Jozef Ľudovít Miloslav Hurban (pseudonymy Slavomil F. Kořennatý, Ľudovít Pavlovič, M. z Bohuslavíc, M. Selovský) (* 19. marec 1817, Beckovpríslušná strana v krstnej matrike evanjelického cirkevného zboru Beckov je vytrhnutá. – † 21. február 1888, HlbokéZáznam o úmrtí v matrike evanjelického cirkevného zboru Hlboké; druhé krstné meno je tu uvedené aspoň iniciálou.) bol prvý predseda Slovenskej národnej rady, slovenský spisovateľ, novinár, politik a organizátor kultúrneho života slovenského národného hnutia, evanjelický kňaz (po smrti Karola Kuzmányho načas superintendent Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania) a vedúca osobnosť slovenského povstania 18481849. Pôvodne bol stúpenec Jána Kollára, neskôr Ľudovíta Štúra.
Je spoluzakladateľom Slovenskej národnej rady, Matice slovenskej, Spolku Tatrín, spoluzakladateľom Slovenského národného divadla nitranského, zakladateľ nedeľných škôl a spolkov miernosti, spoluzakladateľ prvého úverového družstva v Európe (Spolku gazdovského), časopisu Slovenské pohľady, člen spolku Vzájomnosť a autor životopisu Ľudovíta Štúra.SZABOVÁ-ŠÍROVÁ, L.: Odkaz ľudovýchovných aktivít Samuela Jurkoviča a Jozefa Miloslava Hurbana pre andragogiku. https://fphil.uniba.sk/fileadmin/fif/katedry_pracoviska/kped/projekty/projekt_Stanem_sa_ucITelom/Acta_Andragogica/5-7.pdf
Je po ňom pomenovaná planétka (3730) Hurban.
náhľad|Busta v Novom Meste nad Váhom náhľad|Busta v Brezovej pod Bradlom náhľad|Pamätná tabuľa na mieste Hurbanovho rodného domu náhľad|Pamätná tabuľa v Žiline náhľad|Pamätná tabuľa v Prešove náhľad|Pamätník Štúra, Hurbana a Hodžu v Trenčíne
Životopis náhľad|Busta Jozefa Miloslav Hurbana, zakladateľa prvej Slovenskej národnej rady (1848) v Národnej rade slovenskej republiky Narodil sa v rodine evanjelického farára Pavla Hurbana a jeho manželky Anny, rodenej VörösovejZáznam o sobáši v matrike evanjelického cirkevného zboru Beckov z júna 1813, krstený ako Jozef Ľudovít. Mal staršiu sestru Teréziu Zuzanu, ktorá sa rovnako ako on narodila v Beckove.Záznam o krste v matrike evanjelického cirkevného zboru Beckov z marca 1814 Vzdelanie získaval najprv u otca, neskôr v rokoch 18261830 navštevoval mestskú školu v Trenčíne, potom v rokoch 18301840 evanjelické lýceum v Bratislave. Tu sa zoznámil s Ľudovítom Štúrom, ktorý v ňom prebudil vlastenecké cítenie. Ordinovaný na evanjelického kňaza bol v roku 1840. Chcel pokračovať v štúdiu v Nemecku, no z finančných dôvodov musel začať najprv pracovať, kým si štúdium mohol dovoliť. Po vysvätení pôsobil ako evanjelický kaplán v Brezovej pod Bradlom, od roku 1843 bol farárom v Hlbokom. V roku 1860 dokončil ďalšie vzdelávanie a získal titul PhDr., ThDr. h. c. Od roku 1866 bol po smrti Karola Kuzmányho istý čas superintendentom evanjelickej cirkvi augsburského vyznania. Oženil sa s Annou Jurkovičovou, s ktorou mal 4 dcéry a 5 synov (medzi nimi bol i spisovateľ Svetozár Hurban-Vajanský).
Charakteristika Jozef Miloslav Hurban bol na čele slovenského literárneho a verejného života takmer pol storočia. Bol nekompromisným bojovníkom za národné práva Slovákov, nezmieriteľným nepriateľom šovinizmu maďarskej vládnucej triedy i priekopníkom slovanskej vzájomnosti. Hlavne v mladších rokoch života patril medzi radikálnych slovenských odporcov feudalizmu i nadvlády príživníckych šľachtických vrstiev v Uhorsku. Vtedy sa dokonca staval za „odteologizovanie slovenského života“.
