thumb|Hviezdoslavovo námestie v Bratislave thumb|Hviezdoslavova busta v Maďarsku v meste Kiskőrös thumb|Pamätná tabuľa v Prešove thumb|Hviezdoslavova ulica
PhDr. h. c. Pavol Országh Hviezdoslav (vlastným menom Pavol Országh (prídomok "Országh de Felsőkubin"); pseudonymy: Hviezdoslav, Jozef Zbranský, Syn ľudu; značky: O., P. O.)Hviezdoslav (vl. m. Pavol Ország). In: Pavol Ország Hviezdoslav: Spisovatelia. In: Osobnosti.sk. (* 2. február 1849, Vyšný Kubín – † 8. november 1921, Dolný Kubín) bol slovenský básnik, dramatik, spisovateľ, prekladateľ, právnik, člen Revolučného Národného zhromaždenia ČSR (1918) a čestný predseda Matice slovenskej (1919).Hviezdoslav (vl. m. Pavol Ország). Tamže, 1987, s. 450.
Hviezdoslav je jedna z vedúcich osobností slovenskej literatúry a slovenskej kultúry sklonku 19. storočia a začiatku 20. storočia a radí sa k najvýznamnejším zjavom celej slovenskej literatúry.Hviezdoslav, vl. m. Pavol Ország. In:
Na jeho počesť je pomenovaná planétka (3980) Hviezdoslav.
Životopis Meno Narodil sa v rázovitom slovenskom oravskom kraji v obci Vyšný Kubín ako tretie dieťa v schudobnenej rodine zemana, garbiara a roľníka Mikuláša Országa–Vyšňanovie.ORSÁG GAZDA. In: (1816 – 1888), a Terézie, rodenej Medzihradskej „z Medzihradného“ (1819 – 1887). Mal brata Mikuláša nar. 1839 a sestru Máriu nar. 1842. Hviezdoslav (slovanské meno, znamenajúce približne "oslavovanie hviezd" a / alebo "Slovan hviezd") bol jeho pseudonymom z roku 1875. Jeho skorším pseudonymom bol Jozef Zbranský.
Vzdelanie Základné vzdelanie nadobudol na rodnej Orave – ľudovú školu navštevoval v rokoch 1854 – 1859 v mieste rodiska a v susedných obciach Jasenová a Leštiny (1860). Ako žiak dosahoval veľmi dobré študijné výsledky. Pre jeho ďalší, najmä národný vývin mal veľký význam leštinský učiteľ Adolf Medzihradský (Medzihradszky de Medzihradne), ktorý ho pripravoval aj na štúdium na maďarskom gymnáziu v Miškovci (1862 – 1865). V Leštinách, kde ukončil ľudovú školu, sa zásluhou učiteľa Adolfa Medzihradského učilo aj po slovensky. Aj pravidlá správania sa na leštinskej škole boli napísané po slovensky (sú vystavené v kežmarskom múzeu). A bola to najmä zásluha učiteľa Medzihradského, že rodina dala Pavla ďalej do škôl, pretože práve on ich upozorňoval na chlapcov výnimočný talent. Navyše bol Pavol chorľavý a vôbec sa nehodil pre gazdovskú prácu. Rok vypomáhal na gazdovstve svojmu strýkovi Jánovi,BARÁTHOVÁ, Nora: Pavol Ország-Hviezdoslav. In: Oficiálna stránka múzea v Kežmarku. rodina sa však napokon rozhodla, že ho pošle k inému, pomerne bohatému a bezdetnému strýkovi Pavlovi – krajčírskemu majstrovi, do Miškovca, keďže tam bolo aj nižšie gymnázium. A tak sa Pavol Országh v septembri 1862 zapisuje do prvého ročníka gymnázia v Miškovci. Tam získal aj potrebnú znalosť maďarčiny, ktorá bola uňho chabá, sám spomínal, že sa musel „bifľovať,“ aby sa zaradil medzi prvých žiakov triedy. Pavol nechodil domov ani na prázdniny, ostával v Miškovci, kde preštudoval celú strýkovu knižnicu. Tak si obľúbil poéziu a diela maďarských básnikov. Po strýkovej smrti v roku 1865 sa však vracia domov na Slovensko a nastupuje na Evanjelické lýceum v Kežmarku, kde zavŕšil stredoškolské štúdiá roku 1870. Po ukončení gymnaziálnych štúdií sa presťahoval do Prešova, kde študoval na Právnickej akadémii (1870 – 1872). Advokátske skúšky zložil roku 1875 v Budapešti.
