Ukrajinská povstalecká armáda (UPA) známa tiež pod zaužívaným názvom banderovci, resp. benderovci podľa vodcu Stepana Andrijovyča Banderu bola ultranacionalistická a antisemitská ozbrojená zložka Organizácie ukrajinských nacionalistov (OUN) bojujúca proti sovietskym a nacistickým okupačným silám aj Poliakom v období 1942 - 1949, hlavne na západnej Ukrajine. Počas svojej existencie sa do histórie zapísala aj vojnovými zločinmi ako napr. Volynský masaker, pri ktorom bolo na severozápade Ukrajiny zavraždených približne 200-tisíc Poliakov. Ďalšími obeťami, boli aj iné národnosti žijúci vo Volyni: Rusi, Arméni a Volynskí Česi, vraždili aj Ukrajincov nesúhlasiacich s politikou OUN-UPA
Mimo západnej Ukrajiny nebola podpora UPA významná a väčšina východoukrajinského obyvateľstva považovala UPA za kolaborantov s Nemcami.
Vznik Dňa 23. mája 1938 bol pri bombovom útoku zabitý prvý predseda OUN Jevhen Konovalec. Za jeho smrť bol zodpovedný agent NKVD Pavel Sudoplatov,.Táto udalosť viedla k rozšiepeniu OUN na dve frakcie. Prvá, pod vedením Andrija Melnyka zložená zo starších a konzervatívnejších členov, inklinovala k spolupráci s Nemcami. Druhá, Banderovská OUN(b) zložená z mladších a radikálnejších členov, sa spoliehala na vlastné schopnosti a spolupráciu s Nemcami vnímala iba ako účelovú. K tejto frakcii mali blízko radikáli ako Roman Šuchevyč, ktorým bolo blízke ozbrojené vystúpenie.
S OUN úzko spolupracovala polovojenská organizácia Karpatská sič, Jej bojovníci využili rozpad Česko-Slovenska a v noci z 13. na 14. marca 1939 zaútočili na kasárne česko-slovenskej armády v Chuste na Podkarpatskej Rusi. Útok bol neúspešný a česko-slovenskí vojaci útočníkov odrazili. Podľa niektorých zdrojov ukrajinských nacionalistov v tom čase podporoval nemecký Abwehr..
Po páde Poľska Nemci obsadili Halič. Ich úmyslom bolo využiť ukrajinských nacionalistov v boji proti Sovietskemu zväzu, Ukrajinskí nacionalisti zase hodlali využiť Nemcov pri vytvorení vlastného totalitného a etnicky čistého štátu, z ktorého by boli odstránení všetci „Laši (Poliaci) , Moskaľi (proruskí, promoskovskí) a Židia“.
Na jar 1941 vytvoril Abwehr v Krakove z ukrajinských nacionalistov dve malé jednotky - Sonderformation Nachtigall (velenia sa ujal Roman Šuchevyč) a Roland. Počas invázie do Sovietskeho zväzu si obe jednotky počínali veľmi kruto a ich postup západnou Ukrajinou doprevádzali pogromy. V lete 1941 vyhlásili ukrajinskí nacionalisti vo Ľvove samostatný štát. Nemci zareagovali negatívne. Bandera bol zatknutý a uväznený. Prápor Nachtigall bol odoslaný do Frankfurtu nad Odrou, kde bol reorganizovaný na policajný prápor Schutzmannschaft 201. Po reorganizácii bol prápor na jar 1942 odoslaný do Bieloruska, kde mal vykonávať strážnu službu a protipartizánske akcie. Tie však často zahŕňali aj masakre civilného obyvateľstva ako sa tomu stalo v bieloruskej obci Chatyň,
V na konci roka 1942 sa ako ozbrojená zložka OUN(b) začala formovať Ukrajinská povstalecká armáda (UPA). Dôstojnícke kádre UPA tvorili bojovníci, ktorí absolvovali službu u nemeckej brannej moci a mali skúsenosti z protipartizánskeho boja. Na začiatku jari 1943 stál na čele triumvirát Roman Šuchevyč, Olexander Lucký a Vasyl Sydor.
Počas druhej svetovej vojny Od roku 1943 rozvinula UPA svoje operácie aj proti Nemcom. Už 7. februára podnikla sotňa útok na nemeckú posádku vo Volodymirke, kde sa nachádzalo 30 Nemcov, 70 Uzbekov a asi 200 príslušníkov rôznych poriadkových a policajných síl. Boj trval celú noc a vojaci Osi museli pozície vyprázdniť. Vo februári došlo k oslobodeniu väzňov z väznice v Kremenci. V marci 1943 zaútočili bojovníci UPA na továreň na preglejku. Počas akcie, počas ktorej prišli Nemci podľa údajov UPA o 60 mužov zahynul veliteľ akcie Serhyk Kačinský. V apríli uskutočnila sotňa Hryhoryja Jurčenka ďalšiu diverznú akciu, keď odpálila nemecký vojenský vlak.
