Stará Pazova je mesto v Srbskom autonómnom kraji Vojvodina, v Sriemskom obvode. Podľa sčítania obyvateľstva z roku 2011 v nej žije 18.602 obyvateľov. Medzi nimi je aj početná slovenská komunita, ktorá si zachováva a pestuje svoj jazyk a kultúru.
Stará Pazova je okresným mestom, totiž správnym centrom rovnomennej obce. V súlade s administratívnym členením Srbska celá obec, čiže okres zahrňuje deväť osád a má 65 792 obyvateľov.
Slovenčina je v Starej Pazove jedným z úradných jazykov.
Geografia vľavo|náhľad|Panoramický pohľad na Starú Pazovu a jej okolie
Reliéf a poloha Stará Pazova sa nachádza v najjužnejšej časti Strednej Európy v širšom zmysle tohto geografického termínu. Presnejšie, leží na južnom okraji Panónskej panvy, na úrodnom rovinatom kraji Sriem.
Osada s priľahlým chotárom má rozlohu 64,68 km² a hraničí sa na severe s okresom Inđija a na ostatných stranách sveta s chotármi osád patriacich do staropazovského okresu. Sú to: na západe Golubince, na juhu Vojka a Nová Pazova a na východe Staré Bánovce.
Geografická poloha osady je výnimočne priaznivá, lebo sa nachádza medzi dvoma najväčšími mestami v krajine. Leží severozápadne od Belehradu, hlavného mesta Srbska a juhovýchodne od Nového Sadu, hlavného mesta Vojvodiny. Vďaka takejto polohe sa v osade a jej okolí križujú lokálne, regionálne a medzinárodné cesty (diaľnice Európska cesta 70 a Európska cesta 75) a nachádza sa v nej aj významný železničný uzol.
Najbližšia rieka je Dunaj, ktorý preteká na vzdialenosti východne v smere zo severu na juh. Rieka Sáva, ktorá oddeľuje sriemsku časť Panónskej nížiny od Balkánskeho polostrova sa nachádza južne od mesta.
Podnebie Stará Pazova leží v miernom klimatickom pásme s pravidelným striedaním ročných období. Letá sú horúce a suché, zimy sú chladné so snehovými zrážkami, zatiaľ čo sú pre jar a jeseň charakteristické teplejšie počasie a výdatné zrážky. Priemerná teplota v januári dosahuje –1 ºC, v júli je to 21,6 ºC. Celoročný priemer je 11 ºC.
Na tomto území často dujú vetry, predovšetkým košava a chladný severný vietor – severák. Košava je juhovýchodný vietor, ktorý može dosiahnuť rýchlosť 120 km/h. Duje niekoľko dní za sebou počas celého roka, okrem letných mesiacov. Najveternejšie mesiace sú február, marec, apríl a november.
Priemerný ročný úhrn zrážok je 648 mm. Najvyššie zrážky pritom pripadajú na mesiace máj, jún a júl, najnižšie na marec a október. Priemerné množstvo oblačnosti v percentách pokrytia oblohy býva okolo 54%. Celková doba slnečného svitu je 2167 hodín ročne.
Názov Existujú rôzne nepotvrdené teórie o pôvode názvu Pazova. Väčšinou predpokladajú, že ide o skomoleninu nejakého slova zo srbochorvátčiny alebo staroslovienčiny. V rakúskych archívnych prameňoch sa vyskytuje názov Pradium Pahsoe, druhý variant je Praedium Bahsoe.
Roku 1792 bola založená nová osada juhovýchodne od Pazovy. Nemeckí kolonisti sa prisťahovali v jeseň 1791, keď pre výstavbu príbytkov bolo už na ten rok neskoro. Z vďačnosti Pazovanom, ktorí ich počas zimy uchýlili u seba, títo noví usadlíci dali svojej osade meno Nová Pazova () a pôvodná Pazova vtedy dostala pomenovanie Stará.
Dejiny V okolí Starej Pazovy sú objavené bohaté archeologické nálezy, ktoré patrili kultúre bronzovej, železnej a mladšej kamennej doby (neolit). Rozprestierala sa tu aj Vučedolská kultúra (30002400 pred Kr.) patriaca do medenej doby. V staroveku túto oblasť obývali mnohé národy: Ilýri, Kelti, Rimania, Avari, Slovania. Keltské kmene sem začali prenikať polovicou 4. storočia pred Kr. Toto územie sa roku 20 po Kr. stalo súčasťou Rímskej ríše a jej provincie Panónia. Až po zánik Západorímskej ríše rieka Dunaj bola v tejto oblasti hranicou Rímskej ríše – Limes Romanus. V stredoveku tu sídlili Avari, Maďari a neskoršie Turci. vľavo|náhľad|Slovenský národný dom vľavo|náhľad|Slovenská evanjelická fara z roku 1894, zvaná ešte aj Hurbanovská fara, dnes sídlo Ústredného archívu SEAVC v Srbsku.
