vystúpil aj Eduard Chmelár. Na transparentoch sa objavili slogany ako „Putin náš prezident“ a ľudia skandovali „Nechceme NATO“. Čarnogurský akciu prirovnal k Sviečkovej manifestácii z roku 1988 a zdôraznil, že cieľom bolo, aby Slovensko nebudovalo „za cudzie záujmy“. Na podujatiach sa podieľalo približne jedenásť občianskych združení a politických strán vrátane KSS, Charty 2015, Slovensko-ruskej spoločnosti, krajne ľavicová strana Vzdor a krajne pravicová Slovenského hnutia obrody.
V nadväznosti na demonštrácie sa 29. septembra 2015 konala tlačová beseda „vlasteneckých a mierových aktivistov“ s predstaviteľmi KSS, na ktorej Čarnogurský s predstaviteľmi KSS Jalalom Suleimanom, Jozefom Hrdličkom a Arturom Bekmatovom, predstavili spoločné vyhlásenie organizácií angažovaných v demonštráciách a deklarovali, že proti NATO budú bojovať aj naďalej. Cieľom bolo zabrániť vzniku stálych základní NATO na Slovensku, tranzitu vojenských konvojov a „zaťahovaniu Slovenska do konfrontácie proti Rusku“. Konečným cieľom aktivistov bolo vystúpenie Slovenskej republiky z aliancie.
Protest proti prechodu konvoja NATO (2015) Čarnogurský sa v septembri 2015 angažoval v protestoch proti transportu americkej vojenskej techniky na cvičenie NATO v Maďarsku cez územie Slovenska na haničnom priechode Brodské – Břeclav. Spolu s ním protestovali desiatky prívržencov ĽSNS, KSS, Práce a spravodlivosti, Vzdoru a ďalších. V rukách držali aj vlajky Ruska a na transparentoch sa objavovali slogany „Yankees, go home“ a „Stop NATO“. Čarnogurský konvoj označil za provokáciu zo strany USA, ktoré podľa neho Slovensko zaťahovalo do konfliktu na Ukrajine a dodal, že má byť podľa neho „nástupným priestorom proti Rusku.“
Protest proti základniam NATO (2016) V júli 2016 Čarnogurský vystúpil na proteste proti základniam NATO na území Slovenska, ktorý organizoval Front ľavicovej mládeže a Slovensko-ruská spoločnosť. Účastníci žiadali aj vystúpenie Slovenska z NATO. Podľa Čarnogurského chcelo USA bojovať proti Rusku do posledného Slováka, Nemca alebo Poliaka a dodal, že „ak Američania rozpútajú vojnu proti Rusku, prehrajú a čaká ich nový Norimberský proces.“ Na podujatí vystúpil aj predseda KSS Jozef Hrdlička.
Pokračovanie protestov (2017) Čarnogurský organizoval a podporoval protesty proti rozširovaniu prítomnosti NATO na Slovensku aj v ďalších rokoch. V októbri 2017 v diskusnej relácii Na rovinu vysvetlil, že už nežiada okamžité vystúpenie, čo by bolo právne komplikované, ale zabrániť budovaniu základní a zaťahovaniu krajiny do protiruskej konfrontácie.
Protesty proti nezávislosti Kosova (2008) Po jednostrannom vyhlásení nezávislosti Kosova 17. februára 2008 Čarnogurský verejne vystupoval proti jej uznaniu.
5. marca 2008 sa Čarnogurský zúčastnil na demonštrácii Kosovo je Srbsko, ktorú v Bratislave zorganizovala Slovenská pospolitosť. Na podujatí vystúpil bývalý poslanec SNS Stanislav Pánis a vodca Slovenskej pospolitosti Ivan Sýkora, ktorý odsúdil údajné vraždenie Srbov v Kosove a žiadal zastavenie islamizácie v Európe.
5. apríla 2008 vystúpil Čarnogurský na zhromaždení pred veľvyslanectvom USA v Bratislave, ktoré zorganizoval Slovenský mierový výbor. Zúčastnilo sa ho približne 150 ľudí. Na podujatí vystúpili Michal Petrovič a podujatie modeloval Peter Baďura, tajomník Ústredného výboru Socialistického zväzu mladých. Prítomní boli členovia Slovenskej pospolitosti a bývali poslanci KSS Karol Ondriaš a Dagmar Bollová.
Slovensko-ruská spoločnosť (2006súč.) Od založenia v lete roku 2006 vedie Ján Čarnogurský Slovensko-ruskú spoločnosť. Členmi správnej rady pri založení boli Anna Belousovová, podnikatelia Alexander Rozin (pochádzajúci z Ruska) a Ľudovít Černák a dvaja zástupcovia Zväzu Rusov na Slovensku - Alexander Čumakov a Natália Dostovalová. V roku 2015 ho valné zhromaženie vymenovalo do funkcie prezidenta. To zároveň prijalo výzvu adresovanú vláde SR, aby Slovensko nehlasovalo za sankcie EÚ proti Rusku. V rámci spoločnosti pôsobí približne 15 regionálnych klubov Arbat, ktoré organizujú kultúrne podujatia, divadelné predstavenia, prednášky a často spolupracujú s Ruským centrom vedy a kultúry na Slovensku, Slovenským zväzom protifašistických bojovníkov a Veľvyslanectvom Ruskej federácie.