Mercury-Atlas 9 (alebo podľa lode Faith 7) bol americký pilotovaný kozmický let v rámci programu Mercury. Štart letu sa uskutočnil 15. mája 1963 a vyniesol do vesmíru šiesteho Američana, ktorým sa stal Gordon Cooper. Hlavným cieľom Cooperovho letu bolo zistiť vplyv dlhodobého stavu beztiaže na astronauta, oceniť jeho pracovnú schopnosť a overiť modifikovanú loď. Cooper sledoval pozemný svetelný zdroj a vypustenú guľu so zábleskovým majákom. Overovala sa možnosť použitia svetelných zdrojov na Zemi a vo veľkých výškach ako východiskových bodov pre navigačné systémy kozmickej lode na strednom a záverečnom úseku jej zostupu do atmosféry. Astronaut tiež meral aerodynamický odpor kabíny a teplotu vo vnútri lode. Cooperov let sprevádzalo viacero technických problémov a systémy lode Mercury sa zaťažovali za hranice svojich možností. Napriek tomu misia skončila úspešne. Vedenie NASA však už nechcelo nič riskovať, a tak rozhodlo, že to bol posledný let programu Mercury a prioritou sa stal vtedy začínajúci program Gemini.
Posádka Gordon Cooper (1), pilot
Záložná posádka Alan Shepard, pilot
Letoví riaditelia Chris Kraft – červený tím John Hodge – modrý tím
Prípravy na let Koncom roka 1962 bol Gordon Cooper posledným (okrem Deka Slaytona, ktorého vyradili z letového stavu kvôli srdcovej arytmii) zo sedmičky astronautov programu Mercury, ktorý ešte neletel do vesmíru. So sklonmi k porušovaniu pravidiel, ako boli parádne akrobatické kúsky so stíhačkou alebo rýchla jazda ulicami Cocoa Beach, sa vedeniu NASA Cooper príliš nepozdával. Deke Slayton, ktorý bol teraz po vyradení z letového stavu vo funkcii koordinátora aktivít astronautov a neoficiálne aj „šéfastronauta“, hodnotil Coopera ako schopného a vynikajúceho pilota. NASA vedela, že Cooper je vynikajúci pilot, ale nikdy sa nezdalo, že by trénoval tak tvrdo ako ostatní. A napriek svojej láske k rýchlym autám a lietadlám pôsobil svojím uvoľneným správaním a lakonickým oklahomským prízvukom na niektorých predstaviteľov NASA ako lenivý, čo prekážalo niektorým úradníkom pre styk s verejnosťou. Pre nich nemala kvalifikácia pilota nič spoločného s tým, kto má na konkrétnu misiu letieť. Nechceli vo vesmíre vidiečana. Dozvedel sa to aj prezident John F. Kennedy, ktorý sa od toho dištancoval. Keby aj zo strany prezidenta boli nejaké námietky, Slayton by ich neprijal, pretože sa už definitívne rozhodol pre Coopera. Dňa 14. novembra 1962 tak NASA informovala verejnosť, že na misiu Mercury-Atlas 9 poletí astronaut Gordon Cooper a jeho náhradníkom bude Alan Shepard.Thompson 2004, s. 336.Slayton & Cassutt 1994, s. 121 – 122.
thumb|upright|left|Gordon Cooper na štartovacom komplexe 14 počas predletových príprav, marec 1963
Kabína Cooperovej kozmickej lode Mercury mala oproti lodi s menom Sigma 7, v ktorej 3. októbra 1962 šesťkrát obletel Zem astronaut Wally Schirra, celkovo 109 zmien. Mnohé prístroje boli nahradené výkonnejšou alebo ľahšou verziou. Skafander bol vybavený novou prilbou a vylepšil sa chladiaci systém. Odstránil sa ťažký periskop a rôzne prístroje na telemetrické merania. Namiesto toho tu bola väčšia zásoba kyslíka a vody. Cooper bol oveľa uvoľnenejší ako jeho kolegovia. Veril, že NASA urobí správnu vec, a na rozdiel od ostatných nevyvíjal nátlak ani nešpekuloval. Jeho dôvera bola taká veľká, že svoju kozmickú loď pomenoval Faith 7 (dôvera, viera) a svoj výber zdôvodnil: „Zvolil som toto meno, pretože bolo symbolom mojej pevnej viery v celý tím Mercury, v kabínu, ktorá sa už predtým tak dobre osvedčila, a mojej viery v Boha. Sedmička bola, tak ako vo všetkých predchádzajúcich prípadoch, symbolom našej sedemčlennej skupiny.“ Úradníci pre styk s verejnosťou NASA však Cooperov názor nezdieľali a v súvislosti s týmto menom si predstavovali, ako by sa v prípade problémov už v novinách písalo, že NASA stratila dôveru alebo vieru. Meno Faith 7 nakoniec kozmickej lodi zostalo.Swenson, Grimwood & Alexander 1966, s. 492.