Vznik osady a prví osadníci Rozhodujúci vplyv na vznik a vývin Starej Pazovy a okolitých osád, mali významné medzinárodné udalosti z druhej polovice 17. a prvej polovice 18. storočia, ktorých následkom bolo zabratie tohto územia Habsburgovcami a odchod Osmanských Turkov.
Roku 1683 sa bitka pri Viedni skončila porážkou Osmanských Turkov. Piata rakúsko-turecká vojna pokračovala do rozhodujúcej porážky Turkov 11. septembra 1697 v bitke pri Zente (dnes Senta, Srbsko) cisárskym vojskom pod velením Eugena Savojského. Turci boli donútení uzavrieť s Habsburgovcami roku 1699 Karlovský mier. V auguste 1716 Eugen Savojský porazil Osmanských Turkov pri Petrovaradíne a 16. augusta 1717 aj pri Belehrade. 21. júla 1718 bol podpísaný mier v Požarevci medzi Habsburskou monarchiou a Benátskou republikou na jednej strane a Osmanskou ríšou na strane druhej. Osmani stratili všetky územia ležiace severne od Dunaja a Sávy. Celé Uhorsko a tým aj jeho Dolná zem, kam patrilo aj územie dnešnej Vojvodiny, boli oslobodené spod tureckého jarma. Ked Turci odišli, južné kraje Dolnej zeme zostali takmer vyľudnené. Viedenská vláda hneď začala tie kraje osídľovať, predovšetkým z vojenských, ale aj hospodárskych pohnútok. Osídľovaním vytvárala pevný obranný systém proti prípadnému tureckému vpádu. Na druhej strane napriek tomu, že tam pôda bola močaristá, začala sa obrábať, čo malo značný hospodársky význam.
Pazova ako sídlisko sa prvý raz spomína v spisoch z roku 1716, keď sa južná časť Sriemu stala časťou Habsburskej monarchie. Bola založená najprv ako dedinská osada panónskeho typu a osídľovali ju severovýchodne od terajšieho sídla Srbi pôvodom z krajov južne od riek Sávy a Dunaja, ktoré vtedy boli časťou Osmanskej ríše. Onedlho za starousadlíkmi prišli Srbi z Liky, horského regiónu v dnešnom Chorvátsku, vtedy patriaceho do Habsburskej monarchie. Roku 1745 sa Pazova dostala pod správu habsburského vojska ako súčasť Vojenskej hranice, pozostávajúcej sa z niekoľko dištriktov. Pazova prislúchala slavónskej vojenskej hranici a jej Petrovaradínskemu provizoriátu. V dobe 17601770 sa obyvatelia presídlili na miesto terajšieho sídla, pre nadmernú zamokrenosť terénov, na ktorých predtým bývali. Vtedy začalo i húfnejšie osídľovanie.
Osadzovanie Slovákov Roku 1770 sa do Starej Pazovy začali sťahovať Slováci. Väčšina z nich mala svoj pôvodný domov na dnešnom strednom Slovensku, prevažne vo vtedajších uhorských stoliciach: Hontianskej, Novohradskej a Zvolenskej. Sčasti však boli aj z Turčianskej stolice, z Gemera, Liptova a Oravy. Sťahovali sa do Pazovy v rámci tretej etapy migrácie Slovákov na Dolnú zem, najčastejšie po viacročných migračných prestávkach v osadách južného Novohradu, alebo v osadách Peštianskej stolice v prvej etape sťahovania. V druhej etape medzičasom v najväčšom počte prípadov pobudli v osadách Báčsko-bodrockej, Békešskej, Čongrádskej alebo Sabolčskej stolice. Hlavnou príčinou slovenského vysťahovalectva boli ťaživé hospodárske a sociálne podmienky, značná preľudnenosť a nedostatok existenčných možností v rodných krajoch.
V prvom roku kolonizácie Pazovy Slovákmi, do osady sa prisťahovalo 65 rodín slovenských evanjelikov. Väčšina bola predtým, od roku 1758 usídlená v Selenči, vo feudálnej Báčke, na majetku katolíckeho arcibiskupstva v Kaloči. Kaločský arcibiskup sa roku 1769 rozhodol vysťahovať ich zo svojho veľkostatku. Využil to nájomca pustatiny Pazovy Eliáš Bohn, aby ich na vlastné náklady a na základe cisárskeho povolenia nasťahoval do Pazovy. Aby si pozbierali úrodu, bolo im dovolené v Selenči zostať do jari 1770. Cisárske povolenie podpísal vo Viedni 26. septembra 1769 syn cisárovnej Márie Terézie Jozef II. ako jej spolupanovník. Bol to vlastne návrh a súčasne i rozhodnutie Dvornej rady o presťahovaní slovenských rodín zo Selenče do pustatiny s vtedajším názvom "Praedium Pahsoe". Prvých dvadsať rodín podľa správy veliteľa petrovaradínskeho pluku plukovníka Raškoviča sa tam nasťahovalo 21. mája 1770. Usadlíci neboli ihneď zaradení do vojnových súpisov a do hraničiarskej služby, lebo podľa hraničiarskeho zákona mali voľné prvé tri roky. Museli však vysušovať močaristú pôdu, kopať kanály a studne, stavať si domy.
