Václav IV. Luxemburský (* 26. február 1361, Norimberg, Svätá rímska ríša – † 16. august 1419, Nový Hrad pri Kunraticiach, krajiny českej koruny) bol brandenburský (v roku 1363 a 1373) a lužický markgróf (od roku 1363), luxemburský a sliezsky vojvoda (od roku 1363), gróf v Sulzbachu (od roku 1363), český kráľ (od roku 1378, korunovácia 15. júna 1363, samostatne vládol od 30. novembra 1378), rímsky kráľ (zvolený 10. júna 1376, korunovácia 6. júla 1376 v Aachene, samostatne vládol od 30. novembra 1378 do 28. augusta 1400 kedy bol zosadený, ale titul rímskeho kráľa používal i naďalej), syn cisára a českého kráľa Karola IV. a jeho tretej manželky Anny Svídnickej.
Detstvo a mladosť Jeho narodenie bolo veľmi očakávané, najmä keď situácia Karola IV. nevyznievala v otázke dediča rodu a nástupcu na tróne priaznivo. Práve v takej citlivej oblasti bol Karol ako predstaviteľ luxemburskej dynastie v značnej nevýhode voči Habsburgovcom či Wittelsbachovcom, ktorých mužské potomstvo dokonca prevyšovalo možnosti politického uplatnenia všetkých členov oboch rozvetvených dynastií. Karol bol vo veku tridsaťsedem rokov po smrti svojej druhej manželky Anny Falckej sám s jedenásťročnou dcérou Katarínou z prvého manželstva s Blankou z Valois.
Niet preto divu, že príchod na svet mužského potomka priniesol cisárovi obrovskú úľavu. Na krste, konanom 11. apríla 1361 v Norimbergu, sa zišli najvyšší svetskí a cirkevní hodnostári Svätej rímskej ríše.
Václav už od útleho detstva hral dôležitú úlohu v otcových politických zámeroch ako rozširovateľa rodových dŕžav. K tomuto cieľu smerovali i sobášne dohody – prvú uzavrel v júni 1361 s norimberským purkgrófom Fridrichom V. Hohenzollernským o sobáši Václava a Fridrichovej dcéry Alžbety, ktorý sa mal konať do desiatich rokov od uzavretia zmluvy a neskôr, po jej zrušení v roku 1365, uzavrel druhú dohodu s uhorským kráľom Ľudovítom I. Veľkým z Anjou, podľa ktorej sa budúcou Václavovou manželkou mala stať Ľudovítova neter Alžbeta. K naplneniu žiadnej z nich nedošlo.
Po takmer poldruha roku od Václavovho narodenia jeho matka zomrela. Prvá reakcia hlboko zasiahnutého Karola bola snaha zabezpečiť svojmu synovi český trón. V tejto súvislosti sa obrátil na české mestá, aby Václavovi vzdávali hold ako budúcemu panovníkovi. Korunovácia dvojročného Václava za českého kráľa sa konala v Svätovítskej katedrále v Prahe 15. 6. 1363.
Otec sa v snahe o zabezpečenie synovho vzdelania obrátil na významných učencov. Po odmietnutí pozvania humanistom Francescom Petrarcom boli najbližšími Václavovými vychovávateľmi arcibiskup Arnošt z Pardubíc a po Arnoštovej smrti jeho nástupca Jan Očko z Vlašimi. Istotu do Václavovho ďalšieho života mala priniesť i politicky motivovaná sobášna zmluva uzavretá 13. 6. 1370 s bavorským vojvodom Albrechtom I. o zväzku s jeho dcérou Johannou (sobáš sa konal 29. 9. 1370 v Norimbergu).
V rámci Václavovej prípravy ako otcovho nástupcu sa od najútlejšieho detstva pravidelne zúčastňoval politických rokovaní. Prvý raz mal možnosť byť svedkom územného rozšírenia krajín Českej koruny pri ovládnutí Brandenburska v r. 1373. Už v nasledujúcom roku získal Karol IV. na svoju stranu hlavného kurfirsta, trevírskeho arcibiskupa Kuna z Falkenštejna, v otázke podpory Václava na titul rímskeho kráľa. Podobné ubezpečenia získal Karol IV. za prísľub rôznych privilégií a ústupkov aj od ostatných kurfirstov. 6. 7. 1376 sa v katedrále v Aachene konala Václavova korunovácia. Titul rímskeho kráľa potvrdil i pápež Urban VI. bulou vydanou v júli 1378.