Advokát Štúdium ukončil v roku 1872 a začal pôsobiť ako advokátsky koncipient v mestách ako Dolný Kubín, Martin alebo Senica. V roku 1875 v Budapešti vykonal advokátske skúšky a otvoril si v Námestove (1875 – 1899) samostatnú advokátsku prax. Všetky svoje tvorivé roky tak prežil na Orave, kde pôsobil taktiež ako člen súdu alebo vedúci filiálky Tatrabanky. V roku 1876 odišiel do Dolného Kubína, kde sa stal sudcom, a v máji sa oženil s Ilonou Novákovou, dcérou miestneho evanjelického seniora. Ich manželstvo bolo bezdetné, no keď v roku 1887 zomrela jeho matka, v roku 1888 jeho otec a o rok neskôr i jeho brat Mikuláš, rozhodol sa s manželkou, že adoptujú obe Mikulášove deti, Jaroslava a Sidóniu.
Československo V máji 1918 viedol slovenskú delegáciu na oslavách 50. výročia vzniku Národného divadla v Prahe. Do svojho prejavu vložil náznak možného blízkeho spolužitia Slovákov a Čechov. Preto koncom toho istého roku nadšene privítal vznik Československa a s ním aj utvorenie reálnych perspektív pre slobodný rozvoj slovenského národného života.
Roku 1919 ho poctili čestným doktorátom filozofie (PhDr. h. c.) na Karlovej univerzite v Prahe.MAŤOVČÍK, Augustín: Pavol Országh Hviezdoslav. In: Knižnica, 2009, s. 43.
Krátko na to sa v roku 1921 začal rapídne zhoršovať jeho zdravotný stav, a po liečení v Prahe a Luhačoviciach napokon zomrel v Dolnom Kubíne, kde je aj pochovaný.
Jeho vzťah k Matici slovenskej Počas najtemnejších rokov slovenského literárneho života Matica Slovenská udržiavala slovenskú literatúru nažive. Antislovenská politika Maďarov násilne zatvorila dvere Matice a zhabala jej majetok v roku 1875. Po vytvorení Československa v roku 1919 bola opäť otvorená. Hviezdoslav bol menovaný jej novou hlavou. Pod jeho inšpirovaným vedením sa Matica rozširovala a rástla.
Tvorba Jeho literárne začiatky neboli nijako jednoduché. Ešte počas štúdií začal písať prvé básne v maďarčine a nemčine, ktoré mali úspech u jeho učiteľov a taktiež s nimi získaval i rôzne ceny. Prvé pokusy o vydanie vlastného diela siahajú do 60. rokov 19. storočia, kedy oravskí národovci vydali vlastným nákladom jeho prvotinu Básnické prviesenky, ktorú vydal pod pseudonymom Jozef Zbranský. V roku 1871 zredigoval spolu s Kolomanom Banšellom almanach Napred, no tento zborník vyvolal v staršej generácii (napr. Jozef Miloslav Hurban, Andrej Sytniansky a i.) tak silný odpor, že tomuto mladému básnikovi nebolo umožnené uverejňovať diela v jedinom slovenskom literárnom mesačníku Orol. Táto situácia sa zmenila až po odchode Andreja Sytnianskeho z redakcie časopisu Orol. Okrem tohto časopisu uverejňoval svoje diela tiež v časopise Slovenské pohľady.