V nasledovných rokoch do Pazovy prišli nové skupiny Slovákov, najviac zo Selenče a z Malého Kereša, ale aj z iných osád vtedajšieho Dolného Uhorska, v ktorých boli usídlení počas migračných prestávok. Aj priamo z niekoľkých osád Horného Uhorska (dnešné Slovensko) prišiel určitý počet kolonistov. V rokoch 17701775 sa sem nasťahovalo asi 1300 Slovákov, takže osada nadobudla prevažne slovenský ráz, ktorý si zachovala nasledovných asi 200 rokov. Predtým bola srbskou osadou s približne 400 obyvateľov. vľavo|náhľad|Slovenský evanjelický kostol
Pod habsburskou vojenskou správou Kým bola pod správou habsburského vojska, ako súčasť Vojenskej hranice, mala Stará Pazova charakter väčšej dedinskej osady panónskeho typu so špecifickým relatívne pravidelným pôdorysom. Zákrokom vojenských vrchností formovaná bola podľa územných plánov vojenských inžinierov ako usporiadaná ulicovka, založená na geometrickej schéme uličnej siete. Podľa Hlavného návodu na osídľovanie z roku 1772, platného pre osady na územiach získaných po vytlačení Turkov, určená bola šírka hlavných ulíc na 34 až 38 metrov, kým vedľajšie ulice mohli mať šírku 11 až 16 metrov. Pozemky na stavbu domov mali šírku min. 23 metrov a dĺžku 143 až 190 metrov.
Vďaka svojej výhodnej polohe v ústrednej časti východného Sriemu, na pol cesty medzi Zemunom a Petrovaradínom, Stará Pazova bola vojensko-správnym sídlom vojenskej posádky – kompánie (stotiny) a jej kapitána až do úradného zrušenia Vojenskej hranice. Obyvateľstvo bývalo a pracovalo v rodinných družstvách – zádruhách, ktoré bolo na území Vojenskej hranice zakázané deliť na menšie (rodinné) celky. Všetka pôda patrila rakúskemu panovníkovi, ktorý ju namiesto platu rozdeľoval ako léno jednotlivým hraničiarom, podľa početnosti zádruhy. Každá hraničiarska zádruha bola povinná ako protihodnotu za užívanie lénnych pozemkov živiť a do vojska dať stanovený počet hraničiarov. Tie ktoré mali do štyroch pre vojsko súcich chlapov, dávali jedného a tie ktoré ich mali päť alebo viac, dávali dvoch členov do hraničiarskej služby.
Jedinou požiadavkou prvých slovenských kolonistov voči vrchnosti pred sťahovaním do Pazovy bolo, aby im dovolila v novom sídle mať svojho kňaza a učiteľa. Túto požiadavku sa im podarilo aj presadiť, takže mali svojho kňaza a učiteľa (sprvu v jednej osobe) už v roku príchodu. V tom istom roku si vybudovali modlitebňu a založili cirkevný zbor a ľudovú školu s vyučovacím jazykom slovenským.HORVÁT, Ján: 245 rokov slovenskej školy v Starej Pazove 17702015. Stará Pazova 2019. Roku 1771 si slovenská komunita vystavala kostol z nepálených tehál a bez veže. Neskôr, roku 1781 cisár Jozef II. vydal Tolerančný patent, ktorým zaručil slobodu vierovyznania v Habsburskej monarchii. V rokoch 1786 a 1787 ho doplnil intimátmi, ktorými dovolil evanjelikom používať zvony a stavať veže pri svojich modlitebniciach. Cisárov znášanlivý postoj využili Pazovania a roku 1786 si zadovážili cisárske povolenie na stavbu kostola s vežou, o niečo skôr pred vydaním intimátu, ktorým to bolo dovolené v celej monarchii. Roku 1788 bol postavený nový, terajší slovenský evanjelický kostol z pálených tehál. Ide o stavbu s chórom a jednoloďovým priestorom ukončeným polokruhovou oltárnou apsidou. Celej stavbe dominuje veža v barokovom štýle. Srbská komunita si dnešný pravoslávny kostol sv. Eliáša postavila roku 1827 v blízkosti zbúraného staršieho kostola, o ktorom sa údaje nezachovali.
Revolučné udalosti z rokov 18481849 zasiahli aj Starú Pazovu. Na Májovom zhromaždení v Sriemskych Karlovciach bola vyhlásená Srbská Vojvodina. Do jej územia patrila aj Stará Pazova, ako aj celý východný Sriem. Vyše sto Pazovanov šlo pod velením Jozefa Miloslava Hurbana do srbského táboru v Sriemskych Karlovciach, aby spolu so Srbmi bojovali proti košútovcom. V novembri 1849 správa Vojenskej hranice bola znovu vrátená na územia z predrevolučných rokov.