V roku 1847 v novele Od Silvestra do Troch kráľov sa takto vyslovil o vtedajšom slovenskom vzdelaneckom svete: „Náš život slovenský najväčšmi zato kuľhá, že ho doteraz skoro sami teológovia opatrovali, oni nám kníh a ideálov všeslovanských nastavili tak, že ak sú knihy, plány, ideále, šťastie národov, my Slováci by sme veľmi šťastný národ boli.“ Pre svoje nekompromisné konanie bol vyhlasovaný za vlastizradcu, komunistického agitátora, panslavistického vezíra, „divého Hurbana“, „divého Slováka“ a podobne. Položil taktiež základy slovenskej literárnej historiografie. Okrem toho bol agilný národovec, spoluzakladateľ Tatrína, spolutvorca Slovenského divadla nitrianskeho a prvého úverového družstva v Európe, založeného jeho svokrom Samuelom Jurkovičom. Hurban sa stal známy aj ako básnik, vydavateľ literárnych almanachov, ako vydavateľ a redaktor cirkevných časopisov, ktoré mali národnoobranný charakter. Jeho činnosť bola mnohostranná: národnoobranná, ľudovýchovná, literárnohistorická, kritická, osvetová i novinárska.
Začiatky verejnej činnosti Do národnobuditeľskej, literárnej a kultúrno-organizačnej činnosti sa zapojil v roku 1835. Spolu s Ľudovítom Štúrom, ktorý na neho osobne vplýval, sa stal najaktívnejším členom Společnosti česko-slovanskej a neskôr po jej zrušení i Ústavu reči a literatúry československej. 24. apríla 1836 sa zúčastnil stretnutia štúrovskej mládeže na Devíne, kde prijal slovanské meno Miloslav. V rokoch 18371840 bol aktívnym členom tajného spolku Vzájomnosť. V roku 1837 vystúpil s tézou o kmeňovej svojbytnosti Slovákov, v roku 1839 podnikol cestu do českých krajín. Za jeho pôsobenia v Brezovej pod Bradlom a Hlbokom sa stal podjavorinský kraj centrom národnooslobodzovacieho hnutia a taktiež centrom jeho boja proti feudalizmu, útlaku zo strany Maďarov či boja za spoločenskú emancipáciu Slovákov. Tu tiež organizoval prvé ochotnícke divadelné predstavenia, čitateľské krúžky, nedeľné školy a spolky miernosti, čím veľmi úspešne šíril osvetu medzi slovenským obyvateľstvom. V tomto období bol ešte stúpencom Jána Kollára a svoje diela taktiež písal výhradne v biblickej češtine. V júli 1843 sa však na jeho fare v Hlbokom uskutočnilo jeho stretnutie so Štúrom a Hodžom, na ktorom na základe spoločnej dohody rozhodli o prijatí stredoslovenského nárečia za základ celonárodného spisovného slovenského jazyka, ktorý mal slúžiť na zjednotenie národnobuditeľského hnutia, no taktiež ako prostriedok osvety, vzdelanosti a kultúry pre široké vrstvy národa. Vďaka tomu už v druhom vydaní almanachu Nitra v roku 1844 uviedol novú spisovnú slovenčinu, hoci Štúrova kodifikačná gramatika vyšla až o dva roky neskôr. V tom istom roku sa tiež stal zakladajúcim a najaktívnejším členom celoslovenského literárneho a kultúrneho spolku Tatrín.
Revolučné roky 1848 – 1849 V rokoch 18481849 bol jednou z hlavných postáv Slovenského povstania. 18. marca 1848 sa uskutočnila na jeho fare v Hlbokom porada slovenských národovcov. Tu vznikol plán mítingov s cieľom vypracovať celonárodný revolučný program. 28. apríla 1848 sa vďaka jeho neúnavnej práci konal v Brezovej pod Bradlom veľký národnorevolučný míting, kde bol vyhlásený národný program, tzv. Nitrianske žiadosti. V máji toho istého roku potom na zhromaždení v Liptovskom Mikuláši prijali predstavitelia národného revolučného hnutia celonárodný program, Žiadosti slovenského národa, ktoré vychádzali z Hurbanovho regionálneho programu. Hurban bol publicistom týchto revolučných rokov (vydal revolučno-mobilizačnú báseň Bije zvon slobody! a ako ohlas na revolučný program báseň Bratia Slováci), jeho petentom (bol autorom regionálneho programu Nitrianske žiadosti a tiež celonárodného programu Žiadosti slovenského národa). V rokoch 18481849 sa tiež stal spolupredsedom prvého slovenského národnopolitického orgánu, Slovenskej národnej rady a hlavnou postavou podjavorinského revolučného hnutia.