Štart misie Mercury-Atlas 9 sa pôvodne plánoval na apríl 1963, ale vo februári došlo k odkladu kvôli rozhodnutiu o znovu prepojení systému riadenia letu nosnej rakety Atlas LV-3B. „Siedmeho mája to malo konečne klapnúť, ale opäť to nevyšlo. Technici a inžinieri našli poruchu v navigačnej sústave rakety. Bolo potrebné ju znova preskúšať.“ „Štart bol,“ ako mi povedali, „definitívne stanovený na 14. mája,“ spomínal si Cooper. Ako sa blížil deň štartu, Alan Shepard sa zúfalo snažil získať Cooperovo miesto. V tej dobe sa táto záležitosť utajovala a v nasledujúcich desaťročiach len málokto vedel, ako blízko mal Cooper k tomu, aby o svoj let prišiel. Ráno 13. mája 1963, deň pred prvým pokusom o štart, sa Cooper dozvedel, že lekári pridali na bok jeho skafandra do oblasti bedra nový otvor s kovovou prírubou. Cezeň mala viesť hadica k špeciálnemu nafukovaciemu pásu na meranie krvného tlaku. Problém spočíval v tom, že medzi astronautmi, lekármi a technikmi firmy Goodrich existovala tichá dohoda o tom, že tesne pred letom sa konfigurácie skafandrov nebudú nijako meniť. Dohoda zaručovala, že akékoľvek úpravy sa budú môcť dokonale otestovať predtým, než sa dostanú do vesmíru. V lepšom prípade hrozilo nepohodlie pre astronauta a v tom horšom aj možná netesnosť. Gordon bol týmto zásahom lekárov do jeho skafandra úplne rozzúrený a pohádal sa s Waltom Williamsom, zástupcom riaditeľa NASA pre pilotované lety. Nepísané pravidlo, ktoré určovalo, že deň pred štartom si astronauti mohli zalietať a osviežiť si svoje letové návyky, sa mu práve hodilo. Nechal si pripraviť jedno zo stíhacích lietadiel F-102 a vzlietol s ním, aby sa mohol odreagovať pri svojej obľúbenej akrobacii. V závere svojich akrobatických kúskov mu napadlo, že na forsáži preletí tesne vedľa hangáru S a vtedajšej hlavnej administratívnej budovy NASA na Cape Canaveral. Podľa svedkov letel pod úrovňou strechy. Walt Williams bol práve vtedy vo svojej kancelárii, keď budovou otriasol sonický tresk. Zľakol sa, až mu z rúk vypadli papiere, ktoré zrovna držal. Nanešťastie sa stihol otočiť dosť rýchlo na to, aby si všimol letiacu stíhačku. Potom, ako vyšlo najavo, že pilotom toho lietadla bol Cooper, zdvihol telefón a zavolal Cooperovmu náhradníkovi Shepardovi s tým, aby si pripravil skafander, pretože sa chystá odvolať Coopera z letu. Nasledovalo množstvo telefonátov, pričom v Cooperovom tábore prevzal iniciatívu Slayton. Aj ostatných päť astronautov sa postavilo za Coopera. Williams však celý deň odmietal ustúpiť. Nakoniec, o 22:00 – necelých dvanásť hodín pred štartom – ustúpil a vrátil Cooperovi jeho let.Codr 1982, s. 301.Slayton & Cassutt 1994, s. 129.
Priebeh letu Prvý pokus o štart misie Mercury-Atlas 9 sa uskutočnil 14. mája 1963. Cooper si na udalosti toho dňa spomínal: „Šiel som spať okolo desiatej večer, ale v priebehu hodiny už dvakrát zazvonil v miestnosti mužstva telefón. Prebudilo ma to a nemohol som zaspať. Vstával som o druhej. Aj keď som nebol unavený, neveril som, že som spal toľko, aby som bol dostatočne pripravený na ťažkosti nastávajúcej kozmickej cesty. Navyše sa ešte úplne neprejavila ľahká diéta, ktorú som dodržiaval v posledných troch dňoch. Ráno štrnásteho som strávil šesť hodín v kabíne lodi. Najskôr zlyhal dieselový motor poháňajúci obriu montážnu vežu pri odsune z odpaľovacej rampy. Bolo nutné vymeniť palivové čerpadlo a očistiť prívodový kanál od nečistoty. Oprava trvala vyše dvoch hodín. Porucha ma nijak neprekvapila... Potom riadiace stredisko zistilo ďalšiu poruchu. Od kozmickej lode sa nedopatrením alebo náhodou odpojil kontakt zaisťujúci prívod elektrického prúdu do kabíny až do okamihu štartu. Bez tejto ‚pupočnej šnúry‘ kabína bola akoby na ceste hore a nemohol som použiť telefonické spojenie s riadiacim strediskom. Celkovo 15 minút kabína neekonomicky čerpala prúd z batérií, ktoré majú počas letu dodávať prístrojom potrebnú energiu. Keď konečne bolo oznámené, že v dôsledku poruchy – tentokrát na Bermudách – na radarovej stanici – sa let musí znova odložiť, bol som veľmi rozhorčený a moja poznámka, že ‚ešte len to začalo a už si zo mňa robia blázna,‘ sa vzala celkom vážne. Štart bol stanovený na ďalší deň. S Dekom Slaytonom, Wallym Schirrom a Waltom Williamsom, vedúcim oddelenia operácií programu Mercury, som šiel na more, aby som si zalovil. V ten večer som šiel do postele už o deviatej a tentokrát som spal ako zabitý až do chvíle, kedy ma prišli vzbudiť.“