Jednoslovný pseudonym Hviezdoslav použil prvýkrát v roku 1877 v básnickom nekrológu za zosnulým Viliamom Pauliny-Tóthom, a dôrazne ho používal na podpisovanie svojich diel až do konca svojho života. Toto rozhodnutie nebolo náhodné. Menom Hviezdoslav si iba naplnil sen z detstva, kedy ho fascinoval pohľad na nekonečné priestory nočnej oblohy, posiatej nespočetným množstvom hviezd a súhvezdí.
Vo svojej tvorbe nadviazal na tvorbu slovenských básnikov, najmä na tvorbu Andreja Sládkoviča. Postupne sa vyformoval na typ tvorcu vedome usilujúceho dosiahnuť vysokú mieru univerzálnosti svojho diela ako celku. Svoju tvorbu rozvíjal po línii lyrickej (reflexívna lyrika a prírodná lyrika) a epickej, ktoré realizoval veršom. V oblasti drámy sa pokúšal kombinovať verš s prozaickou vetou. Na jeho dramatickú tvorbu mali vplyv diela Williama Shakespeara alebo Friedricha Schillera. Diela však vyznievali pseudoromanticky a neboli technicky zvládnuté. Samostatný okruh v jeho diele tvorí tzv. biblická epika, spoločensky a filozoficky aktualizujúca biblické námety. Po roku 1900 dominujú v jeho tvorbe kratšie útvary – balady, historická epika a básne s ľúbostnou tematikou. Pre lyriku ako celok je charakteristické, že prejavy intímneho života i prejavy občianskeho postoja sa v nej prelínajú a tvoria jednotu, ktorá je zdrojom jeho básnickej veľkosti.
Hviezdoslav zaujímal aktívny formovateľsko-kritický vzťah k národnej realite. Jeho vzťah ku skutočnosti sa realizuje cez zámerné úsilie zjednocovať osobné a spoločenské momenty na základe dramatickej konfrontácie skúsenosti a ideálu. Lyrika je kľúčom k ideovej interpretácii jeho celého diela a je stále prítomná v každej etape jeho tvorby. Trvalým znakom Hviezdoslavovej lyriky je rozpätie od intímnych a rodinných motívov k problémom národným a svetovým, pričom sa toto rozpätie prehlbovalo o sociálne vzťahy vnútri vlastného národa.
Významnú súčasť Hviezdoslavovej tvorby tvorí jeho prekladateľská činnosť, kde v širokom rozsahu uplatnil svoju poetiku, no obsah a zmysel prekladanej poézie a drámy tlmočil verne a v duchu originálu. Prekladal diela ruských básnikov (Alexander Sergejevič Puškin – Cigáni, Boris Godunov, Kaukazský zajatec a iné, Michail Jurievič Lermontov – Démon), nemeckých básnikov (Johann Wolfgang Goethe – Faust a Friedrich Schiller – Pieseň o zvone), ale tiež prekladal diela z poľštiny (Adam Mickiewicz, Juliusz Słowacki). Prekladal aj divadelné hry z angličtiny (William Shakespeare – Hamlet, Macbeth, Sen noci svätojánskej), z maďarčiny preložil verše Sandora Petőfiho a hru Imreho Madácha Tragédia človeka.