Represie Štátne úrady a peštianska vláda zareagovali veľmi ostro. Na Hurbana bol vydaný zatykač, a tak bol nútený odísť do českých krajín, aby sa vyhol zatknutiu. No ani tu neprestával bojovať. Na Slovanskom zjazde v Prahe sa snažil o prijatie princípov demokratickej rovnosti a ústavnosti pri riešení štátoprávneho postavenia jednotlivých národností v rámci monarchie (Žiadosti Slovákov a Rusínov uhorských, ktoré zjazdu predložil 7. júna 1848). Aktívne sa zúčastnil i pražského povstania a po jeho potlačení sa spolu so Štúrom presunul do Chorvátska a neskôr do Srbska, odkiaľ naďalej pracoval na podpore slovenského revolučného hnutia. V rokoch 1848 a 1849 bol tiež jedným z hlavných organizátorov a vodcov slovenských dobrovoľníkov, ktorí bojovali s podporou a účasťou Čechov na strane cisárskych armád. Po víťazstve kontrarevolúcie v Rakúsku bol v čase neoabsolutizmu pod policajným dohľadom a odstavený od politického života. Napriek tomu však trval na kontinuite jazykových, literárnych a kultúrnych úsilí štúrovskej generácie zo 40. rokov a najmä jej osvetovej a literárnej činnosti. V tomto období mu bolo taktiež znemožnené vydávanie periodík, a tak sa zameriaval viac na teologické štúdium a na náboženskú spisbu. Po páde Bachovho absolutizmu koncom 50. rokov sa začal znovu aktívne zapájať do národnej politiky a tiež do literatúry. Hoci v memorandovom období už nepatril medzi vodcov slovenského národa a jeho odboja, ešte stále sa významne zúčastňoval všetkých národných podujatí. V roku 1861 bol spolutvorcom Memoranda národa slovenského, dokumentu, ktorý uvádzal požiadavky štátoprávneho riešenia slovenskej otázky v konštitučnej monarchii, a ktorý odovzdal na Ministerstve vnútra vo Viedni. Stal sa členom memorandového výboru, memorandového vyslanectva, bol hlavným obhajcom Daxnerovej koncepcie štátoprávneho riešenia slovenskej otázky, no taktiež sa stal zakladajúcim členom a výborníkom Matice slovenskej.
Pomemorandové roky Po neúspechu memorandových akcií sa začal venovať cirkevno-politickým otázkam a spolupracoval na tom, aby sa začal zavádzať do života protestantský patent z roku 1859. Po smrti Karola Kuzmányho bol od roku 1866 superintendentom slovenských evanjelických patentálnych cirkví, čo spôsobilo prehĺbenie jeho moralizátorských a dogmaticko-konzervatívnych čŕt. Napriek tomu vystúpil najostrejšie zo všetkých slovenských politikov proti princípom rakúsko-maďarského vyrovnania a uhorského národnostného zákona z roku 1868. Stalo sa tak v článkoch Čomu nás učia dejiny? a Pravdivé slovo, za ktoré bol 6. decembra 1869 uväznený na 6 mesiacov a odsúdený na pokutu 239 zlatých. V roku 1875 bol znovu uväznený, tentoraz na tri mesiace, a dôvodom jeho uväznenia bol jeho politický článok v Cirkevných listoch. Na protest proti zatvoreniu slovenských gymnázií a Matice slovenskej vydal ďalší ročník almanachu Nitra (18761877), tentoraz v češtine, aby tak demonštroval staré tradície literárnej jednoty československej a obnovenie spoločného jazyka, no tento jeho spiatočnícky krok nenašiel priaznivú odozvu ani medzi jeho najbližšími spolubojovníkmi za slovenskú rovnoprávnosť. V závere života sa snažil o zrekapitulovanie národnoobrodeneckej a národnorevolučnej aktivity štúrovcov tým, že spracoval rozsiahly životopis Ľudovíta Štúra a historické pojednania o slovenskom povstaní v roku 1848. Zomrel 21. februára 1888 v Hlbokom a po jeho smrti mu v roku 1892 postavili na hrobe z verejných zbierok pomník. K pomníku hneď po odhalení uhorské úrady zakázali prístup nielen verejnosti, ale i jeho manželke a synovi.
Publicistická činnosť Hurbanova dopisovateľská, redaktorská i publicistická tvorba mala vždy pečať aktuálnosti a spoločenskej zaangažovanosti. Na rozdiel napr. od Ľudovíta Štúra je J. M. Hurban predovšetkým publicistom a to nielen v priamej novinárskej tvorbe. Pri Hurbanovi toto aktuálne novinárske zameranie zasahuje do všetkého: do jeho prózy, poézie, ba aj do literárnohistorických a kritických štúdií i do memoárovej literatúry. V próze to vidieť predovšetkým na jeho realistických poviedkach, akými sú Korytnické poháriky, Od Silvestra do Troch kráľov, vo fejtóne Prechádzky po považskom svete a pod. Výraznú publicistickú formu majú hlavne jeho diela určené ľudovým vrstvám, akým je napr. jeho Slovo o spolkoch miernosti a školách nedeľných. Ako cestopisnú reportáž napísal roku 1839 aj svoju Cestu Slováka ku bratrům slavenským na Moravě a v Čechách…, ktorú jeho ideový odporca Šimko nazval neoprávnene „zradou uhorskej krajiny“.