Dva roky pred svojou smrťou (21. 12. 1376) vydal Karol IV. politický závet, ktorým vymedzil dedičské nároky Václava a jeho dvoch nevlastných bratov, Žigmunda a Jána, pričom Václavovi pripadlo České kráľovstvo a česká koruna s kurfirstským hlasom, Sliezsko, Budišínsko, Svídnicko a všetky léna Českého kráľovstva.
Na začiatku samostatnej vlády 29. 11. 1378 Karol IV. zomrel. Mladý, sedemnásťročný panovník zrazu stál v ríši i vo svojom kráľovstve úplne osamotený, najmä však bez všadeprítomnej otcovej autority. Mal síce teoretické znalosti z politickej oblasti, chýbali mu však praktické skúsenosti. Nebol zvyknutý samostatne myslieť a pracovať, chýbala mu vlastná iniciatíva a politický talent potrebné k zastávaniu najvyšších funkcií v krajine i v ríši. Tým viac, že medzinárodné pomery druhej polovice 14. storočia neboli ani v najmenšom priaznivé. V západnej Európe prebiehala tzv. storočná vojna, Taliansko bolo v anarchii spôsobenej rozkolom pápežstva (pápež Urban VI. v Ríme a Klement VII. v Avignone). Do toho všetkého politickú a ideologickú krízu v Európe využívala na juhovýchode Osmanská ríša k vystupňovaniu svojich expanzívnych snáh.
Ani situácia vnútri krajiny sa nevyvíjala uspokojivo. Mocenské a finančné požiadavky kurfirstov, sľúbené Karolom za podporu Václavovej voľby za rímskeho kráľa, neboli uspokojené, čo viedlo k strate ich podpory a tým k stenčeniu oporných bodov Václava IV. v ríši. Situáciu mu komplikovali i rozpory v samotnej dynastii – problematické vzťahy s nevlastnými bratmi a ich matkou Alžbetou Pomoranskou a spory s moravskou vetvou Luxemburgovcov – bratancami Joštom, Prokopom a Jánom Soběslavom. Tieto aspekty znásobené Václavovou rozporuplnou osobnosťou boli východiskovou základňou jeho existencie ako samostatného vládcu.
left|thumb|Votívna tabuľa Jana Očka z Vlašimi s portrétmi kľačiaceho Václava IV. (vpravo) a jeho otca Karola IV. pred Pannou Máriou. Stojace postavy sú patróni Čiech sv. Žigmund (za Karolom IV.) a sv. Václav (za Václavom IV.). Jeho prvou starosťou bolo získanie si podpory na medzinárodnej scéne najmä zo strany Svätej stolice. Cirkvou otriasal nastupujúci cirkevný rozkol.
8. 4. 1378 bol po smrti Gregora XI. v konkláve zvolený za pápeža kardinál Bartholomeo Prignano, arcibiskup v Bari, ktorý prijal meno Urban VI. O päť mesiacov (20. septembra) však odbojní kardináli, nespokojní s pápežovým správaním, na popud francúzskeho kráľa Karola V. zvolili vo Fondi za druhého pápeža kardinála Roberta zo Ženevy ako Klementa VII. Pápežská schizma bola dokonaná a cirkevná kríza sa rýchlo preniesla do celej spoločnosti, v ktorej vytvorila dva proti sebe stojace tábory, rímsky a francúzsky. Od rímskeho kráľa sa očakávalo, na ktorú stranu sa prikloní. Na ríšskom sneme konanom vo februári a marci 1379 vo Frankfurte nad Mohanom sa pod vplyvom svojho kancelára Jána z Jenštejna Václav postavil za rímskeho Urbana VI., čím však stratil podporu Francúzska, reprezentovaného protipápežom Klementom VII. K podpore rímskeho pontifika vyzval i ríšske stavy.
Celé nasledujúce obdobie Václavovej samostatnej vlády bolo vyplnené zápasmi o jeho postavenie v ríši, skonsolidovanie vnútorných pomerov (vyhlásenie tzv. zemského mieru) a zabezpečenie Českého kráľovstva navonok.
Problematickou sa v tejto etape javila jeho prípadná cisárska korunovácia. Napriek naliehaniam pápeža Urbana VI. s vykonaním cisárskej jazdy sa Václav tohto aktu vzdal, uvedomiac si, že v napätej vnútornej situácii (okliešťovanie jeho moci zo strany ríšskych kurfirstov) by to mohlo spôsobiť predčasnú stratu rímskeho trónu.