thumb|left|Cooper vystupuje zo špeciálne upraveného prívesu po príchode na štartovaciu rampu v deň štartu
Krátko po polnoci v stredu 15. mája vyšiel astronaut Alan Shepard výťahom na rampe LC-14 ku kozmickej lodi Faith 7, nastúpil do nej a už druhú noc po sebe ju pripravil pre Gordona Coopera. O 02:50 miestneho času Coopera prebudil lekár Howard A. Minners. Po sprche a rannej hygiene si sadol k raňajkám, ktoré pozostávali z pomarančového džúsu, filet mignonu, miešaných vajíčok, toastu a hroznového želé. Raňajkoval v spoločnosti Dr. Minnersa, Deka Slaytona, koordinátora aktivít astronautov, astronauta Wallyho Schirru a riaditeľa letových operácií Walta Williamsa. Potom podstúpil poslednú lekársku prehliadku pred štartom a šiel si obliecť skafander. Krátko pred piatou hodinou vyšiel z hangára S, pričom ho sprevádzali Schirra, Slayton, Dr. Minners a technik Joe Schmitt, a nastúpil do špeciálne upraveného prívesu, ktorý ho odviezol na štartovací komplex 14. Obsluha rampy mu zaželala šťastný let a o 05:36 nastúpil do kabíny lode Faith 7. Na prístrojovej doske našiel miniatúrne kladivko. Zhotovil ho Cooperov náhradník Alan Shepard, ktorý mu vysvetlil, že ho tam dal preto, aby mohol rozbiť každé svetlo, ktoré bude signalizovať nejakú poruchu. Potom, ako Cooper vykonal všetky potrebné úlohy a čakalo sa na technikov obsluhujúcich radar a ďalšie sledovacie zariadenia, aby vykonali posledné kalibrácie, sa v jednom okamihu počas poslednej hodiny z takmer trojhodinovej predletovej rutiny rozhodol pospať si. „Gordo!“ vykríkol komunikátor Wally Schirra a pokračoval: „Nerád ťa vyrušujem, starec, ale musíme začať štartovať.“ Cooper odpovedal: „Poďme na to. Som pripravený...“ „Tridsať minút pred štartom ma Alan Shepard spojil s mojou rodinou v Houstone. ‚Všetko je v poriadku!‘ Upokojil som ich. Stretneme sa v Honolulu,“ spomínal na deň štartu.Cooper & Henderson 2018, s. 5.Burgess 2016, s. 73.
thumb|Štart Mercury-Atlas 9 s Gordonom Cooperom na palube, 15. máj 1963
Misia Mercury-Atlas 9 nakoniec úspešne odštartovala 15. mája 1963 o 08:04:13,106 miestneho času (13:04:13,106 svetového času) pomocou nosnej rakety Atlas LV-3B zo štartovacieho komplexu 14 na Cape Canaveral. „Štyri minúty po plánovanej dobe štartu som spozoroval, ako sa zažihli pohonné hmoty. Mal som pocit, ako keby som sedel v rýchlovýťahu,“ opísal Cooper vzlet rakety. Akonáhle sa loď Faith 7 oddelila od nosnej rakety, astronaut vyskúšal manuálne riadenie (orientoval kabínu), zapol automatický stabilizačný systém a 16 mm kamerou s frekvenciou 6 snímok za sekundu zachytil raketu – s východným pobrežím USA v pozadí – od ktorej sa kozmická loď rýchlo vzďaľovala. Poveternostné podmienky boli mimoriadne priaznivé, a tak Cooper dovidel od Floridy až k Washingtonu. Najviac času si vyžiadalo preskúšanie funkcie rôznych systémov kozmickej lode a rádiového spojenia s pozemnými riadiacimi strediskami. Teplota v kabíne dosiahla 33,9 °C, v skafandri 14,4 °C, pričom astronautov pulz kolísal medzí 80 až 90 tepmi za minútu. Objavili sa prvé ťažkosti so systémom regulujúcim teplotu v skafandri (nepravidelný chod výmenníka tepla). Cooper zazrel svetlá austrálskeho mesta Perth a pozoroval tiež, podobne ako John Glenn, svetielkujúce častice – podľa jeho názoru častice peroxidu vodíka unikajúceho zo stabilizačných trysiek lode. V skutočnosti to boli zamrznuté pary z výparníka na trupe lodi. Krátko pred ukončením prvého obletu hlavné riadiace stredisko povolilo vykonať ďalších sedem obletov.