Hviezdoslavov jazyk a poetika Jazyk diela Pavla Országha Hviezdoslava čaká na plné zapojenie do filozofického diskurzu. Sústavu Hviezdoslavových filozofických (explicitných a implicitných) významových útvarov by bolo možné označiť ako transrealizmus – jazyk, ktorým je napísané Hviezdoslavovo dielo, umožňuje „poňať i pomenovať všetky veci i všetky polohy ľudského ducha – od vesmírnych galaxií po najdrobnejšiu rastlinu na zemi, od dejinnej filozofickej reflexie po jednoduchý prejav ľudového myslenia, od najabstraktnejších pojmov vo sfére intelektu po konkrétny inštrumentár roľníkovej práce.“
Tento jazyk umožňuje pochopiť i vysloviť tragiku aj idylu života, vyjadriť pokoru i revoltu, precítiť a prežiť zúfalstvo i nádej. „Slovo tohto jazyka "dopadá celou plochou presne tam, kam bolo mierené, (...) je to reč, ktorá si práve pri tomto všadeprenikaní buduje pevný vnútorný poriadok, umelecky opretý o významovú presnosť prehovoru a konštrukčne vyváženú líniu verša.“
Dielo náhľad|Hviezdoslav na Československej bankovke Lyrické cykly 1882 / 1886 – Sonety 1885 / 1896 – Letorosty I., Letorosty II. a Letorosty III. 1885 / 1896 – Žalmy a hymny 1898 – Prechádzky jarom 1898 – Prechádzky letom 1903 – Stesky 1914 – 1918 – Krvavé sonety náhľad|Súčasná (2.) budova Matice slovenskej postavená v rokoch 1924 – 1926
Básnické zbierky a ostatná poézia 1868 – Básnické prviesenky Jozefa Zbranského 1879 – Ilona Žltovlas 1880 – Krb a vatra (len rukopis, zbierka nevyšla) 1888 – Čierny rok 1888 – Mlyn v Tatrách 1889 – Na obchôdzke 1890 – V žatvu 1891 – Poludienok 1892 – Obed a večera 1909 /1911 – Stužková a Dozvuky náhľad|Hrobka Hviezdoslavova
Epické diela 1882 – Agar 1884 /1886 – Hájnikova žena 1888 – Bútora a Čútora 1890 – Ežo Vlkolinský 1884 /1886 – Gábor Vlkolinský 1892 – Ráchel 1897 – Vianoce 1900 – Kain (táto zbierka nebola vydaná)
1900 – Sen Šalamúnov
Drámy 1868 – Vzhledanie 1869 – Pomsta 1871 – Otčim 1879 – Oblaky 1904 – Na Luciu 1909 – Herodes a Herodias
Biblická poézia 1883 – Agar 1893 – Kain 1891 – Ráchel 1900 – Sen Šalamúnov (The Dream of Solomon)
Preklady Puškin 1900 – Rusalka 1901 – Cigáni 1908 – Boris Godunov 1916 – Kaukazský zajatec Lermontov 1912 – Démon Pieseň o cárovi Ivanovi Vasilievičovi Goethe 1900 – úryvok z Fausta Ifigénia na Tauride Schiller 1915 – Pieseň o zvone Mickiewicz 1901 – Krymské sonety Słowacki 1902 – Hrob Agamemnona 1902 – Otec zachvátených morom v El-Arisch Madách 1905 – Tragédia človeka Shakespeare Hamlet Sen noci svätojánskej
Dopady náhľad|Socha Pavla Hviezdoslava na Orave Je po ňom pomenovaná obec Hviezdoslavov, niekoľko námestí, ulíc a Hviezdoslavov vodopád.
V umení jeho meno nesie súťažná prehliadka umeleckého prednesu poézie a prózy Hviezdoslavov Kubín a knižná edícia Hviezdoslavova knižnica.
V roku 1996 vznikol v rámci cyklu Osobnosti náboženského života, dokumentárny film P.O.Hviezdoslav – slovenský žalmista /STV Bratislava, scenár PhDr.Miloš Kovačka, réžia Fedor Bartko/.
Na jeho počesť je pomenovaná planétka (3980) Hviezdoslav.
Citáty
Literatúra o Hviezdoslavovi Stanislav Šmatlák (zostavovateľ) – Hviezdoslav zblízka Stanislav Šmatlák – Vulkán poézie Stanislav Šmatlák – Na návšteve u Hviezdoslava Ján Sloboda (zostavovateľ) – A pravda tvoje putá zvliekne