V roku 1383 prišlo vo Václavovej politickej orientácii k zásadnému obratu. Odvrátil sa od podpory Urbana VI. Za hlavné dôvody možno považovať najmä zasahovanie do vnútorných záležitostí českého štátu zo strany pápežskej kúrie, čo u Václava v konečnom dôsledku vyvolalo rastúci odpor k pápežovi oddanému arcibiskupovi Jánovi z Jenštejna. Druhým dôvodom bola nutnosť urovnať svoje vzťahy k Francúzsku v záujme neohrozenia svojich zahraničnopolitických záujmov. V súlade s politickou koncepciou svojho otca opäť obnovil spojenecké styky s Francúzskom, čo pre Václava prinieslo oddialenie nebezpečenstva konfrontácie českého a rímskeho kráľa s mimoríšskymi silami. Súčasne ale tento krok definitívne zmaril možnosť usilovať sa o cisársku korunu.
Vo víre mocenskopolitických zápasov Koncom roka 1385 bol nútený zasiahnuť v záležitosti svojho brata Žigmunda pri obrane jeho práv ako nástupcu na uhorskom tróne proti aktivitám vdovy Alžbety Bosenskej po zomrelom kráľovi Ľudovítovi I.
V roku 1386 sa začali objavovať požiadavky ríšskych miest, aby Václav IV., pokiaľ nemôže vykonávať svoje povinnosti voči ríši ako rímsky kráľ, odstúpil a svoje miesto prenechal inému ríšskemu kurfirstovi. Tieto snahy vyplývali z Václavovho dlhodobého nezáujmu o riešenie vnútorných problémov v ríši.
thumb|Dielňa Petra Parlera, socha Václava IV. na Staromestskej mostnej veži v Prahe, 13761380 Rok 1388 priniesol zmenu vo Václavovom osobnom živote. Na jeseň toho roku mali sa konať diplomatické rokovania medzi kráľom a bavorským vojvodom Fridrichom. Ten prišiel na Václavovo pozvanie do Prahy i so svojím dvorom. Na Fridrichovom dvore vyrastala jeho neter Žofia, ktorú vzal so sebou do Prahy. Zjav mladej wittelsbašskej princeznej zaujal Václava natoľko, že po pomerne rýchlych svadobných rokovaniach sa 2. mája 1389 so Žofiou oženil.
Václav sa na sklonku osemdesiatych rokov dostával čoraz viac problematickejšieho postavenia. Známym sa stal jeho narastajúci konflikt s arcibiskupom Jánom z Jenštejna, prameniaci z rozdielnych postojov kráľa a arcibiskupa v otázke cirkevnej schizmy, ktorý zavŕšilo Jenštejnovo odvolanie z funkcie kráľovho kancelára v roku 1384 a Václavova požiadavka na Svätú stolicu, aby bol Jenštejn zbavený správy arcibiskupstva. Spor sa však tým však neskončil, ba práve naopak. Prerástol do Václavovej otvorenej nenávisti voči ambicióznemu arcibiskupovi. Jenštejnova prehnaná iniciatíva v otázke obsadenia miesta opáta kladrubského kláštora stála život arcibiskupovho úradníka, generálneho vikára Jána z Pomuku 20. 3. 1393.
Nespokojnosť s jeho spôsobom vlády sa preniesla i do jeho vlastnej dynastie a dosiahla takých rozmerov, že nadobudla povahu organizovaného skrytého odporu. Deväťdesiate roky priniesli nástup všetkých príznakov spoločenskej krízy, ktorým Václav svojou nekoncepčnosťou a nedôslednosťou nebol schopný čeliť. Množiace sa konflikty najmä s vyššou šľachtou, ktorá sa sformovala do tzv. panskej jednoty a chcela získať rozhodujúci podiel na riadení českého štátu, vyvrcholili v roku 1394, keď bol 8. 5. 1394 panskou jednotou v Kráľovom Dvore zajatý a uväznený na Pražskom hrade. Prepustený bol až po zásahu brata Jána.
Pod vplyvom predchádzajúcich udalostí bol kráľ nútený rokovať s predstaviteľmi panskej jednoty. Stalo sa tak 30. 5. 1395 na hrade Žebrák, kde boli kráľovi predložené podmienky panstva požadujúce urovnanie vnútorných politických, správnych a hospodárskych pomerov v krajine. Václav IV. potvrdil bez výhrad všetky články podmienok.
Strata rímskej koruny