Eduard von Hartmann (* 23. február 1842, Berlín – † 5. jún 1906, Berlín) bol nemecký filozof, zástanca „filozofie nevedomého“, kategoriológ.
Eduard von Hartmann využil viacero Schoponhauerových myšlienok a za duchovný základ všetkého existujúceho vyhlásil akýsi neuvedomený princíp, ktorý obsahuje vôľu a predstavu. Bezprostredným predmetom poznania sú len údaje skúsenosti. Avšak pomocou uvažovania môžeme usudzovať na vec osebe, a to vďaka spoločnému duchovnému predmetovému základu, ktorým je sila uzatvorená v atómoch ako v konečných prvkoch všetkých vecí.
Táto sila, približujúca alebo odpudzujúca atómy navzájom, je svojráznym druhom chcenia, ktoré sprevádza neuvedomená predstava. Predstava nemá charakter individuálneho procesu, ale je výrazom jednoty sily alebo vôle determinujúcej celý svet, sily nedostupnej empiricky a spĺňajúcej len funkciu apriórneho chápania skutočnosti.
Poznanie je v jednote vyžarovania vôle sveta a v jej konkretizácii vo veciach súčasne aposteriórne i apriórne. Vďaka tejto jednote vôle a rozumu má štruktúra sveta účelnosť, ktorá sa prejavuje v prekonávaní toho, čo je neuvedomené, a v dosahovaní úplného uvedomenia, a to konaním človeka, jeho kultúrou, morálkou i náboženstvom.
Toto úplné uvedomenie je zároveň uvedomením si nekonečnosti neprekonateľného zla a nešťastia vo svete. V súvislosti s tým sa vynára otázka: načo žiť a pracovať na rozvoji sveta, ak konečnou perspektívou bytia má byť zaniknutie v ničote.
Dielo Philosophie des Unbewussten, 1869 Das Unbewusste vom Stanpunkt der Physiologie und Deszendenztheorie, 1872 Ausgewählte Werke, I-XIII, 18851901 Ästhetik, 2 Bde., 1887 Das Grundproblem der Erkenntnistheorie, 1889 Kategorienlehre, 1896 Geschichte der Metaphysik, 2. Bde., 1900 System der Philosophie im Grunriss, 8 Bde., 19061909
Referencie
Literatúra
Iné projekty
Externé odkazy
Kategória:Nemeckí filozofi Kategória:Osobnosti z Berlína