V marci a apríli 1943 posilnilo rady UPA približne 5 500 členov pomocných policajných zborov (Schutzmannschaft). Dezortovali zo svojich jednotiek a do UPA si priniesli svoje skúsenosti najmä z brutálnych protipartizánskych akcií.
Dňa 28. marca sa odohrala bitka o Ludvipol, ktorý UPA ovládala od začiatku roka. Toho dňa na mestečko zaútočilo asi 1 000 nemeckých vojakov podporovaných batériou húfnic a mínometmi. Mestečko bránila sotňa Skyrdy a kureň (väčší útvar zložený z 3 - 4 sotní) Šavula. Počas boja odrazili Bojovníci UPA tri nemecké útoky.
V polovici roka 1943 ovládali banderovci nezanedbateľné časti ukrajinského vidieka, na ktorých boli podľa podľa ukrajinského dejepisectva zriadené tri tzv. upavské republiky (upavský - od UPA). Všetky tieto tri republiky sa hlásili k odkazu Banderu a samy seba prezentovali ako čiastočné naplnenie ukrajinskej štátnosti vyhlásenej 30. júna 1941 vo Ľvove, no v podmienkach nemeckej okupácie iba symbolickej.
S postupným obratom na frontoch druhej svetovej vojny začalo byť jasné, že Nemecko vojnu prehrá. V roku 1944 vznikla ako súčasť Waffen SS ďalšia divízia 14. dobrovoľnícka SS divízia Galícia sformovaná z ukrajinských nacionalistov a fašistov. Časť príslušníkov UPA dala prednosť pravidelnému vojsku a istote podpory zo strany Nemcov.
Významným úspechom UPA sa stalo prepadnutie kolóny so skupinou sovietskych dôstojníkov. Prepad sa uskutočnil pri dedinke Miljatyn a v skupine sa nachádzal aj generál Nikolaj Fiodorovič Vatutin, ktorý v tom čase velil 1. Ukrajinskému frontu. Počas prestrelky utrpel Vatutin smrteľné zranenie, ktorému neskôr podľahol.
V roku 1943 došlo k definitívnemu obratu vo vojne. Červená armáda začala postupovať na západ, čím sa pod tlak dostali aj územia ovládané UPA. Na konci roka 1943 a v prvých mesiacoch roka 1944 bojovala UPA proti všetkým. Bojovala proti Nemcom, Armii Krajowej, sovietskym partizánom (napr. Sidor Artemievič Kovpak), jednotkám Červenej armády a NKVD.
Sovietské protipartizánske akcie započali na začiatku roka 1944. Špeciálne jednotky NKVD postupovali systematicky a likvidovali všetok odpor UPA. Zabitý bol aj Dmytro Kljačevskij (prezývka Klym Savur).
Volynský masaker Po rozpade Ruskej ríše po konci prvej svetovej vojny sa územie dnešnej Ukrajiny prepadlo do chaosu, počas ktorého sa západných regiónov Ukrajiny vrátane Volyne a Bieloruska zmocnili Poliaci a pripojili ich k obnovenému Poľskému štátu. Politika Rzeczypospolitej na týchto územiach bola tvrdo kolonizačná. Vláda tam presídlila tisíce Poliakov a Židov, aby tak preriedila ukrajinské a bieloruské obyvateľstvo a vytvorila poľskú hegemóniu. Toto presídlenie bolo doprevádzané tvrdou polonizáciou. Asimilačná politika poľskej vlády vyvoláva odpor ukrajinských nacionalistov.
Od prvých dní svojej existencie začala UPA volať po vyčistení svojho teritória najmä od Poliakov. Začiatkom roka 1943 inicioval veliteľ severnej sekcie Klym Savur na Volyni etnické čistky. V apríli 1943 velenie UPA akciu schválilo. Na jar UPA začala stupňovať útoky proti poľským dedinám a mestskému obyvateľstvu, pri ktorých dochádzalo ku stretom s jednotkami poľskej nacionalistickej odbojovej organizácie Armije Krajowej (AK), AK, ktorá sa pripravovala na protinemecké povstanie, sa spočiatku snažila s Ukrajincami vyjednávať o prímerí, no tieto pokusy skončili 10. júla 1943, keď boli v dedine Kustycze brutálne zavraždení traja poľskí vyjednávači. Hneď na druhý deň podnikli bojovníci UPA brutálnu akciu, ktorá poznačila vzťahy medzi Ukrajincami a Poliakmi na desaťročia.
Nedeľa 11. júla 1943 sa pokladá za deň, kedy sa uskutočnilo najviac brutálnych útokov v rámci tzv. volynského masakra. Banderovci postupovali od dediny k dedine a systematicky vraždili všetkých poľských obyvateľov bez rozdielu. Počínali si pritom mimoriadne brutálne a obete zohyzďovali a aranžovali do groteskných pozícií, Prvý deň udalostí bolo napadnutých takmer 100 obcí. Brutálny masaker trval do 16. júla, ale aj po tomto dátume boli Poliaci vyháňaní a vraždení. Počas júla UPA napadla viac ako 500 obcí a zavraždila viac ako 10 000 ľudí. Ukrajinci útočili aj na konci augusta a pod vedením Ivana Klimčuka (Lysij) opäť napadli niekoľko stoviek obcí.
Miestne poľské obyvateľstvo nachádzalo bezpečie len v mestách a veľmi dobre dobre opevnených dedinách, ktoré sa rýchlo menili na utečenecké tábory. Nastal paradoxný stav, keď Nemci vypočuli zúfalé volanie preživších a vyzbrojili niekoľko poľských jednotiek v snahe vyrovnať pomer na bojisku. Niektoré jednotky AK sa aj napriek zákazom svojich nadriadených veliteľov sami vydávali na odvetné trestné výpravy, počas ktorých opäť umieralo najmä civilné obyvateľstvo, tentoraz ukrajinské.
Podľa odhadov bolo počas týchto udalostí jednotkami UPA zavraždených od 70 000 - 100 000 miestnych obyvateľov poľského pôvodu, medzi nimi mnoho žien, detí a starých ľudí. Oblasť Volyne sa takmer celá vyprázdnila od poľského obyvateľstva. Na prelome rokov 1943 a 1944 sa vraždenie presunulo do susednej Haliče.
Po vojne V rámci nového povojnového usporiadania došlo ku posunu východných hraníc Poľska smerom na západ. Regióny západnej Ukrajiny, ktoré od začiatku 20. rokov 20. storočia ovládalo Poľsko, a ktoré po 17. septembra 1939 zabral Sovietsky zväz, boli pripojené k sovietskej Ukrajine. Na týchto územiach pokračovali sovietske protipartizánske operácie, ktoré spoločne s činnosťou NKVD postupne likvidovali posledné ohniská odporu UPA. V roku 1950 bol zabitý Roman Šuchevyč. NKVD v týchto oblastiach súčasne spustila rozsiahlu akciu pod názvom Západ, počas ktorej bolo asi 114 000 Ukrajincov zväčša žien a detí presídlených do Kazašskej SSR.
V roku 1955 sa v Sovietskom zväze uskutočnila rozsiahla amnestia, v rámci ktorej sa na slobodu dostalo aj mnoho ukrajinských nacionalistov. Celý rad z nich sa dostal do funkcií najmä v regiónoch západnej Ukrajiny.
V apríli 1947 spustili Poliaci na na juhovýchode svojho územia rozsiahlu akciu oficiálne namierenú proti skupinám UPA. Od začiatku to však bol prípad tzv. vnútorného odsun, počas ktorého bolo z východu na pôvodne nemecké územia na západe Poľska (po 2. svetovej vojne došlo k posunu poľských hraníc smerom na západ) odsunutých viac ako 141 000 obyvateľov ukrajinskej národnosti a príslušníkov karpatských etník ako boli Lemkovia, či Bojkovia. Akcia dostala názov Visla.
Po odsune ukrajinského obyvateľstva z oblastí Karpát stratila UPA podporu a jej postavenie sa stalo neudržateľným. Preto padlo rozhodnutie, aby sa zostávajúce sotne prebili do Bavorska. Cesta mala viesť cez územie Česko-Slovenska.
UPA v Česko-Slovensku Výpravy (po ukrajinsky "rejdy") bojovníkov UPA na východné Slovensko sa začali v polovici roka 1945 a vyznačovali sa vysokým stupňom pripravenosti a organizovanosti. Ich primárnym cieľom bolo vykonávanie protikomunistickej a protisovietskej propagandy medzi civilným obyvateľstvom.
Počas prvej výpravy prenikla na severovýchodné Slovensko skupina až 500 banderovcov. V tom čase sa v tejto oblasti Slovenska nenachádzala žiadna bojaschopná vojenská jednotka, ktorá by sa skúseným veteránom UPA mohla postaviť. Veliteľ 10. pešej divízie so sídlom v Košiciach gen. Emil Perko presunul na severovýchodné Slovensko len jeden prápor, ktorého bojová hodnota nebola veľká. Česko-slovenské bezpečnostné zložky sa preto obmedzili len na monitorovanie a evidovanie aktivít banderovcov. Výskyt banderovcov počas prvého rejdu bol zaznamenaný v dedinách Osadné, Papín, Palota, Vydraň, Zboj, Runina a v ďalších miestach okresov Snina. Stropkov, Medilaborce a Humenné.